Cestovateľ Pavel Hirax Baričák o Nepále: Nežijú tam bytosti zmorené únavou a chemickým jedlom (ROZHOVOR)

29.10.2017 |   |    | 

Pavel „Hirax“ Baričák je slovenskej verejnosti známy ako hudobník, spisovateľ, fotograf a cestovateľ. O svojich potulkách po svete vydal niekoľko kníh, tou najnovšou je cestopis o jeho nepálskej ceste okolo Annapúrn. V rozhovore nám prezradil viac.



 

V týchto dňom sa na pulty kníhkupectiev dostáva nepálsky cestopis z pera a objektívu Martinčana Pavla "Hiraxa" Baričáka. Kniha „Nepál – cesta okolo Annapúrn, cesta do seba“ obsahuje viac ako 400 farebných fotografií. Autor v knihe popisuje svoje dvojtýždňové kráčanie okolo Annapúrn (áno, to množné číslo je správne, Annapúrn je šesť, nie je len jedna), cestu k Tilicho jazeru (4919 m), ako aj prekročenie najvyššie položeného priesmyku sveta, Thorong La pass (5416 m). V knihe nechýbajú ani pocity z pobytu v hlavnom meste Káthmandu alebo v národnom parku Chitwan na juhu Nepálu.

Nepálsky trek Annapurna Circuit je ako európska púť do Santiago de Compostela - očistný, liečivý, zastavujúci. V samotnom srdci Himaláji vám krása veľhôr a nedostatok kyslíka nedá až tak plnohodnotne dýchať, ale o to viac vám duša zaspieva blaženosťou. Už som bol v mnohých krajinách. Veľa som videl - biedy aj bohatstva, pýchy i pokory, od priepastí až po vrchy, končiace sa v slnku. Boli podmanivo čarokrásne. Ak by som sa však spýtal srdca, či ich chce ešte raz vidieť, pri niektorých by odvetilo nie. Vyslovte však Nepál a ja som ochotný hneď zajtra odletieť. Nepál sa totiž pre mňa stal adresou na celý život,“ hovorí Hirax.

 

Ako vyzerá Nepál po obrovskom zemetrasení, ktoré sa udialo v roku 2015?

„Spamätáva sa. Dokonca vláda vydala nariadenie, že kto chce stavať poschodový dom, musí vyliať základy. Na nich nečakané... Cesty sú tam v dezolátnom stave. Keď sme skončili annapurnský trek, šli sme na dva dni do Chitwanu. Je to národný park na juhu, kde Nepál hraničí s Indiou. 86 kilometrov sme šli osem hodín. Masaker!“

 

Je ázijská "Santiago de Compostela" komerčná púť?

„Na môj vkus už bola priveľmi komerčná. V konečných bodoch trasy stáli každý deň kamenné hotelíky. V niektorých sa dokonca nachádzali prietokové ohrievače vody, takže ste si mohli dať teplú sprchu. Počas sezóny tam je veľa turistov, ktorých sprevádzajú domáci vodcovia a nosiči, takže kráčať osamote tak, aby ste nevideli iného človeka, sa vám podarí veľmi ťažko. Strava skvelá, ale keďže v tej výške vrie voda skôr, baktérie veselo prežívajú, čo má za následok žalúdočné a tráviace patálie. Ja som šiel s kamarátom Romanom. Jeden deň vracal on, o dva dni som sa vliekol zasa ja. Neduhy si nás hravo podávali na striedačku...“

 

Aké je nepálske jedlo?

„Mne chutilo. Pre Európana bol však šok, že musel na váru čakať aj jednu hodinu. Tam neboli mrazáky či chladničky, oni to všetko varili podľa objednávky. Žiaden sofistikovaný systém kuchyne, predvarené prílohy, polievka vo veľkom hrnci. Nie, všetko varili od piky, každé jedno jedlo. Tak si aspoň človek mohol uvedomiť, koľko stresu v ňom je. My, európske napäté struny, všetko musíme dostať zaraz a hneď. Tam majú na všetko čas. Aj pre toto Áziu a Latinskú Ameriku milujem. Nežijú tam bytosti zmorené únavou a chemickým jedlom, tackajúce sa v zničenom prostredí, ktoré opustili bohovia.“

 

Veľa si pred cestou trénoval?

„Ani nie, všetko, čo som potreboval načerpať, mi dala moja milovaná Malá a Veľká Fatra. V nej si človek musí každý vrchol zaslúžiť. Chodil som jednu túru týždenne, takže pekne strmákom hore a strmákom opäť dolu. V oblasti Annapurny je všetko pomerovo desaťkrát väčšie. Doliny, rieky, korytá, hrebene... Neboli tam také prudké stúpania, ako keď musí človek vyjsť Suchý, Stoh alebo fatranský Kriváň. Len my Slováci pekne ďakujme, do akej krásnej krajiny sme sa narodili. Boh si ju odložil pre seba, len nám ju nakoniec daroval.“

 

Čo ti Nepál dal a čo vzal?

„Priniesol mi pochopenie mnohých súvislostí. Napríklad keď sme schádzali najvyšším priesmykom sveta Thorang La Pass (5416 m), ktorý sa dá prejsť na "chodáka", vliekol som sa z mystického mesta Muktinath ani tieň. Úspešne som totiž deň pred týmto najnáročnejším dňom dostal angínu a v spojení s hnačkou som sa počas kráčania prichytil, že rozum je v totálne neaktívnom stave. Došlo mi, že ak telo potrebuje každý joul, zastaví hlavná riadiaca jednotka premýšľanie. Musel som sa nasilu preberať akoby z kómy: „Preboha, kde si?“ O tri sekundy som sám v sebe doloval odpoveď: „V Nepále.“ Akoby som nebol v tele. Slnko pripekalo, batoh ťažil, nohy som mal ako zo žuly. ´Paľo, preboha, zobuď sa! Veď si možno pár minút pred odpadnutím,´ lomcoval som cez otázky sám sebou. „Kam kráčaš? Odpovedz!“ vyrábal mozog sám pre seba kontrolnú otázku. ´Dolu... do dediny...´ Akoby som sám sebe dával umelé dýchanie, rozbúchaval stojace srdce. No mysli to nestačilo. ´Ako sa volá najbližšie mesto, kam kráčate? Hovor!´Ticho. Dopady topánok do prachu. ´Muktinath...´ A znova len ticho. V hlave temnota, rovnako obrovská ako pustá dolina, ktorou sme klesali.“

 

Bol to najhorší deň počas viac ako dvojtýždňového kráčania okolo himalájskeho masívu Annapurna?

„Fyzicky možno, ale psychicky to bolo najhoršie pár dní predtým, keď som sa ráno zobudil s príznakmi výškovej choroby. Chcelo sa mi vracať, bolela ma hlava, nevedel som si zbaliť batoh. Keď som si na raňajkách nalieval čaj, triasli sa mi ruky a keď som tesne pred začatím kráčania domotal ešte aj mená Nepálčanov, ktorí išli s nami, vedel som, že je zle-nedobre. Do bodky som spĺňal všetky príznaky výškovky, čo aj sedelo s prudkým tempom, ktoré sme nasadili. To sme spali v Tilicho Base Campe vo výške 4100 m a mali sme v ten deň dokráčať k Tilicho jazeru, ktoré sa nachádza vo výške 4950 m nad hladinou mora. V teň deň som si silne uvedomil, ako mi chýba rodina a že je to to najdôležitejšie, čo v živote mám. Moja manželka a dve deti. Začal som im v mysli skladať báseň a práve tie verše, ktoré som si celú cestu opakoval, ma dostali až hore.“

 

Čo ti z Nepálu utkvelo najviac?

„Náš nepálsky sprievodca Padam, ktorý nás viedol veľhorami. Je to jeden pokorný a nádherný človek. Stále ma volal sir, aj keď som ho ustavične prosil, aby s tým prestal. Keď som sa ho však pýtal, ako začínal, všetko mi doplo. Dvadsať rokov dozadu šiel svoj prvý annapurnský trek s Angličanmi. Tí ich mali za nevzdelaných polootrokov, otvorené priateľstvo nehrozilo. Keďže vtedy neboli ešte tak moderné materiály, všetko bolo ťažké. Niesol dva zviazané batohy, ktoré dokopy vážili štyridsať kilogramov. Kráčal v poltopánkach a jedných tenkých ponožkách. Vtedy na spomínanej trase neboli žiadne lódžie, len dediny s domácimi. Vodcovia a šerpovia chodili po domoch a snažili sa od domácich kúpiť teplú váru, prípadne za peniaze vybaviť nejaké spanie pre bohatých cudzincov. Spýtal som sa ho, čo by sa stalo, keby niekto s nosičov nevládal. Padam stíchol, odpovedal mi až po chvíli: ´Go, or die.´“

 

Dalo sa to porovnať s nejakou krajinou, v ktorej si už bol?

„Trochu sa mi pri jeho slovách vybavila Etiópia a môj trek cez Simien National Park, kde „mulice mani“ i naši dvaja vodcovia skutočne spali v noci schúlení v dekách na zemi pri ohni. Iba prvú noc sa im podarilo vychutnať si teplo maštale so zvieratami. Rovnako tak indonézsky vodca s dvomi nosičmi pri kráčaní na druhú najvyššiu sopku Indonézie, Rinjani,  spali iba v tenkom stane bez matracov či spacákov. Keď sa na to pozriem triezvo, bol som oproti nim padavka, rozmaznaný chlapec zo socialistického prekúreného paneláku, ktorý vo mne utlmil odolnosť voči chladu. Oproti spomínaným krajinám bol však Nepál v tomto smere oveľa viac vpredu. Zažili sme horské hotely alebo hostely, ktoré ponúkali jedlo od výmyslu sveta. Vlastný záchod v izbe? Neuveril by som, keby som tam nebol.“

 

Kniha „Nepál – cesta okolo Annapúrn, cesta do seba“ je šiestym cestopisom autora. Objednať si ju môžete v internetovom kníhkupectve iPark a s možnosťou podpisu aj v Hirax Shope tu.

 

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
4.3/5 (29 hlasov)

Pondelok, 20. november. 2017. Meniny má Félix.

Najnovšie príspevky

Foto dňa