Madagaskar – Siedmy kontinent a miesto, kde s vami mŕtvi sedia za stolom 1. časť

Tento krát je všetko inak. Ešte stále sme voľní, ale máme plán. A predsa len, ako to chodí s plánmi, sú tu, aby sa menili. Ale poďme pekne od začiatku! Madagaskar, vzdialený, exotický ostrov v Indickom oceáne Herberta fascinoval už odjakživa. Pred 180 miliónmi rokov sa oddelil od superkontinentu Gondwana a rozvíjal sa v úplnej izolácii s vlastnou flórou a faunou. V tropickom raji žijú praveko vyzerajúce chameleóny, lemury a najväčšie motýle sveta. Napriek mnohým superlatívom, je Madagaskar medzi vedcami pokladaný za 7. kontinent. Pre Herberta to bol dlho hýčkaný, nesplnený sen. Dôvodov, prečo stále odkladať cestu bolo veľa: žiadne uhlie, politické nepokoje, žiadne možnosti transportu motoriek a žiadne ďalšie ciele jazdy, ktoré by bolo možné uskutočniť. Keď sme v roku 2012 rozmýšľali, kde by mala byť ďalšia testovacia jazda pre Touratech uskutočnená, všetky tieto prekážky už neboli relevantné a záver znel „štyri týždne, štyria na štyroch rôznych motocykloch cez Madagaskar“. Okrem filmu a fotiek riešime aj to, prečo cestovať. Úlohy sú jasne stanovené. Wolfgang, redaktor a expert na gastronómiu je na ceste so svojím BMW R1200GS Adventure. Kameraman Jan-Peter jazdí na BMW F800GS 2013 a stará sa v tíme o dobrú náladu. Ja zbieram dojmy z krajiny a ľudí, ktoré potom spracovávam, na mojej Husqvarne TR650 Terra. Herbert fotografuje, testuje a jazdí na novom „wasserboxery“ BMW R1200GS.

Z Nemecka je plánovanie cesty, kde ešte nikto z nás nebol, prostredníctvom obrázkových knižiek a užitočných máp veľmi ťažké. Tenké, biele línie sú vždy dobré, pretože sľubujú dobrodružstvo. V legende označené ako „vedľajšie cesty bez pokrytia alebo v zlom stave“, aké sú však v skutočnosti? Čo sa na Madagaskare rozumie pod pojmom „zlý“? Koľko času je potrebného na 100 km? Zaujímavé ciele ležia krížom krážom po celom ostrove. Pobrežie je úžasné, ale 5000 km dlhé! Kam pôjdeme najskôr? Hodíme si mincu? Alebo je to príliš náhodné?

Poďme sa opýtať niekoho, kto Madagaskar pozná. François Serrano patrí do klubu motorkárov v hlavnom meste. Vedie malú dielňu a organizuje moto výlety so sprievodcom. V jeho kancelárii v Tane stojíme pred veľkou mapou, ktorá je poprepichovaná špendlíkmi. „Na Madagaskare je dobré to, že tu neumriete od smädu. Voda je takmer všade.“ Na otázku, ktoré tri miesta by sme mali bezpodmienečne vidieť, odpovedá: „Baobaby, Diego Suarez a východné pobrežie.“ Naše plány najskôr vyzerajú ako okruh po severe: z Tany k známej baobabovej aleji a potom na svahy na západnom pobreží až k najsevernejšiemu cípu. François je sympaťák. Nepoučuje nás ako učiteľ na strednej škole, keď nás od niečoho odhovára, ale dáva nám odporúčania. Baobaby áno, západná časť nie. Je tam príliš horúco, často tam horí, je to monotónna cesta a v tomto období je tam veľa nepriechodných riek. „Museli by ste sa dennodenne brodiť hlbokým pieskom. Je to možné, ale s veľkými mašinami veľmi zaťažujúce“, dáva na vedomie. „Radšej zmeníme plán teraz, ako by sme mali neskôr niekde stroskotať“, odpovedáme mu. François nám dáva na cestu ešte jednu radu: „Život tu má pevný rytmus, ktorý sa riadi podľa východu a západu slnka. Držte sa toho aj vy!“

Plne nabalení vodou a kanistrami benzínu opúšťame zelenými ryžovými poľami obklopenú Tanu po dobre vystavanej RN4 smerom k horám. Asfalt je priľnavý. Stopy oleja a štrku v zákrutách spôsobujú, že sa nenudíme. Jednoduché bahenné chatrče so slamenou strechou stoja uprostred banánovníkov, mangovníkov a papájí. Obraz ulice je rôznorodý: nemilosrdne preťažené Taxi-brousses (Taxi po ostrove), Zebu-vozy (ťahá ich hovädzí dobytok), hrkotajúci šoféri, malé mopedy s najmenej dvoma spolujazdcami a zlozvykom fajčenia, stonajú výjazdom do kopca. Pousse Pousse sa zdá ako dopravný prostriedok číslo 1. Ide o malé, dvojkolesové, ručne ťahané rikše. Pre mužov, ktorí tieto ľudské vozy prevádzkujú často naboso a sú zapriahnutí ako dobytok, je to ťažká práca. Nuž, na chlieb sa ťažko robí. Madagaskar patrí k najchudobnejším krajinám sveta. Tri štvrtiny obyvateľstva zarábajú menej ako 165 € za rok. Každý tretí žije pod hranicou chudoby.

Čoskoro začne obdobie dažďov. Tráva je vyschnutá a červená zem prahne po vode. Pri vyše 30 stupňoch jazdíme naprieč nekonečne vyhorenou krajinou. Vegetácia je fuč. Požiare so sebou tradične prinášajú nové pastviny a poľnohospodársku pôdu. Pre monokultúru je zem po každej žatve vyčerpaná, no musí sa opäť sadiť. Začarovaný kruh. Dnes je prístupných iba 10% dažďového lesa.

Hľadanie foto motívov je ťažké. Otázkou je, do akej miery zachytiť smutnú realitu. Samozrejmosťou je, že duša jazdca je voľná, bez očakávaní, bez ktorých nemôže nastať veľké sklamanie. V hlavách sa nám prehráva kino a predstavujeme si, aké zelené to tu musí byť počas dažďov. Keďže potrebujeme nejakú optickú zmenu, urobíme malú odbočku do NosyBé. 325 km² malý ostrov leží 10 kilometrov od severozápadného pobrežia Madagaskaru. Na palube trajektu rachotíme z Ankify do Hellville. Vďaka rozpadajúcim sa, kedysi veľkolepým koloniálnym budovám z 19. storočia, pôsobí hlavné mesto schátraným šarmom. Život pulzuje na uliciach a trhoch, kde je možné  vidieť usmievavých ľudí oblečených vo veselých farbách. Polovica obyvateľov ostrova žije práve tu (30 000 obyvateľov). NosyBé, druhým menom ostrov parfumov. Na plantážach rastie vanilka a Ylang-Ylang. Žlté kvety týchto tropických rastlín sa destilujú do parfumovaného oleja. Sladká dužina je afrodiziakum, zmysly očarujúca a dobrá alternatíva ku viagre. Že s turistami prichádza možnosť zarobiť si, sa rýchlo rozpozná. Do existujúcej „prirodzenej“ infraštruktúry, biele, palmami obklopené piesočnaté pláže, korálové atoly, malebné zátoky, sedem posvätných kráterových jazier s krokodílmi a nerušená príroda, je vsadených zopár luxusných hotelov. Netrvalo dlho, kým si sex turizmus našiel vchod do tohto raja. Aj tu snívajú mladé prostitútky o lepšom živote.

Ako základ pre spoznávanie ostrova nám slúžia bungalovy d´Ambonara. Od vlastníka Jeana Michela počúvame veľa o krajine, ľuďoch a kulte mŕtvych. Obyvatelia Madagaskaru veria, že ich predkovia z druhého sveta kontrolujú ich osud a navždy ostanú súčasťou rodiny. Sú rešpektovaní, uctievaní a z času na čas vykopaní, aby mohli sláviť sviatky v kruhu rodiny. Mŕtvi, vždy pekne zabalení do lykovej rohože, majú v obývačke čestné miesto. Pozerajú sa, ako sa tri dni muzicíruje, tancuje a je. Prirodzene, dostávajú všetky najnovšie správy. Predtým, než pôjdu naspäť do hrobu, dostanú nové oblečenie. Život so smrťou je tu úplne normálny.

Keď s našimi motorkami krúžime po ostrove, po prvý krát vidíme nejaký neznámy strom. Pre typicky prísne usporiadanie listov do vejára je táto rastlina zobrazená na erbe a logu leteckej spoločnosti. Odparovaním sa v spodnej časti listu zbiera voda. Stačí prepichnúť list a dostanete sa rýchlo a nekomplikovane k vode. Rastlina je endemická a jedna z mála, ktorá je opeľovaná cicavcami. Listy majú tendenciu rásť z východu na západ. Keďže stromy rastú popri ceste, cestovatelia môžu nechať vodu a kompas doma.

Foto: Ramona Schwarz, Herbert Schwarz

Zdroj: www.touratech.sk