FOTOREPORTÁŽ: Zanzibar vám vráti chuť do života

 

Sedíme v lietadle a hlboko pod sebou sledujeme nekonečné vyprahnuté africké pláne, ktoré len kde-tu pretkávajú nízke pohoria a prázdne korytá riek, pripomínajúce sieť žiliek. Letíme z Dubaja, a tak vedie väčšina trasy ponad Somálsko. Až do konca marca je však doprava na Zanzibar jednoduchšia, keď ostrov spája pravidelná linka s Bratislavou i Košicami.

Jeho popularitu potvrdzujú aj štatistiky. Minulý rok sa v rebríčku najnavštevovanejších exotických destinácií Slovákov umiestnil na štvrtom mieste - hneď za Dubajom, Ománom a Maldivami, ktoré sú však omnoho drahšie. Práve Zanzibar pritom ponúka výborný pomer kvality a ceny, keď za menej peňazí môžete oddychovať na tých najkrajších plážach sveta.

 

Zimné tridsiatky

O ich nádhere sa presviedčame už počas príletu. Pobrežie lemujú dlhé a široké pláže s bielym pieskom a po nich ešte nasledujú desiatky metrov plytkej tyrkysovej vody, ktoré sľubujú nekonečné pôžitky z kúpania aj skúmanie podmorského sveta pri šnorchlovaní.

Vnútrozemie je rôznorodejšie – zelené plochy palmových lesov či ryžových polí tu strieda zopár suchých plôch a obývané oblasti. Zanzibar, ktorý tvorí spolu s pevninskou Tanganikou štát Tanzánia, má asi 1,3 milióna obyvateľov, z toho viac než polovica žije na ostrove Unguja.

Práve na ňom sa nachádza aj hlavné letisko Zanzibaru (Abeid Amani Karume International Airport), kde po čosi vyše piatich hodinách pristávame aj my. Časť pasažierov zostáva sedieť, lebo lietadlo pokračuje ďalej, nás ostatných víta pražiace slnko a horúci vzduch. V zimných mesiacoch je na Zanzibare priemerná teplota okolo 30 stupňov, a tak je ideálnou destináciou pre tých, ktorí sa chcú vyhnúť chladnému počasiu.

Podmienkou pre vstup je však momentálne okrem platného cestovného dokladu tiež covid pass, resp. negatívny test. Veľká opatrnosť úradov zrejme súvisí s tým, že koronavíru mal podľahnúť samotný prezident Tanzánie, 61-ročný John Magufuli. Ten pritom ochorenie dlhodobo popieral a zároveň výsmešne tvrdil, že testy jeho prítomnosť potvrdili aj u kôz či v ovocí papája.

 

Život v pohode

Tak či onak, dnes si už na Zanzibare na covid dávajú veľký pozor, a tak vás v prípade nepredloženia potvrdenia o platnom očkovaní, prekonaní či negatívnom teste radšej za poplatok otestujú priamo na letisku. Až potom môžu turisti zamieriť na kontrolu pasovú. Ta síce väčšinou prebieha štandardným spôsobom, no pri troche šťastie môžete natrafiť aj na úradníka, ktorý vás privíta, ako sa patrí.

„Jumbo, jumbo! Hakuna matata!,“ zdraví s úsmevom, skôr než vezme do ruky pas a kontroluje víza. Práve toto sú slová, ktoré budete na Zanzibare počuť zo všetkých strán. „Jumbo“ (vyslovuj „džambo“) je výraz, ktorým môžete zdraviť prakticky každého (okrem oveľa starších ľudí, resp. tých, ktorým chcete preukázať svoju veľkú úctu), „hakuna matata“ zas znamená „žiadny problém“ alebo aj „v pohode“ a je to veta, ktorý charakterizuje životný prístup azda každého obyvateľa.

Náš sprievodca Juma („Džuma“) sa nás snažil naučiť aj ďalšie vety, počas pobytu si však v podstate vystačíte práve s týmito dvomi. Ak by ste však chceli na domácich zapôsobiť ešte viac, naučte sa aj jednoduché slovíčko „Poa“, ktorým odpovedáte na otázku „Mambo?“. V slovenčine by to vyznelo približne takto: „Ako?“ „Super!“

Váš pobyt na Zanzibare potom ešte dokonalejšie opíše o čosi komplikovanejší výraz. Znie „Poa kichizi kama ndizi ndani ya frigi“ (vyslov: poa kičízi, kama ndízi, ndania frídži) a v preklade znamená „Mám sa super ako banán v chladničke“. No a ak by vás náhodou niekto nahneval, spomeňte si na diviaka z filmu Leví kráľa. Jeho meno Pumbaa totiž znamená hlupák.

 

S večným úsmevom

Toto slovo sme však počas nášho pobytu nepotrebovali ani raz. Domáci sú veľmi milí a pohostinní a na rozdiel od iných moslimských krajín, kde sa k ženám zvyknú správať špecificky, na Zanzibare sme žiadne nepríjemnosti nezaznamenali. Hotelové rezorty sú samozrejme úplne samostatným prípadom, kde je všetko prispôsobené „západnému“ spôsobu života, no nikto nás neobťažoval ani mimo ich areálu. Odporúča sa však, aby tam mali turisti zahalené ramená a kolená.

Tak sa napokon obliekajú aj domáci. Takmer žiadni muži nenosia krátke nohavice a tielko sme nevideli vôbec. Ženy si navyše väčšinou zakrývajú aj vlasy. Počas ciest autobusom cez miestne dedinky sme ich videli množstvo – až by sa zdalo, že takmer nikto nepracuje. Cesty lemujú trhoviská a stánky s ovocím či iným tovarom a pri nich postáva množstvo ľudí, prevažne mužov.

Juma nám však vysvetľuje, že svoju prácu si už odrobili. Väčšina pracuje v poľnohospodárstve, alebo lovia ryby, a tak majú poobede „hotovo“ a môžu oddychovať. Pre domácich je náš spôsob života len ťažko nepredstaviteľný. „Jedenásť mesiacov pracujete, aby ste mohli jeden mesiac oddychovať," hovorí sprievodca.

Keď sa ho spýtame na miestne mzdy, odpovie, že vodič mesačne zarobí okolo 200 dolárov. No hoci sú Zanzibarčania v porovnaní s nami veľmi chudobní, majú omnoho viac toho, čo väčšine z nás chýba – času. A ten si navyše vedia užívať naplno. Vyzerajú omnoho spokojnejší a pod heslom „Hakuna matata“ plávajú životom s večným úsmevom.

 

Živé striebra

To sa nám potvrdilo aj počas návštevy miestnej školy. Hoci boli zhodou okolností prázdniny, miestne deti sa okamžite rozbehli za našim autobusom v nádeji, že sa im čosi ujde. Rozdávanie cukríkov bolo síce stelesneným šialenstvom, po skončení „zanzibarských Vianoc“ sa však všetci vrátili k svojej prirodzenosti a stali sa z nich tí najrozkošnejší drobci.

Tancovali, spievali a od srdca sa smiali, keď im ktosi ukázal ich fotku na mobilnom telefóne. Celými svojimi bytosťami dokazovali, že hoci toho z materiálneho hľadiska veľa nemajú, rozhodne sa nezdajú byť menej šťastné ako naši deti. Čo nepoznajú, to im nechýba. (Reportáž z návštevy prinesieme na našich stránkach už čoskoro).

Okrem miestnych dedín turisti radi navštevujú aj koreninové farmy, starú časť zanzibarskej metropoly Stone Town a tiež džungľu Josani, kde žijú jedinečné červené opice – guerézy (fotoreportáže čoskoro). Len necelých desať kilometrov odtiaľ sa môžete zastaviť aj v motýľom centre, kde uvidíte celý životný proces tohto vzácneho hmyzu – vajíčka, húsenice a v ohradenom priestore samozrejme množstvo rôznych jedincov. Azda ešte zaujímavejšie sú však chameleóny, ktoré môžete pohladkať či vziať na ruku.

Komunitné centrum založil v roku 2007 Benjamin Hayes zo Škótska, ktorý dodnes dozerá na jeho fungovanie. Domácich naučil, ako sa starať o motýle a rozbehol spoluprácu s dedinčanmi, ktorí chovajú kukly. Zaujímavé je, že keď muselo byť centrum počas pandémie koronavírusu zatvorené, finančne podporoval všetkých zamestnancov. Fungujú totiž úplne nezávisle od štátu.

 

Prví vo východnej Afrike

Inak sú však na tom s podporou domáci o čosi lepšie než ich susedia. Zanzibar v apríli 2016 ako prvý východoafrický štát zaviedol tzv. univerzálny dôchodkový systém, vďaka ktorému dostávajú občania nad 70 rokov mesačný finančný príspevok. Po revolúcii v roku 1964, keď došlo k zvrhnutiu sultána, tiež mali niektorí to šťastie, že zadarmo získali pôdu. Na tej si mohli svojpomocne postaviť dom, a tak dnes musia platiť iba elektrinu a vodu.

V porovnaní s našimi pôsobia miestne príbytky skutočne jednoducho, vždy ich však obklopujú banánové palmy a často nechýba ani jedna či dve kravy. Tie s hrbom sa chovajú na mäso, bezhrbé zasa na mlieko. Starajú sa o ne najmä ženy – jeden z našich sprievodcov má síce len jednu manželku, tvrdí však, že mnohoženstvo je tu úplne bežné. Rovnako ako neznalosť antikoncepcie a vysoká pôrodnosť.

Na Zanzibare prevláda islam, hoci v minulosti spadal aj pod nadvládu Európanov. Ako prví sa tam usadili obchodníci z Arábie, Perzie a Indie, v 16. storočí bol potom súčasťou Portugalskej ríše, aby ho v roku 1698 dobyli vládcovia Ománu. Postupne sa ostrov stal centrom obchodu s rôznymi koreninami, ale i otrokmi. Dodnes môžete na plážach vidieť neveľké vrany, o ktorých sa traduje, že sem prišli vďaka ľahko dostupnému ľudskému mäsu.

Trh s otrokmi bol oficiálne zrušený až v roku 1876, keď sa o ukončenie neľudských praktík zasadzovali Briti. Tí o štrnásť rokov neskôr prevzali Zanzibar pod svoju správu a v roku 1963 získal v rámci Commonwealthu nezávislosť na čele so sultánom. Už o rok však vypukla revolúcia, panovník bol zosadený a ostrov spolu s pevninskou Tanganikou vytvoril zjednotenú Tanzánsku republiku. Dodnes je však poloautonómnou oblasťou s vlastnou vládou a prezidentom.

Raz sa ním snáď stane aj náš sprievodca Juma, ktorý žartuje, že v takom prípade povedie jeho prvá oficiálna cesta ku nám na Slovensko. Pravdou však je, že doteraz okrem rodného ostrova nebol nikde, dokonca ani v Tanganike. Ako tvrdí, vôbec to nepotrebuje. „Dám si pár šlukov trávy a na hodinku som napríklad v Amerike. Načo by som cestoval?,“ vysvetľuje s úsmevom. Nuž na Zanzibare vládne Hakuna matata, vy by ste sa však so žiadnou náhradou rozhodne uspokojiť nemali. Také vône, chute a radosť zo života pocítite len pri osobnej návšteve!

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku