Bolívia - vidieť, cítiť, ochutnať

Únavou zmorení sa po niekoľkých dňoch rozhodnete zastaviť. Videli ste mnoho miest. Nechali ste sa očariť nevšednosťou a unikátnosťou krajiny. Boli ste unavení a vyčerpaní, no zároveň akosi „cestovateľsky“ šťastní. Na sklonku každého dňa ste sa v mysli pripravovali na ďalšie vopred naplánované dobrodružstvo.

Tešili ste sa z predstavy, že uvidíte neopakovateľné miesto. Zaspávali ste s myšlienkami, ako vaše nohy pomaly kráčajú po chrbte niektorej z bolívijských hôr. Boli ste fiktívnymi hrdinami prekročenia svojich hraníc vo chvíľach banálnych dobrodružstiev na odvrátenej strane zemegule. No túžili ste vidieť, pocítiť, ochutnať a zažiť oveľa viac. Avšak to, čo vás naozaj prekvapilo, bolo zistenie o pravosti a poznaní krajiny práve vo chvíli, kedy v nej „nechcete cestovať“.

Na prvý pohľad absurdné rozhodnutie. Neviete sa ubrániť nezmyselnosti necestovania v krajine, do ktorej ste sa rozhodli vycestovať. Ste rozhorčení už len pri predstave vzdania sa neustáleho presunu z miesta na miesto. Význam, ktorý ste vašej ceste priradili, je úplne odlišný od skutočnosti, ktorá vás zasiahne.

Po čase strávenom v Bolívii hľadáte miesto, kde si oddýchnuť. Chcete sa vyvarovať turistom a ich hluku. Chcete vnímať priestor práve vo chvíli, v okamihu, v ktorom ste do neho vstúpili. V mysli hľadáte spôsob, ako zrealizovať vašu imaginárnu túžbu po pokoji. Až iracionálne sa zaoberáte myšlienkou „totálneho“ pokoja, no reálne ste pripravení na uskutočnenie tejto plachej vízie.

A preto znovu cestujete. Nie však z dôvodu pomyselne nekonečného prílevu nevšedných zážitkov. V skutočnosti odchádzate na miesto, ktoré je pre vás oázou v púšti cestovateľského chaosu a zmätku. Lúčite sa s miestom, ktoré videlo už tisíce párov očí.

Môžete byť v meste a bolívijskú každodennosť a všednosť vidieť ako na dlani. Môžete sa strácať neznačenými trasami masívmi hôr, a predsa prežiť hodiny v náručí divokej prírody. Môžete sa plaviť v člne, navštíviť históriou prekvasené miesto a nepodľahnúť psychóze turistickej mašinérie.

Preto volíte veľmi jednoduchý, takmer banálny spôsob. Ste uprostred rušného mesta. Ignorujete ponúkané atrakcie a s vidinou zažitej a nefalšovanej bolívijskej reality sa obraciate chrbtom všetkým výhodným a zaručeným dobrodružstvám. Stojíte akosi obďaleč, od pokojného šumu Bolívijčanov. Vidíte ľudí v parku, ktorí až veľmi prozaicky kŕmia holuby. Počujete ich pokojnú vravu.

Snažíte sa uchopiť zvláštnu atmosféru, ktorá je pre krajinu akosi nevšedne známa. Zbadáte čističov topánok hľadajúcich zákazníkov. Vnímate prítomnosť nenápadných žien, ktoré sa snažia predať priamo pred vami svoj tovar. A vy sa oddávate pokoju, ktorý ku vám nenásilne preniká vo chvíli, kedy po krajine necestujete.

Ruch a pokoj mesta vystriedala ešte väčšia a akoby jednoduchšia „všednosť“ bolívijského vidieka. Po hodinách cesty, o komforte ktorej až zbytočne pochybujete, ste priam pohltení obyčajnosťou, priamosťou a úprimnosťou miesta, v ktorom ste sa ocitli. Vnímate prostredie, ľudí, okolie. Ste zasiahnutí desiatkami obrazov, ktoré sa snažíte vo vnútri spracovať. Vo svojom vnímaní prekračujete fiktívne hranice toho, čo ste doposiaľ považovali za blízke.

Blízkosť okamihu posúva vaše predstavy o rutine a stereotype, ktorý ste sa cestovaním rozhodli prelomiť. Ste totiž pozorovateľom každodennosti v krajine, ktorej história a súčasnosť je unikátna v mnohých jej prejavoch. Bez predsudkov a očakávaní absolútneho zážitku máte na dosah Bolíviu takú, akou v skutočnosti je, ako ku vám momentálne prehovára.

Ste rozhodnutí, že zostávate. Aspoň na čas, pokiaľ vás kroky nezavedú niekam inam. Zatiaľ ste presvedčení, že v Bolívii tak skoro „nebudete cestovať“.

Zdroj/autor: Zuzana Slimáková, drom

Foto: autor