Venezuela - nebo na zemi sužované peklom

 

„Je to raj na zemi,“ povedal o Venezuele Krištof Kolumbus v roku 1498 počas svojej tretej plavby do Ameriky, keď Malé Benátky, ako sa krajine tiež hovorí, objavil. Ktovie, čo by povedal dnes, keď je Venezuela, nekončene bohatá na prírodné bohatstvo, endemity, fascinujúce úkazy aj nerastné suroviny, sužovaná nesmiernou chudobou, napätím a nepokojmi. Možno niečo ako „je to raj na zemi sužovaný peklom“, pretože ľudia v krajine obdarenej veľkým bohatstvom reálne trpia hladom, chorobami a neslobodou. Namiesto vône mora, hôr či dobrého rumu všade cítiť napätie a strach.

 

Štedrá matka

Matka príroda bola k Venezuele neskutočne štedrá, preto je v nej dnes 43 národných parkov. Ako jedna z mála krajín má úplne všetko – stabilné počasie s teplotami do 30 ˚C, krásne a dlhé pobrežie obmývané vodami Karibského mora s plážami a všetkým, čo k tomu patrí. Výrazným kontrastom k tomu sú večne zasnežené vrcholky masívov Ánd, siahajúce takmer k nebu (najvyšší vrch Pico Bolivar sa týči do výšky 5 007 m. n. m.). Strednú časť krajiny vyživuje a život do nej prináša rieka Orinoko s množstvom prítokov. V jej povodí sa rozprestierajú unikátne savany a úrodné údolia, kde sa okrem iného pestuje najsladšia cukrová trstina na svete, z ktorej sa destilujú svetoznáme rumy ako Diplomático. Venezuela má aj vždy zelenú džungľu, aj náhorné plošiny, aj stolové hory.

Patrí jej niekoľko prírodných prvenstiev: má najvyšší vodopád na svete Angel Falls (979 m), nazvaný podľa pilota Jimmyho Angela, ktorý do skál nabúral, a dostupný je iba po vode alebo helikoptérou, najväčšie jazero Južnej Ameriky Maricaibo, jedno z najstarších na našej planéte, ktorého vek sa odhaduje na 20 až 40 miliónov rokov. V mieste, kde sa doň vlieva rieka Catatumbo, sa 160 dní v roku odohráva po zotmení neskutočné, vyše desať hodín trvajúce divadlo plné bleskov. Tento jedinečný atmosférický jav sa považuje za najväčší generátor troposférického ozónu na svete.

Pokiaľ ide o rastliny a živočíchy, Venezuela sa pýši obrovským množstvom endemitov – druhov, ktoré žijú výhradne na jej území. Polovicu obojživelníkov, 23 % plazov, 48 % vtákov a 38 % druhov rastlín, ktoré tu žijú/rastú, nájdete výhradne v Malých Benátkach Karibiku. No aj bez týchto štatistických čísel návštevníkom berú dych venezuelské orchidey (v horách ich rastie vyše 25-tisíc druhov), dvoj- aj trojprsté leňochy, amazonské delfíny, obrovské, takmer 7-metrové krokodíly a, samozrejme, kapybary a venezuelský národný vták turpial. „Venezuelu som navštívil niekoľkokrát a neviem sa jej nabažiť, je to fascinujúca krajina. A môžem odprisahať, že to nehovorím pod vplyvom rumu, za ktorým tam zvyčajne cestujem,“ povedal  Michal Bátora, slovenský Diplomático Brand Ambassador.

K už spomínanému treba pripočítať obrovské zásoby ropy (Venezuela je zakladajúcim členom OPEC), železnej rudy, bauxitu aj diamantov. Smutným paradoxom je, že práve toto nerastné bohatstvo prináša Venezuelčanom nestabilitu a chudobu.

 

Divoké povahy

Pôvodnými obyvateľmi Venezuely sú Indiáni, dnes tvoria väčšinu takzvaní mestici, miešanci pôvodného obyvateľstva s prišelcami (Európania, Afričania). Podľa genetickej štúdie uskutočnenej v roku 2008 University of Brasilia sú súčasní obyvatelia Venezuely zo 61 % pôvodom Európania, z 23 % domorodí Indiáni a niečo cez 16 % ich DNA má africký pôvod. Nech je, ako je, je o nich známe, že sú emotívni, dobrosrdeční, milujú tanec, dobré jedlo, rum a majú naozaj horúce hlavy.

Táto jedinečná krajina zažila veľké množstvo politických a vojenských prevratov. Žiaľ, nepatria iba do učebníc dejepisu, sú aj realitou týchto dní. Namiesto toho, aby krajina a jej obyvatelia z nerastného bohatstva profitovali, ťažba ropy a petrochemický priemysel sú sústredené najmä v rukách štátu (vlády, resp. tých, ktorí sú práve pri moci) a z príjmov sa financujú politické záujmy. Obyvatelia sa mali uspokojiť s tým, že natankovať plnú nádrž ich stojí menej ako fľaša vody. Dnes by si za benzín radi zaplatili aj viac, keby sa dal kúpiť, a hlavne, keby sa dal jesť. Pretože v celej krajine zásadne chýbajú základné potraviny, lieky, toaletný papier...

Preto sa tam v súčasnosti neodporúča cestovať. Nervy obyvateľstva sú vybičované na maximum, pokiaľ nemajú z čoho doma nakŕmiť deti a nemajú istotu, že ich počas zháňania nejakej maličkosti do žalúdka nezatkne polícia alebo armáda. „Je naozaj strašné a v 21. storočí ťažko uveriteľné, že ľudia nemajú čo jesť. Kto sa sem napriek všetkému teraz odváži prísť, nech rovno zabudne na gastronomické špeciality. Jediné, čo chutí stále rovnako a čo pomáha aj domácim trochu zabudnúť, je vychýrený miestny rum. Samozrejme, prémiové značky ako napríklad na Slovensku populárny Diplomático si dovoliť nemôžu, táto chuť Venezuely je určená na export,“ pokračuje  M. Bátora.

Destilérky nie sú v rukách štátu, ale rodinných firiem. Export ich výrobkov im pomáha držať sa nad vodou. Bolo by naozaj smutné, keby padli za obeť diktátorskému režimu a politickým ambíciám aj ony. Možno keby sa zvyšok sveta dohodol, že bude viac konzumovať krásne voňavý a príjemne sladký venezuelský rum, trochu by sme krajine pomohli. Miestne rumy sú jedinečné nielen preto, že sa vyrábajú z extra sladkej, panenskej melasy, ale aj vďaka výrazným rozdielom medzi dennými a nočnými teplotami v krajine. Drevo na sudoch, v ktorých rum dozrieva, preto pracuje (rozťahuje sa a zmršťuje) oveľa výraznejšie ako napríklad drevo sudov niekde v Škótsku a to sa prejavuje aj na farbe a chuti venezuelských rumov.

 

Fascinujúce špecialitky

Hoci život vo Venezuele je aktuálne búrlivý a nedobrý, stále platí niekoľko istôt, ktoré sú zase raz výnimočné iba pre túto krajinu. Národným športom ostáva bejzbal, v tesnom závese za futbalom. Stále sa tu dohovoríte po španielsky. A medzinárodné súťaže krásy majú obrovskú sledovanosť. „Na základe ich výsledkov patria Venezuelčanky medzi najkrajšie ženy na svete,“ pritakáva znalec miestnych pomerov a ambasádor rumu Diplomático Michal Bátora. Patrí im sedem titulov Miss Universe, majú šesť kráľovien krásy v súťaži Miss World, sedem víťaziek Miss International a dve kráľovné Miss Earth. Ani tie si však tak ako ostatné ženy (podľa prezidentského nariadenia z apríla 2016) nesmú vlasy sušiť fénom pre nedostatok elektrickej energie v krajine.

To, že je tu zakázaná kola s nulovým obsahom cukru, trápi zrejme málokoho. Väčší problém je, že keď chce venezuelská mama kúpiť svojmu dieťaťu plienky a iné výrobky pre dojčatá, musí sa v obchode preukázať jeho rodným listom. Keď však dieťa vyrastie, môže si zvoliť čas školskej dochádzky, či chce chodiť na ranné, popoludňajšie alebo večerné vyučovanie.

Venezuela je jednoducho krajina plná divov. Ostáva veriť, že nebude trvať dlho a opäť bude môcť využívať svoj potenciál aj v cestovnom ruchu. Dovtedy si jej farby a vône môžeme predstavovať len prostredníctvom exportovanej kávy, čokolády alebo rumu.

 

Zdieľať článok na Facebooku