Vo filmovej krajine – Vstúpte do filmu Avatar

 

Krásy tohto miesta boli medzinárodnou komunitou objavené už omnoho skôr, pretože národný park bol zapísaný v roku 1992 do dedičstva UNESCO ako vôbec prvý park v Číne. Niet sa čomu čudovať. Nádherné skalné vápencové formácie, obrastené obrovskými stromami, takmer vždy zahalené hmlou majú zvláštnu mýtickú atmosféru, ktorá priťahovala ľudí po stáročia, no zväčša si tento prírodný poklad obyvatelia strážili len pre seba.

 

To sa zmenilo s najziskovejším filmom v dejinách kinematografie. O oblasti sa už veľa vie, no i tak tu veľa cudzincov nestretnete. Je to tým, že cesta z turisticky najpopulárnejších oblastí, Pekingu, Si-anu, či Šanghaja, je jednoducho príliš časovo náročná. A tak sú tu len desiatky tisíc Číňanov. Aj z tých sme počas štyroch dní v parku sme stretli možno do dvadsať ľudí zo zahraničia, belochov dokonca asi len desiatich.

 

Zohnať ubytovanie nie je žiadny problém, pretože kapacity sú tu čoraz vyššie, problémom však je, že sa musíte už vopred rozhodnúť, kde chcete byť ubytovaní s ohľadom na vaše turistické preferencie. Väčšina ľudí sa ubytuje buď v dedinke pri vstupe do národného parku s názvom Zhangjiajie Cun, alebo tak ako, my v mestečku Wulingyuan. Nečakajte však dedinky v našom ponímaní, ale mestá asi na úrovni Piešťan. Ubytovanie tu zoženiete od 5 eur za noc, pričom je pomerne zložité niečo vybaviť inak ako po čínsky. V tomto prípade bude lepšie naučiť sa aspoň základné frázy. Obe miesta majú vchod do parku, kde si môžete zakúpiť vstupenky.

Nečakajte však nič lacné, pretože študenti sú tu len do 23 rokov, seniori neviem a novinári môžu navštíviť park len v decembri. Vstupné je 248 yuanov, čo je v prepočte asi 32 eur. Je to trojdenná vstupenka do parku, no na lanovky, vláčiky, či čokoľvek iné v areáli neplatí. Tie si kupujete samostatne a začínajú na sume 100 yuanov. Je tu ešte možnosť kúpiť si lístok na sedem dní, takže reálne si môžete kúpiť lístky len na tri, alebo sedem dní. Priľahlé miesta ako napr. jazero Baofang, jaskyne, či ďalšie oblasti, ktoré sa stále počítajú do národného parku však vyberajú extra vstupné, hodnotou porovnateľné s vstupom do parku.

 

Ak máte lístok, tak musíte prejsť kontrolou kde vám zosnímajú odtlačok prsta, ktorý zabezpečí, že váš lístok je neprenosný. Za bránou sa pred vami ocitne asi osem autobusov, pričom viac menej idú všetky rovnakým smerom, pretože cesty a celá infraštruktúra parku je postavená tak, aby ste museli buď platiť lanovku, alebo šliapať niekoľko hodín do schodov, ak sa chcete presunúť do inej časti parku. Samozrejme sme zvolili schody, pretože už tak sa nám pozdáva, že platíme dosť za vstup do lesa. Cesta autobusom trvá asi ďalších dvadsať minút, no scenéria nás ohuruje, a tak sa tešíme na čas keď vystúpime a vkročíme do prírody.

Sme však naivní, pretože aj napriek tomu, že sme by sme mali byť v lese, tak je tu všetko prispôsobené pre človeka. A tak idete celý čas po vydláždenej ceste. Na každom kroku sú stánky s občerstvením, záchodmi, ale aj koše na odpadky, ktoré však využívame asi len my. Pani pred nami zametá vydláždenú cestičku od lístia, okolo nás prechádzajú skupinky pánov v oblekoch, či dámy na podpätkoch. Ozaj neviete, či ste v prírode, alebo v nákupnom centre. Avšak oceňujeme ich odvahu a kto vie, možno idú na rokovanie (na vrchole vidíme veľké tabule s vizitkami). Ľudia sú tu hluční, neustále kričia, či pľujú, a akosi máme menšie problémy prejsť okolo seba, pretože idú po oboch stranách chodníka a samozrejme idú typicky čínsky. Teda v skupinke s minimálne 5 ľuďmi. Predavači nás okrikujú „shi kuai", že všetko jedlo, nápoje, jednoducho celý sortiment stojí desať yuanov, čo predstavuje pre väčšinu prípadov dvojnásobok normálnej  ceny.

 

Sú tu však výborne značené cestičky, čo v kombinácii s ich dláždením a nemožnosťou z nich odbočiť, zjednodušuje orientáciu. Je tak takmer nemožné sa tu stratiť. Cesty tu tiež lemujú rôzne mramorové, či drevené tabuľky v čínštine a angličtine, ktoré upozorňujú na to, ako by sa ľudia mali správať. My sa na nich neuveriteľne bavíme, pretože ani jedna nie je správne, z čoho vznikajú humorné upozornenia plné chybných prekladov. Ak by sme sa aj stratili z dosahu civilizácie, tak nás určite neskôr nájdu, pretože na každej hore tu je kamera a taktiež sú rozmiestnené aj po lese. Takže ak sa aj nadýchnete čerstvého vzduchu ako upozorňuje jedna z tabuliek, tak nemajte strach, pretože pri prípadnej otrave kyslíkom, by vám hneď zabezpečili pomoc.

Prírodná scenéria je tu však úchvatná a stojí za to. Najobľúbenejšie miesta dokonca tak, že si musíte na fotku počkať zopár minút kým sa na vás dostane rad. Pri údajnom prvom prírodnom moste sveta však nemáte šancu, ak nemáte ostré lakte. Dopravu po vymedzených schodíkoch tu komplikujú aj „moderní otroci“, ktorí vás za nemalý poplatok po schodoch vynesú na nosidlách.

 

Na ďalšiu horu ideme autobusom, ktorý je našťastie zadarmo, no za cenu toho, že ani nevieme kam nás to vyvezie. Napokon sa dostávame pod vrchol najvyššej hory Tianzi. Z počiatku sme trochu znechutení neporiadkom a počasím, no po čase to prerastie do komédie, pretože na vrchole je pobočka reťazcu McDonalds, pravdepodobne najväčšia akú som kedy videl. Po chvíľke sme si však našli skvelé miesto z ktorého je výhľad zahalený v hmle, a tak čakáme, či niečo uvidíme. Postupne sa pred nami rozprávkovo zobrazuje impozantná scenéria parku. Všetky negatívne pocity nám to vynahradzuje. Vrcholky týčiacich sa vápencových skál sú pokryté stromami, kríkmi, či machom. V pozadí sa blíži hmla, ktorá sa presúva a pomaly odkrýva závoj, v ktorom bol park zahalený. Skutočná nádhera, ktorá stojí za všetky drobné a útrapy Národného parku v Číne.

Ďalšie dni sa nám počasie zlepšilo, čo nám pridalo aj na nálade. Postupne sme zistili nepríjemný fakt a to, že park stratil na mysticizme a tajomnosti. Veselšou správou boli opice. Tie konečne vyliezli a my sme ich mohli vidieť ako vyčíňajú a šantia v korunách stromov, či v interakcii s ľuďmi. Aj napriek tomu, že sme už opice v prírode stretli, nikdy sa nesprávali tak ako tu. Nemali žiadny strach, či rešpekt, ba práve naopak. Boli drzé, kradli jedlo, dokonca pani pred nami bojovala o svoju kabelku. My sme im samozrejme nič nedávali, aby sme nepriťahovali pozornosť, no veľa ľudí im niečo hodilo, a tak keď sme vyťahovali fotoaparát z tašky útočili na nás. Neraz nám dokonca zatarasili aj cestu. Ich rýchlosť bola priam neuveriteľná a ich pohyb v korunách stromov ešte viac. Boli tam mladé opičky, ale aj staršie, ktoré boli ešte drzejšie. No ak na nás neútočili, tak boli príjemné. Naháňali sa, škrabali, čistili srsť, či dokonca sa asi len meter od nás pokojne párili.

 

Spríjemnili nám tak výšlap po schodoch hore, no úprimne mali sme pomerne veľký rešpekt. Radi by sme vám dali aj konkrétne rady, kadiaľ by ste sa mali vydať na túru, no je to v akosi jedno, pretože za tri dni dokážete prejsť takmer celý park. A to dokonca aj bez lanoviek, vláčikov, či podobných prostriedkov za nemalé peniaze. Počas týchto troch dní vyšliapete pravdepodobne viac schodov než za posledných päť rokov, no vaša námaha bude odmenená prenádhernými scenériami. Správanie turistov, či organizáciu parku nezmeníte, a tak ak budete mať možnosť navštíviť tento park, tak si ho užite naplno, pretože kto vie, či sa ešte niekedy ocitnete na Pandore z filmu Avatar.

Autor: Lukáš Osvald

Zdieľať článok na Facebooku