Exotika na vlastnej koži: Spoznajte pravú tvár indonézskeho sultanátu Jogjakarta

27.04.2017 |   |    | 

Slovenka Zuzana pôsobí od augusta na umelecko-študijnom pobyte v indonézskej Jogjakarte. V tomto centre jávskej a indonézskej kultúry už spoznala aj miesta, kam sa bežní turisti nedostanú. Toto o svojich skúsenostiach prezradila.



 

Ak už raz človek vystrčí nos zo Slovenska či Európy do juhovýchodnej Ázie, treba si vyhradiť viac ako dva týždne dovolenky, ideálne najmenej mesiac. Hlavne, ak letí do týchto končín prvýkrát. Nielen preto, že prvých pár dní sa telo bude musieť vysporiadať s tzv. jet lagom, ale predovšetkým kvôli rozdielnemu podnebiu a ďalším podmienkam, na ktoré si našinec dlhšie zvyká.

 

Horúco, vlhko, hluk, chaos a iné tropické radosti

Na horúce podnebie sa cestovatelia tešia najmä vtedy, ak odchádzajú v zimných mesiacoch. Indonézia sa nachádza v tropickom pásme, pripraviť sa treba na vlhkosť, ktorá teplotu pocitovo dokáže znásobiť. Ťažšie sa zvyká na všadeprítomný hluk, navyše ide o štát, kde je väčšina ľudí moslimov, ráno o približne pol piatej treba rátať s prvým zvolávaním na modlitbu z mešity. Chaos v doprave sa tiež trávi dlhšie, prvotným prekvapením býva jazda vľavo.

Ďalšiu komplikáciu predstavuje biedna alebo žiadna znalosť angličtiny či iných svetových jazykov u miestneho obyvateľstva, čo je ale vynahradené ochotou pomôcť a dohovoriť sa rukami-nohami. Slabšími povahami zamáva pohľad na hygienické podmienky v stravovacích zariadeniach a tiež tradičný záchod známy na Slovensku pod prívlastkom “turecký.”

Najpoužívanejším dopravným prostriedkom je motorka, autá sú v menšine, bicykel raritou. MHD autobusy fungujú spoľahlivo len v centre, na kratšie vzdialenosti je zaujímavé zaplatiť si jazdu na bečaku – indonézskej verzii bicyklovej, prípadne motocyklovej rikše. Pri chôdzi centrom bývajú títo “dvojkolesoví taxikári” dotieraví, ale aspoň sršia vtipom. Kráčali sme raz centrom v horúce popoludnie a pristavil sa šofér bečaku: Nastúpte si, zveziem vás! Odmietli sme. Neblbnite, chodenie pešo je tu nezdravé!Treba mu dať za pravdu, táto krajina nie je pre peších, chodníkov je veľmi málo a aj po tých, čo existujú, sa preháňajú motocyklisti.

Napriek vyššie zmieneným ťažkostiam, na ktoré si Európan viac-menej privykne do týždňa, vycestovať sem rozhodne stojí za to. Jogjakarta je po ostrove Bali druhou najnavštevovanejšou destináciou Indonézie. Ide o mesto v strede ostrova Jáva, známe aj pod skratkou Yogya, a zároveň o špeciálnu provinciu so statusom nezávislého sultanátu. Na jej území žije približne 5 miliónov ľudí. Nielen Jávancov, vďaka množstvu univerzít, ktoré majú v meste sídlo, sa tu miešajú rôzne etniká. Študenti prichádzajú do  Yogye aj z iných ostrovov a kde je mládež, tam musí byť aj zábava. To platí aj v krajine tretieho sveta.

 

Hinduistické chrámy na každom rohu

Islam je na území Indonézie relatívne novým náboženstvom, rozširovať sa začal vplyvom námorného obchodovania. Moslimskí kupci sa na Jávu doplavili v 14. - 15. storočí. Predtým sa tu vyznával najmä budhizmus a hinduizmus. Aj v súčasnosti tu majú tieto náboženstvá svojich stúpencov a dôležité budhistické aj hinduistické sviatky sú dňami pracovného pokoja.

Práve v Jogjakarte sa nachádza Prambanan, komplex hinduistických chrámov, najväčší na Jáve a jeden z najrozľahlejších v juhovýchodnej Ázii. Pozrieť si celý areál s posvätnými stavbami trvá minimálne pol dňa, lepšie je prísť mimo víkendu, kedy ho navštevuje množstvo indonézskych turistov so silnou túžbou po selfie s každým belochom, ktorého uzrú. Pri vchode si možno zaplatiť sprievodcu, ktorý v základnej, no zrozumiteľnej angličtine vysvetlí význam jednotlivých sôch, ornamentov aj históriu hlavných chrámov zasvätených Šivovi, Višnovi a Brahmovi. Dá sa však odkráčať a popozerať si celý komplex aj bez sprievodcu. V takom prípade určite odporúčam zastaviť sa v audiovizuálnej študovni, kde je pre návštevníkov pripravený krátky film o histórii stavieb a skrytom  zmysle ich jednotlivých prvkov. Študovňa je klimatizovaná a málokto do nej vojde, v čase našej návštevy sme tam boli sami.

V pokladni Prambananu je možné zakúpiť kombinovaný lístok, v cene ktorého je aj vstup do ďalšieho komplexu Ratu Boko – vrátane prepravy. Do ruín sa chodieva na západ slnka, strategicky je situovaný na kopci a má nádherný výhľad na Prambanan aj na sopku Merapi, ktorá sa týči nad mestom. Ak bohovia doprajú bezoblačné počasie. História stavby nie je celkom jasná, predpokladá sa, že išlo o palácový komplex pre kráľovnú, v areáli sú okrem pozostatkov starobylých stavieb aj nádrže s vodou, ktoré pôvodne slúžili na očistu vysokopostavaných obyvateľov paláca.

Okrem veľkých komplexov sa v údolí Prambananu nachádzajú desiatky ďalších starobylých chrámov, no v omnoho menšom prevedení. Mnoho z nich bolo objavených až v minulom storočí farmármi pri orbe. Sopka Merapi je dodnes aktívna a zvykne explodovať v 6- až 10-ročných cykloch. Pri explózii vychŕli do svojho okolia veľké množstvo sopečného prachu, ktorý všetko prikryje. V 60-tych rokoch miestny poľnohospodár pluhom zavadil o kameň a dnes je na jeho poli zo sopečného popola vykopaný chrám Sambisari. Archeológovia sa celkom potrápili, základy stavby boli v hĺbke 6 metrov.

V priestoroch Prambananu možno po zotmení navštíviť tanečné predstavenie hinduistického eposu Ramayana. Lístky je potrebné zakúpiť vopred. V predstavení účinkuje vyše 200 tanečníkov, trvá takmer tri hodiny s prestávkou uprostred, návštevníkov sprevádzajú dejom anglické a indonézske titulky.  V období sucha sa predstavenie odohráva pod holým nebom, pred dychberúcou scenériou vyše 30 metrov vysokých svätýň boha Šivu, Višnu a Brahmu a súčasťou vystúpenia je aj pôsobivá ohňová šou.

Počas obdobia dažďov si možno Ramayanu pozrieť pod strechou v hale, tiež v areáli Prambananu. Treba sa však pripraviť na odlišné zvyky indonézskeho publika, ktoré rado nahlas komentuje, konzumuje so sebou prinesené jedlo, hlasito mľaská a fajčí. Po záverečnom potlesku ponúknu moderátori možnosť odfotiť sa s hercami. Selfie šialenstvo vládne v Indonézii naozaj veľmi intenzívne.

 

Koloniálna architektúra a lákadlá v centre Jogjakarty

Veľká časť Indonézie vrátane ostrova Jáva bola vyše 400 rokov kolóniou Holandska. Holandský vplyv doteraz pretrváva ako v jazyku, tak aj v jedlách, no najočividnejšie v zachovaných kolonialistických budovách. V centre mesta možno navštíviť tri dobre zachované stavby (pošta, banka a pôvodne vojenská pevnosť).

Na hlavnej pošte sa určite oplatí kúpiť pohľadnice a nádherné farebné známky aj obálky. Doručenie  na rodnú slovenskú hrudu trvá 2 až 3 týždne. Vorderburg znie sám o sebe holandsky. Vojenské stavby ohradené vysokými a hrubými bielymi múrmi sú v súčasnosti využívané ako múzeum venované histórii Jogjakarty. Súčasťou expozície je aj digitálna hra, v ktorej hráči v pozícii jávanských postalcov zabíjajú holandských kolonialistických vojakov.

Hlavná ulica sa nazýva Malioboro a chodieva sa na ňu za nákupmi. Bielych turistov odchytávajú agenti lákajúci na výstavu ručne maľovanej batiky, pokrikujú na nich pouliční predajcovia kožených výrobkov a do tieňa ich pozývajú tety, ponúkajúce jedlá v typických lesehanoch – ide o jednoduchý prístrešok, v ktorom sa sedí a konzumuje na zemi na bambusových kobercoch. Na Maliobore možno ochutnať nasi gudeg – jedlo, ktoré sa považuje za kulinársky symbol Jogyakarty:  mladé plody stromu chlebovníka (známe ako jackfruit, najväčšie ovocie sveta) sa varia v kokosovom mlieku s palmovým cukrom a rôznymi koreninami ako koriander, do misky sa pridáva ryža (ako inak), vajíčko natvrdo, cesnak, cibuľka a lokálnou špecialitou je chrumkavá hovädzia koža.

Dopriať si ale možno aj exotickejšie jedlá ako napríklad ako grilovaná kobra, vyprážané kuracie črevá a iné mňamky. Ak má návštevník šťastie, zažije na Maliobore niektorý z mnohých pochodov, parád či festivalov, keďže hlavná trasa pre účinkujúcich je vždy plánovaná cez najrušnejšiu obchodnú ulicu.

Pravdepodobne druhým najnavštevovanejším predstavením po Ramayane je kabaret na druhom poschodí obchodného domu Hamza Batik v reštaurácii House of Raminten tiež na Maliobore. Jeho majiteľom je známa jogyakartská postavička – Hamzah Sulaiman. Populárny herec a tanečník vlastní viacero obchodov s batikou a turistickými čačkami a vo svojom veku by si už mohol užívať zaslúžený odpočinok, ale rozhodol sa inak. Stále vystupuje, a to práve v kabarete postavenom na vystúpení transvestitov. Zabávať sa prichádzajú nielen cudzinci, ale aj domáci. Čísla s dlhonohými “kráskami”, ktoré skáču pomedzi divákov, indonézska verzia Beyoncé, Tiny Turner, ale aj miestnych celebrít dostávajú publikum do varu každý víkend.

 

Klasika turistických sprievodcov

Najviac turistov sa v Jogjakarte sústreďuje v sultánovom paláci – Kratone. Otvorený pre verejnosť býva každý deň dopoludnia, najideálnejším dňom na návštevu však býva nedeľa, kedy o 10.00 hod začína vystúpenie palácového tanca za sprievodu tradičnej hudby gamelan. Dve hodiny deväť tanečníc v tradičných dlhých sarongoch, parochniach, trblietavej bižutérii a silnom make-upe tancuje pomalé jávanské choreografie, pričom sa striedajú s mužskými tanečníkmi, ktorí predvádzajú rýchlejšie tance. Z dievčat aj chlapcov, ktoré zväčša cez týždeň študujú na tunajšom prestížnom Inštitúte umenia, sa leje pot a nie je im čo závidieť, naopak, Európan musí obdivovať ladné a plynulé pohyby a do extrémnych pozícií vykrútené prsty na rukách.

Súčasťou paláca je Vodný hrad, stavba, v ktorej v minulosti sultáni ubytovávali svoje manželky a milenky z háremu a tiež potomkov. Jedna z legiend hovorí, že istá favoritka z háremu si chcela posilniť svoju pozíciu a uchýlila sa k zaujímavej praktike. Na dvore pevnosti rastie zvláštny strom, ktorého ovocie vraj zabezpečuje voňavý moč svojmu konzumentovi. Na sultána to vraj zafungovalo dobre…

 

Zábava pre malých aj veľkých

Menej známou pýchou Jogjakarty je zábavný vodný park Jogja Bay tematicky nadizajnovaný ako brloh pirátov. Vstupné je na miestne pomery celkom vysoké, ale určite zodpovedá ponúkaným službám a stále je lacnejšie než by podobná atrakcia stála na Slovensku. V areáli sa možno vyblázniť na toboganoch, šmýkačkách, odpočinúť si na pomalej rieke. Z veží, na ktoré treba vystúpiť, je pekný výhľad na okolie.

Niektoré atrakcie vyžadujú, aby ich absolvovala dvojica, iné trojica, pre návštevníkov sú pripravené podložky aj gumené člny. Aj keď sme boli iba dvaja, nevadilo, pohotovo nám zavolali plavčíka, ktorý s nami do člna nasadol, aby sa vyvážením zachovala bezpečnosť.

 

Autor a foto: Zuzana Grochalová

Autorka sa zapojila svojím blogom o Indonézii do aktuálne prebiehajúcej súťaže Bloger roka 2017. Podporiť ju môžete tu.

 

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
4.2/5 (6 hlasov)

Pondelok, 23. október. 2017. Meniny má Alojzia.

Najnovšie príspevky

Foto dňa