Cesta nekonečnou stepou: FOTOREPORTÁŽ z Mongolska vás chytí za srdce

25.02.2018 |   |    | 

Keď som bola malá, zbierala som poštové známky. Tie najkrajšie boli pre mňa z Mongolska. Zobrazovali na zelenej lúke pasúce sa ovečky, kozy a štíhle kone. Pri okrúhlej bielej jurte stáli krásni ľudia s úzkymi očami odetí vo farebných kabátoch a vyšívaných čižmách. Vtedy mi vôbec nenapadlo, že keď budem veľká, uvidím tie obrázky na vlastné oči. Známky však nezachytili nekonečnosť, ľudoprázdnosť a priestrannosť jednej z najredšie zaľudnených krajín na svete. Nepodali to, ako slobodne a zároveň aj stratene sa človek cíti v spleti prašných cestičiek bez akýchkoľvek smerovníkov.



 

Miestnou dopravou cestujeme na západ krajiny do provincie Uvs. Malý 25-miestny autobus má popraskané okná a jeho farba sa skrýva pod nánosom prachu. Kým sme nastúpili, ulička už bola zaprataná batožinou. Ostali pre nás už len sedadlá rovno pri dverách, kde sme si ledva natlačili nohy a opierka siahala len pod plecia. Chytá ma panika, keď si predstavím, že v ňom ideme prejsť 1350 kilometrov. Pýtam sa šoféra, ako dlho nám bude cesta trvať: ,,Na koni by ste cválali aj 3 týždne, ale ak sa nám nepokazí motor, za dva dni a dve noci sme tam‘‘.

Ľudia sú jednotne odetí v kabáte po členky deele  s látkovým opaskom. Nohy im hrejú typické mongolské čižmy gutali. Autobus prechádza  prašnou cestou v trávnatom teréne. Pod úpätím nízkych kopčekov sú riedko rozostavané biele jurty.

Na nekonečnej pláni sú roztrúsené ovce, kozy a kone. Počas toaletných prestávok uprostred rozľahlej stepi zisťujem, aký osožný ten ich dlhý kabát je. A to hlavne pre dámy. Ako ďaleko oko dovidí je len rovina, nič, za čo by sa človek schoval. Vďaka dlhým kabátom sa dámy môžu hocikde učupiť a zachovať si súkromie. Mongoli údajne pri potrebe v stepi nepoužívajú papier, ale len ploské kamene. Priznám sa, že pravdivosť tejto klebety som na vlastné oči neoverovala.

Do tejto odľahlej časti Mongolska sme prišli s úmyslom kúpiť kone a vydať sa na nich cez hory naprieč divokou krajinou. Dorazili sme do dediny Tarjalan, kde sme sa zoznámili s mladou Mongolkou Tongou. Vie trošku po anglicky a pozýva nás k nej domov. S rodičmi a bratom bývajú v murovanom prízemnom domčeku.

V záhrade majú postavený jednoizbový stan s okrúhlym pôdorysom - tradičnú mongolskú jurtu. ,,Tu môžete ostať, ako dlho chcete,“ otvára nízke maľované dvere. Namiesto koberca je zelená tráva a v strede stojí malá piecka. Posteľ je situovaná oproti dverám. Podľa zasadacieho poriadku hlava rodiny sedí práve tu a hostia po jeho pravici. Ostatní prítomní sa zdržiavajú naľavo.

Jurta umožňuje dobré prúdenie energie. Nemá žiadne rohy, kde by sa zhromažďovala zlá sila. Je vyrobená z čisto prírodných materiálov. Dvere smerujú vždy na juh. Výhodou tohto stanu je, že si ho mongolskí kočovníci postavia rýchlo a lacno tam, kde to práve kvôli paši pre dobytok či počasiu potrebujú.

Tongin strýko Taši má veľký statok a mohol by nám kone predať alebo aspoň požičať. So svojou rodinou a stádom žije kočovníckym spôsobom. Momentálne sú niekoľko kilometrov od dediny, a tak ich ideme navštíviť.

Nomádi sa presúvajú dva- až štyrikrát ročne. Pastieri majú stádo čítajúce až 300 kusov. Už po stáročia je chov dobytka základom ekonomiky. Mäso sa konzumuje a vlna, koža a kašmír sú vyvážané do Ruska a Číny. Z populácie skoro 3 milióna obyvateľov 50 percent žije permanentne v mestách a na vidieku, 25 percent sú nomádi a zvyšok žije polonomádskym spôsobom života. Polonomádi v lete pasú dobytok na stepiach a bývajú v jurtách a v zime sa sťahujú do domov na vidieku.

,,Taši nie je doma. Išiel loviť do hôr a vráti sa až napozajtra,“ zalamuje rukami jeho žena Lašun. Podáva nám misku ajraku, čo je kvasené kobylie mlieko zvané kumys, a do skleneného poldecáka nalieva domácu pálenku šimin-arik. Ich strava vyplýva z kočovného spôsobu života. Zvieratá im poskytujú mliečne produkty a mäso, ktoré je hlavnou a často aj jedinou zložkou mongolskej kuchyne.

Pre nomádov je nepraktické presúvať pec alebo mať záhradu, keďže sa nestihne nič urodiť, predtým ako sa presunú inde. Nejedia ovocie, zeleninu ani obilniny a aj napriek tomu sa dožívajú vysokého veku. Môže za to asi aktívny život na čerstvom vzduch a konzumácia čerstvých živočíšnych produktov. Cestou späť sa zastavujeme v obchode nakúpiť potraviny. S údivom si prezerám regály. Polovica je zaplnená vodkou, štvrtina sladkosťami a zvyšok sú zaváraniny.

Bohužiaľ kone sme nezohnali, ale z útulnej jurty sa nebudeme ponáhľať, pretože zajtra sa v dedine koná mongolský národný festival Naadam. Wrestlingové zápasenie, konské dostihy a streľba z luku sú hlavné športy. Vyplývajú z vojenského výcviku, ktorý Mongolské kmene používali po stáročia. Najslávnejší mongolský hrdina Džingischán v 13. storočí na čele zjednotených kmeňov vytvoril najväčšiu súvislú ríšu v dejinách ľudstva. Dobyl Čínu, strednú Áziu, Perziu, Kaukaz aj východnú Európu. V roku 1241 sa mongolské vojská ocitli aj na území Uhorska a Moravy.

Legenda hovorí, že keď sa narodil, v rúčke zvieral krvnú zrazeninu – znamenie, že raz sa stane hrdinom.  Na západe má reputáciu nemilosrdného krvilačného vraha. Doma ho uctievajú ako reformátora tradičných zákonov. Ženy získali práva, učenci podporu, rešpektovali sa rôzne náboženské vyznania a panovníci pomáhali rozvoju obchodu. Cestovateľom z východu na západ sa vďaka Džingischánovi otvorila ázijská Hodvábna cesta.

Svalnatí muži mávajú rukami, akoby namiesto nich mali krídla. V pokluse krúžia na zelenej tráve za potlesku obecenstva. Každý súboj začína takýmto ,,orlím tancom“, symbolizujúcim úctu k športu. Pri wrestlingu najväčší väčšinou zvíťazia, pretože súťažiaci nie sú rozdelení do váhových kategórií, ako je to v iných silových športoch.

V mongolskej bájke sa hovorí, že žena amazonka prezlečená za muža sa prihlásila do wrestlingovej súťaže a porazila všetkých pánov. Aby sa podobnému fiasku predišlo, wrestlingový kabátik bol upravený otvorením prednej časti vo forme bolerka, čo by prípadnú súťažiacu prezradilo.

Presúvame sa niekoľko kilometrov od dediny, kde sa konajú dostihy. Unavené spotené kone rozvírili prašnú step a smerujú do cieľa. Majú za sebou 30-kilometrovú trať a  ich spotená srsť sa ligoce pod slnečnými lúčmi. Na počudovanie džokejmi sú všetko malí chlapci vo veku medzi 5 až 10 rokov. Sú takí obratní, že mi je zrazu jasné, prečo sa hovorí, že mongolské deti vedia jazdiť na koni skôr, ako sa naučia chodiť. Lukostreľba sa nekoná, keďže väčšina prítomných je už opitá a rozkývaní Mongoli na terč už aj tak nedovidia.

Je už síce po pretekoch, ale slávnostná atmosféra dňa vôbec nezhasína. Vzduchom sa šíri štrngotanie fliaš, smiech a detský džavot. Mongoli predvádzajú svoje zdatné kone a poniektorí aj tie motorové. Naadam je príležitosť stretnúť sa s priateľmi a rodinou z odľahlých častí krajiny. Mnohí cestovali aj niekoľko dní, ako ináč na koni. Bez neho je kočovník Mongol izolovaný a bezmocný. O dôležitosti koňa značí aj to, že v mongolčine má až 300 názvov.

Krajina nekonečnej stepi je však známa aj vďaka inému tátošovi. Písal sa rok 1969, keď pastieri zo západu naposledy zazreli v diaľke divého koňa takhi. Vedci ho potom vyhlásili v nasledujúcich rokoch za vyhynutého. Našťastie to nebol úplný koniec. Asi 12 kusov takhi žilo mimo územia Mongolska v zoologických záhradách sveta. Malá skupina nadšencov sa podieľala na reprodukčnom programe tohto vzácneho druhu s nádejou, že raz sa budú môcť vrátiť do svojho domova. V tvrdom komunistickom režime Mongolsko o kone záujem nemalo. S príchodom demokracie na začiatku 90-tych rokov sa otvorili aj náruče mongolských ochrancov prírody.

Na horizonte sa objavila silueta štvornohého tvora. Vysoký, robustný, červenohnedý  žrebec s nápadne veľkou hlavou, bielym značením okolo  pysku a krátkou stojatou hrivou.  Tenkým čiernym chvostom odháňa hmyz. Sme v Národnom parku Khustain, kde divé koníky žijú. Takhi je tiež známy pod menom kôň Przewalskeho, nazvaný podľa poľského dobrodruha, ktorý ako prvý objavil túto zaujímavú rasu v roku 1878.

Takhi sú posledné pravé divé kone na svete, predchodcovia domestikovaného koňa domáceho. Nejedná sa o kone, ktoré zdiveli, ako tie žijúce v Amerike či Austrálii. Tie Przewalské sú geneticky odlišné tým, že majú extra dva chromozómy v ich DNA. Študenti z celého sveta využívajú príležitosť skúmať tieto vzácne tvory práve tu v ich prirodzenom habitáte.

Naprieč prázdnou krajinou sa ďalej vydávame stopom. Zastavili nám hľadači zlata. Zo zadného sedadla  presúvajú detektor kovov  a dve vzduchovky, aby nám spravili miesto. Spievame si ruské pesničky, keď nás šofér preruší s prstom na ústach: ,,Pssst!‘‘.  Zbadal svište, ktoré sú tu obľúbenou pochutinou. Pootvorí okno a zbraňou mieri na hrajúce sa huňaté mláďatá. Po hlučnom výstrele do vzduchu vyletel trs trávy a mláďaťa sa skryli do nory. ,,Keby som tak mal cvičenú orlicu, neobišli by sme naprázdno!”, sklamane hovorí šofér Gansuk. V tomto kraji na lov hlodavcov ako aj menších cicavcov využívajú cvičených dravcov. Preferuje sa orlia samica, keďže má agresívnejšiu náturu. Mladého vtáka si vycvičia a keď po niekoľkých rokoch doslúži, pustia ho opäť na slobodu.

Po putovaní divokým a tradičným Mongolskom sa dostávame do toho novodobého. Ulanbátar sa inak nazýva aj Červený hrdina. Toto hlavné mesto bolo dlhé roky izolované od západného sveta, a tak sú dnes Mongoli hladní po moderných vymoženostiach. Život v uliciach je veľmi podobný tomu u nás. Shopping centrá, reštaurácie i hotely sú na každom kroku a neustále vznikajú nové. Aj tu je vidieť, ako silno bola mongolská kultúra ovplyvnená Rusmi počas komunizmu. Činžiaková architektúra je výtvorom brežnevskej a stalinovskej éry. Ulanbátar je nachladenejším hlavným mestom sveta. V roku 1954 tu bola zaznamenaná rekordne nízka teplota - 49 stupňov pod nulou.

Existujú dva úplne odlišné mongolské svety. Ten divoký, nekonečný, kočovný sa po stáročia tradičného spôsobu života veľmi nezmenil. Na opačnej strane stojí hlavné mesto Ulanbátar, v ktorom rapídny rozvoj a výstavba protirečí spôsobu života nomádskej spoločnosti.

 

Text a foto: Katarína Hoglová

 

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
4.8/5 (11 hlasov)

Piatok, 22. jún. 2018. Meniny má Paulína.

Najnovšie príspevky

Foto dňa