Ako som sa kúpal na Severnom póle (1. časť)

2014-01-27 14:30:00 |   |    | 

ARKTÍDA - Rozprávanie Ľuboša Fellnera z CK BUBO o unikátnej ceste Laponskom na najsevernejší bod Európy a potom plavba najsilnejším atómovým ľadoborcom sveta cez Zem Františka Jozefa na najsevernejší bod Zeme. Ako sa človek cíti, ak slnko 3 týždne svieti ako na poludnie? Ako sme nafotili ľadové medvede? Aké je to, skočiť hlavičku priamo na Severnom póle? Navnaďte sa Ľubovým článkom z plavby na Severný pól a prídite zažiť jedno exkluzívne dobrodružstvo!



Kúpanie na najsevernejšej pláži sveta

Vyzliekam sa. Najprv dám dole kapucňu a polárnickú žltú vetrovku s hrubou podšívkou. Potom červenú polartekovú mikinu, čižmy, goretexové nohavice a potom to už ide rýchlo a dolu ide všetko. Okolo všade sneh a ľad - samozrejme - a jedna diera v ňom. Prichádzam v plavkách na okraj a drkocem sa. Kosaaaa. Okolo pása mi priväzujú lano. To preto, lebo pod touto dierou sú vyše 4 kilometre vody a keby to so mnou seklo, tak by som padal riadne dlho. Ľahko sneží. Tak toto si už bohovia Arktídy naozaj robia srandu. Byť či nebyť, skočiť či neskočiť.

Stojím na Severnom póle a predo mnou je diera v ľade. Aké je to kúpať sa na Severnom póle? Ako chutí voda TU? Toto je to, čo ma vždy ženie.

Dobrodružstvo je dobre zvládnutý prúser, tvrdí G.K. Chesterton. A dobrodružstvo je korením života, sú to silné vzruchy, ktoré zatrasú trošička naším organizmom a premažú naše závity. Niekedy je to tak tvrdé, že to naše bunky rozhádže, a keď sa opäť dávajú dokopy, tak je možné, že sa stane to, ako keď sa Vaša firma presťahuje a opäť si dávate dokopy Váš pracovný stôl. Zistíte, koľko vecí vôbec nepotrebujete, a všetko je zrazu jasnejšie a priamočiarejšie.

Stane sa to, keď skočím do tej vody plnej bodavých ihiel? Tá voda má menej ako nulu, všade okolo ľad, samý ľad.

Trasiem sa, no už dávno som sa rohodol. Žiadne pomalé ovlažovanie sa. Žiadne natieranie snehom predtým. Prídem na okraj ľadovej diery a skočím do tej priezračnej krásnej príťažlivej hlbočiny. Hlavičku. Keď už, tak už. Snažím sa teraz vybaviť tie pocity. Žijem, ako vidíte. Nevidíte, že ma škriabe v hrdle, ale inak pohoda.

Bolo to čisté a slané. Oči mám otvorené a pamätám si, že všetko bolo čisté, veľmi čisté a pokojné. Na zimu si absolútne nepamätám. Bolo to zrejme tak studené, že môj organizmus ani nezareagoval? Robím pod vodou jedno pomalé tempo, potom druhé, ďalšie a ďalšie a je mi krásne, nepotrebujem sa nadychovať a vidím donekonečna, nerozmýšlam.  No zrazu sa predomnou objaví bok nášho ľadoborca a ja začnem rozmýšľať a zľaknem sa. “Nie je to tá Charonova loď? Nepramení tu niekde rieka Styx?”

Je mi tak dobre, no otočím sa k hladine a plávam hore. Vynáram sa, aj keď sa mi moc nechce, rád by som plával pod vodou ďalej a ďalej, no je tu ten bok lode, ktorý ma ďalej nepustí. Vynáram sa, opac opac, dotknem sa boku lode a otočím sa, že idem plávať naspäť. A vtedy ma tá zima dobehla. Celé telo mám ako v ihlách a tak poriadne zaberám a snažím sa dostať k “brehu” čo najrýchlejšie. Vybieham von, čakajú ma s uterákom a hlavne so shotom vodky. Hup to do seba. A neviem, čo urobila tá vodka, ale je to ten najkrajší pocit, aký dokážete mať.

Mám mokrú hlavu, slnko je za oblakmi, no mne je teplo a nádherne. Celým telom mi prechádza silný pocit rozkoše. Som hrdý, že som tam skočil ako prvý? To nie, veď to bolo iba preto, lebo som sa rýchlejšie vyzliekol. Aj ostatní kamaráti zo Slovenska mali rovnako odhodlaný pohľad. S Majom sme vedeli, ze do vody pôjdeme na 100 percent. Kúpali sme sa minulý rok na Antarktíde a museli sme naše plavecké dobrodružstvá dokončiť. To je jasné!

Tá Antarktída bola drsná, tam sme do vody išli pomaličky a keď som vychádzal po minúte von, tak som si nohy vôbec necítil. Cudzie nohy, kde však kamienky na pláži vliezali cez chodidlá až do mozgu. Tam som tento pocit rozkoše nezažil, to bolo čisto o hlave a čisté bláznovstvo. Keď nás ľadoborec zakotvil na Severnom póle, s Majom sme pozerali vodu na okolo. Sme zacvaknutí v ľade a okolo sú kruhy, medzi ktorými je voda. No tá voda nestojí, ale tečie rýchlosťou horskej rieky. Skočíš a je jasné, že do 10 sekúnd ťa už nikto nikdy neuvidí.

Toto sa fakt nedalo a tak sme hľadali ďalej. Ja som išiel za kapitánom a Larym a vysvetlil im, že my sa proste kúpať musíme. Oni však pozorujú prietrž, ktorá sa roztvára a kvôli ktorej nemôžeme kotviť dlhšie. Okolo prietrže stoja strážcovia s puškami a pozerajú, či sa neobjaví medveď alebo mrož. V Arktíde človek nikdy nevie, nič tu nie je stabilné, všetko isté sa môže v sekunde zmeniť.

Nakoniec sa to podarilo. Takto bezpečne, ako to robíme my, sa spláchnutie v Arktíde dá zvládnuť. Odporúčam ho každému. Teraz chápem slovenských ľadových medveďov a ich rozkoš. Timur nameral, že naša voda mala mínus 2. Išiel by som ihneď ešte raz!

 

Severný pól

Severný pól. Stúpiť na neho, je ako skúsiť stúpiť na tieň (nad Vašou hlavou letiaceho) vtáka. Ľady sa hýbu a tak sme presne, ale presne na Severnom póle iba chvíľočku. Na kapitánsky mostík je zakázaný prístup, ale ja ako šéf skupiny, ktorá síce nie je najpočetnejšia, ale je ju najviac vidieť a predsa len Rusom rozumieme trošku viac, mám výnimku a pozorujem, čo sa tu deje.

„Drž kurz! Nalevo, ne ty durak, nemnozko..” niečo v tomto zmysle. Máme tu dve GPS a na nich skáču čísielka, ktoré sa tesne blížia k tomu nášmu 89:57:24, 89:58:54, 89:57:58 - čo ideme naspäť? No trvá to dosť dlho. Všetci Bubáci sú zatiaľ nastúpení na prove a slovenská vlajka vlaje nad všetkými. Boli sme tu prví a čakáme. Je svetlo ako na obed, aj keď sú dve hodiny v noci. Zrazu na GPS naskočí 90:00:00 a náš bradatý kapitán dá pokyn na zatrúbenie.

Truúbime, šampanské (výborne vychladené - toto máte na Severnom póle isté) strieľa a my sme šťastní. Bežím dole medzi našich, oslavujeme, blbneme, Marián začína “Ooooooooooooooooooooooooh” a to sa už naše poháre spolu stretávajú v strede a smejeme sa ako malé deti. Sme šťastní. A ešte raz šťastní. Predsa len sme na ceste už druhý týždeň, prešli sme Laponsko krížom krážom, boli na Nordkappe o polnoci a teraz sa plavíme cez nedozerný ľad a teraz sme TU. Na póle, na vrcholku zeme, našej matičky Zeme.

So šampanským obiehame zemeguľu (všetky poludníky) 10x za pár sekúnd. Všetci idú späť, ale my tu ostávame. Prišli sme prví a ostávame poslední. Ešte jedno šampanské z Epernay  prosím. Čím sme tu dlhšie, tým je lepšie vychladené. Posledná fotografia za bieleho dňa, sú tri hodiny ráno a aj my si ideme ľahnúť.Odtiaľto sa môžeme vydať iba jedným smerom. Na juh! Domov.

 

Ako to teda prebieha?

Pozriem z okna (máme dve okná)  svojej kajuty, všade na okolo ľad, samý ľad. Krehká nádhera, exkluzívny pohľad, ktorý sa každú minútu úplne zmení. Je to ako pohľad na Himaláje či na nedozernú nádhernú Saharu. Pokoj, pokora, impresívna sila a malosť homo sapiens. Tu je pánom ľadový medveď a my sme tu iba hosťami. Cítim sa ako na Titanicu, mám pocit, že sa nič nemôže stať. Falošná istota.

Najsilnejší ľadoborec sveta, motory ktorého sú 300x silnejšie ako Mercedesu triedy S. Posádku tvorí 140 profesionálov a pasažierov je okolo 120. Sila stroja, ktorý nás nesie Arktídou, a luxus celej cesty, nekompromisná kvalita služieb, potláčajú pud sebazáchovy. Ten sa zapne pri každom pohľade z okna kajuty. Áno, je to nádherné, je to krajšie, ako si len viete predstaviť. No nechce sa mi veriť, že práve táto loď je nepotopiteľná. To už si o sebe veľa lodí myslelo. No a miesto, kde sa potopil Titanic, je oproti tomuto okolo Havajom. Chcem Vám napísať, ako vyzerá náš deň, ale práve počujem hlásenie, že medveď je nablízku a to je aj charakteristika toho, ako to tu prebieha. Takže hádžem na seba našu polárnickú žltú bundu, beriem ďalekohľad a fotoaparát a bežím na palubu. Tak ma chvíľku počkajte!

Je 7:55 a už som späť. Prvý maco bol od nás na 200 metrov, hlavu mal krvavú, až po uši. Červená hlava a biele telo. Kostra obžratého tuleňa, ktorému trčali rebrá. A to vraj medvede jedia iba delikatesný tuk a zvyšky nechávajú iným (líškam a ivory guls - slonovinovým čajkám s úžasným čuchom). Druhý maco práve tuleňa zabil, ten bol ešte v celku a začínal hodovať, takže aj tvár bola ešte kultivovane čistá. Tuleňa ťahal po snehu asi 150 metrov, rovná čiara od miesta, kde sa kryha odlúčila od druhej a ukázala sa voda. Tam sa prišiel tuleň nadýchnuť a to sa mu stalo osudným.

Inak tulene sme vyvaľovať sa nevideli. Evidentne tu však sú, lebo tieto medvede boli od seba vzdialené maximálne 2 míle. Nakoniec sme videli medvedicu s dvoma mladými. Hmla padala a tak sa teším na romantické obrázky utekajúcej rodinky, ktorá sa iba črtá. Je to trošku ako maľba Kazimíra Malevicha, biele medvede na bielom pozadí. No keď máte dobrú optiku, tak by to mohlo vyjsť. Apropos, čínska skupina tu má objektívy, ktoré som v živote u svojich klientov nevidel.  Pevné sklá 400, 500, ba dokonca 600 mm so stabilizátorom a svietivosťou 2.8. Takto môžu odfotiť medveďovi chrup či ľavé oko. No uvidíme, ako sa im to podarí. Ja Vám teda konečne opíšem, ako to u nás prebieha.

 

Expedičné ráno

Mali sme sa ráno vylodiť, ale ľad bol posledné hodiny tak silný, že sa naše napredovanie spomalilo. Cez noc sme prešli oveľa menej, než bolo pôvodne v pláne. Naša plavba je prvá v sezóne. Má to výhodu, že ľad je pevnejší a vidíme viac medveďov a môžeme mať barbeque vonku - na pevnom ľade a celkovo je to silný objaviteľský pocit, veď pred nami tu trištvrte roka určite nikto nebol. Nevýhodou je, že nám presekávanie sa ľadom trvá dlhšie.V nedozernom ľadovom poli robíme ryhu, lámeme ľad, ako keď prasknete sklo. Stačí iba maličká prasklinka a tá sa potom šíri a vetví. To isté sa deje u nás.

Kedykoľvek môžete ísť ku kapitánovi na mostík alebo na palubu a sám si vychutnávať to neuveriteľné divadlo. Na lodi je tak málo pasažierov, že máte istotu, že máte nejakú palubu čisto pre seba. Iba Vy a nedozerný ľad. Toto bolo na tejto plavbe najlepšie. Výborne nadimenzované množstvo pasažierov, ktorí nerušili.

Naša loď reže ľad ako skalpel. No sem tam narazíme na skrkvané nánosy mnohoročného ľadu a to doslova nadskočíme a zatrepeme sa. Je zaujímavé, že leto roku 2013 bolo v Arktíde najchladnejším za posledných 100 rokov. Táto loď je maximálne luxusná, nedá sa to porovnať s Yamalom, toto je niekoľkonásobne vyšší luxus. Naše kajuty sú dodané na ľadoborec až následne, takže sú odizolované. V nich necítiť žiadne pnutie či nárazy, plavba je teda neuveriteľne príjemná. Spíme ako bábätká a nikto z nás neberie žiadne lieky na morskú chorobu.

Ked však plávame dole v bazéne, to je iná káva. Bazén je úplne dole tesne nad vrtuľou a to sú teda pecky. Voda v bazéne Vás vtedy ovinie ako anakonda, stlačí vnútorné orgány, je to ako vnútorná masáž. Taký pocit som ešte nezažil. Po prvý raz som sa zľakol, čo sa to so mnou deje. V bazéne sa mi tiež páči ruský protiprúd; je tu gumenné lano a opasok, ktorý si priviažete okolo tela. Pri každom zábere sa guma natiahne a potom Vás pritiahne späť, odtiaľ odkiaľ ste vyplávali. Nemáte šancu tento “protiprúd” preplávať.

Pozývame Vás na najväčší cestovateľský festival Slovenska, kde sa aj o tejto ceste môžete dozvedieť viac, program viď www.bubobal.sk.


Prečítajte si aj:


 

Zdroj/autor: Luboš Fellner, BUBO Travel Agency, reklamný článok, drom

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
4.3/5 (20 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Piatok, 29. marec. 2024. Meniny má Miroslav.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa