Aotearoi – prírodný poklad v ohrození (FOTOREPORTÁŽ)

 

V hustom lese pripomínajúcom prvohory vypĺňa prázdny priestor vlhká hmla a maorská legenda o vtákovi. Podľa nej si počas prechádzky lesom všimol jeho kráľ  Tanemahuta, že stromy vyzerajú choré. Chrobáky žijúce v podlaží lesa ich začali obžierať. Tanemahuta povedal svojmu bratovi  Tanehokahokovi (kráľovi neba), čo sa deje s jeho milovanými stromami. Kráľ neba mu chcel pomôcť, a tak zavolal všetky vtáky z oblakov na schôdzu. Kráľ lesa im povedal: „Pozemné chrobáky žerú moje stromy. Potrebujem, aby sa  jeden z vás vzdal svojho života na oblohe a prišiel žiť do lesa a tak ich zachránil. Kto príde?“ Pukeko, Pipiwharauroa aj Tui odmietli.

Tanehokahoka sa nakoniec obrátil na Kiwiho: „Prosím, prišiel by si dole z neba zachrániť moje stromy?“  Kiwi pristál na vlhkej zemi lesa a po krátkej odmlke odpovedal: „,Áno.“  Tanemahuta ho ale varoval: „Kiwi, uvedomuješ si, že týmto rozhodnutím vám budú musieť narásť silné nohy a stratíte vaše krásne krídla a pestré perie, aby ste splývali s farbou lesnej podlahy? Nebude možné vrátiť sa na strechu lesa a už nikdy neuvidíš svetlo dňa.“ Kiwi  sa posledný krát zadíval na slnko i oblohu a tíško zašepkal: „Zbohom.“ Na základe tohto statočného skutku a obety sa kráľ lesa Tanemahuta  rozhodol, že Kiwi sa stane najznámejším a najmilovanejším vtákom.

Našťastie sa odvážnemu Kiwi stromy zachrániť podarilo a tento nenápadný tvor sa stal i symbolom Nového Zélandu. Jeho meno prischlo Novozélanďanom ako prezývka. Staroveké kaučukovníky, rozmanité papradie a unikátne vtáctvo vytvára fascinujúce prírodné dedičstvo, ktoré si Novozélanďania aj striktne chránia. Už na letisku sa stretávame s prísnou kontrolou. Turistické topánky a stan môžu prenášať blato a s ním zárodky ochorení či semená burín i hmyz, ktoré by mohli citlivej prírode Nového Zélandu ublížiť. Našu výbavu personál dezinfikuje akousi tekutinou, skôr než nás pustia za brány letiska. Prečo toľko opatrnosti? Bývalý minister životného prostredia Jim Sutton sa o tom vyjadril takto: „Dodržiavať pravidlá ochrany našej bióty musí byť tak samozrejmé, ako si zapínať bezpečnostný pás v aute.“ A to nie len pre domácich ale hlavne turistov.

Práve zo zahraničia by sa na ostrovy mohli dostať nebezpečné baktérie, živočíchy či semená rastlín, ktorých rozmnožovanie by mohlo mať katastrofálny dopad na jedinečnú prírodu tejto časti zemegule. To, že sa na Novom Zélande napríklad nevyskytlo ochorenie šialených kráv, ktoré otriaslo skoro celou Európou, nie je náhoda. Domáci ako aj turisti majú zodpovedný postoj k ochrane prírody, pretože rozumejú krehkosti fauny a flóry ostrovov. V roku 1993 vošiel do platnosti zákon o ochrane biosféry (Biosecurity Act). Bol to prvý zákon na svete, ktorý špecificky podporoval systematickú ochranu všetkých biologických sústav pred škodlivým účinkom exotických škodcov a chorôb.

Unikátna fauna a flóra Nového Zélandu sa vyvíjala vyše 80 miliónov rokov. Vďaka tejto dlhej izolácii je krajina autentickým zdrojom jedinečných rastlín a živočíchov, z ktorých množstvo sa nenachádza nikde inde na svete. Podobná riskantná evolučná stratégia sa odohrala aj na Madagaskare. A keďže sa dnešné novozélandské ostrovy oddelili od pevniny už pred rozšírením cicavcov na Zemi, zastupujú ich tu na súši len dva druhy netopierov. Vtáctvo a hmyz sa tak vyvíjali v nádhernej pestrosti, aby vyplnili medzeru vo faune. Keďže vtákom na zemi nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, prestali lietať a vytvorili si nezvyčajné návyky. Každý z nich plnil svojskú ekologickú funkciu, ktorú  v iných ekosystémoch vykonávajú cicavce. Moa a Kakapo boli prehliadačmi lesa, Takahe žral trávu a Kiwi bol požierač pozemného hmyzu.

Práve nelietajúce vtáctvo je hlavnou črtou novozélandskej „ekológie na hrane“. Kivi vyzerá ako väčšia sliepka a jeho vajcia sú najväčšie na svete v porovnaní s veľkosťou tela. Vidieť tieto vzácne vtáky voľne v prírode je raritou. Zato zvedavý papagáj nestor kea nás nebojácne sprevádza počas turistiky do Gertrúdinho sedla. Kým my sa cez prestávku kocháme výhľadmi na zasnežené štíty južných Álp, nestor kea poskakuje okolo ruksaku s dobrôtkami a sleduje, čo by mohol uchmatnúť. Tento huncútsky vták sa smeje vždy posledný. Keďže jedlo sa mu ukoristiť nepodarilo, uchmatol mi aspoň čiapku, s ktorou odletel a neďaleko ju roztrhnutú pustil na blativú zem.

Je to prefíkaný, vypočítavý a vysoko inteligentný tvor, žijúci prevažne v hornatých oblastiach južného ostrova. „Chopia sa každého dňa ako príležitosti niečo vyparatiť, objaviť a neposledne aj dobre sa nažrať,“ hovorí  Graeme Elliot, ornitológ a expert na tieto papagáje z Oddelenia pre ochranu životného prostredia. Nestor kea s obľubou obžiera stierače a keď náhodou nejaký nešťastník nechá pred túrou potvorené okno auta, môže sa stať,  že po návrate nájde roztrhané sedačky či čalúnenie. V 50-tych a 60-tych  rokoch bol nestor považovaný za vážneho predátora, na ktorého hlavu vláda Nového Zélandu vyhlásila odmenu. Vyše 150 000 vtákov takto prišlo o život.  Našťastie táto stratégia skončila v 70-tych rokoch a v roku 1986 sa papagáj stal zákonom chránený.

Nový Zéland má relatívne krátku históriu nielen geologicky, ale aj z pohľadu jeho osídlenia človekom. Krajina bola jedným z posledných miest na Zemi, na ktoré vstúpil človek. S príchodom Maorov a neskôr Európanov to šlo s ekosystémom ostrovov dole vodou. Doviezli živočíchy, ktoré tu nemali prirodzených nepriateľov a tak dodnes ohrozujú pôvodnú biótu.

Maorovia boli prví ľudia, ktorí sem dorazili pred zhruba 1000 rokmi na kanoe z južného Pacifiku. Ostrov nazvali Aotearoa - krajina dlhého bieleho oblaku. Deštrukcia jedinečného systému sa začala dovezením maorského psa a kiorského potkana, pre ktorých bolo naháňanie nelietajúceho vtáctva obrovská zábava. Prvý Európan, ktorý vzhliadol túto čarovnú krajinu bol v roku 1642 Holanďan Abel Tasman a v roku 1769 Brit James Cook Nový Zéland zmapoval.

Avšak poriadnu paseku narobili až Austrálčania, keď v roku 1837 doviezli na ostrovy vačkovca s menom kusu líščí (Trichosurus Vulpecula) za účelom obchodu s kožušinou. Tento milý huňatý tvor veľký ako mačka má výstredné okrúhle oči a špicaté uši. Kontrola ich chovu sa vymkla z rúk a začali sa rýchlo rozmnožovať. Keďže tu nemajú prirodzeného predátora, veľmi sa im darí a žraním vegetácie, vajec a mláďat vtákov spôsobujú obrovské škody. Ich počty sa pohybujú okolo 70 miliónov. Všetky tieto vačkovce zožerú za noc zhruba 9000 ton listov, lesných plodov a ovocia. Kusu tiež rozširujú choroby ako napríklad hovädziu tuberkulózu na dobytok. V 40-tych rokoch im preto  Novozélanďania vyhlásili vojnu.

V národnom parku Fjordland budeme nocovať pri najhlbšom jazere Nového Zélandu, ktorým je Lake Hauroko (463 m). Cestu lemujú nápisy „Warning - 1080 is present!“ a my sa dosť nechápavo prizeráme. Neskôr zisťujeme, že v snahe bojovať proti škodcom v tejto oblasti rozprašujú jed a letákmi na to upozorňujú ľudí. Je to jedovatá látka (fluoroacetát sodný), ktorá zabíja (i keď zriedka) aj neškodlivé divé i domáce zvieratá. Miestni farmári sa tomuto prípravku bránia a tvrdia, že im spôsobuje zdravotné problémy. Vláda však ich protesty odmieta, keďže prírodovedné štúdie dokazujú, že táto látka sa úspešne podieľa na redukcii počtu škodcov, a tak mnohonásobne prevyšuje riziká.

Ďalším hlodavcom, ktorý bol dovezený za účelom poľovníckeho športu, bol zajac. Podobne ako kusu, ani zajace nemajú predátora. Na zastavenie ich rozmnožovania doviezli podľa vzoru Veľkej Británie hranostaje (Mustela erminea), ktoré v Británii počet zajacov regulujú. To však Novozélanďania urobili chybu, pretože zabudli na množstvo nelietajúcich pôvodných vtákov, ktoré sú pre hranostaja oveľa jednoduchší úlovok ako rýchle zajace. Teraz sú vtáky ako Kiwi, Kakapo, či Takahe v ohrození a okrem kusu zabíja tieto výnimočné tvory aj hranostaj.

Odhaduje sa, že pred vstupom človeka na ostrovy, bolo až 80 percent  krajiny zalesnenej a len vysokohorské, sopečné a neúrodné miesta boli bez stromov. S príchodom ľudstva súviselo vysekávanie hustých lesov za účelom poľnohospodárstva a drevospracujúceho priemyslu. Zničenie prirodzeného prostredia pre mnohé živočíchy a privezenie nových exotických tvorov a rastlín si zobralo svoju daň. Novozélanďania tak dnes musia veľmi tvrdo bojovať aby zachránili to, čo im zostalo.

V osemdesiatych rokoch začali chrániť pôvodné lesy a zakázalo sa vyrubovanie na štátnom majetku. V snahe zachrániť ohrozené vtáctvo boli vybudované špeciálne rezervácie na podporu ich rozmnožovania a udržanie druhu.  Národné parky a prírodné rezervácie pokrývajú asi tretinu krajiny. Ich vznik je podčiarknutý snahou ochraňovať pôvodný ekosystém, aby bola krajina aj naďalej atraktívnym miestom, ktoré sa oplatí navštíviť.

Nový Zéland je neodškriepiteľne krajina mnohých fascinujúcich tvárí. Len včera sme šantili na piesočnatých dunách a dnes vo Waipoua Forest obdivujeme najväčší žijúci kaučukovník na ostrovoch. Jeho vek sa odhaduje na 2000 rokov. Výška kmeňa je 17,7 metrov, výška celého stromu je 51,5 metrov a obvod kmeňa meria neuveriteľných  13,8 metra. Okrem starožitných  kaučukovníkov sa môžu lesy pýšiť aj s vyše 80 druhmi papradí.

Milford Sound v Národnom parku Fjordland má povesť najkrajšieho a najfotografovanejšieho miesta na ostrovoch. Je to pokojná zátoka, z ktorej sa vynára kopcovitá pyramída Mitre Peak a z jej prudkých zelených stien sa valia hučiace vodopády. Fjord si ideme pozrieť úplne z blízka. Žltý dvojmiestny kajak si delím s mladou Novozélanďankou Emmou, ktorá mi na moje potešenie ponúka predné sedadlo.

Druhým dôvodom, prečo je toto miesto známe, je nespočetné množstvo malých štípajúcich mušiek, na ktoré by si domáci celkom radi priviezli nejakého muškožravého predátora. Podľa maorskej legendy  Tu-te-raki-whanoa vyrezal fjordy z kameňa. Keď bohyňa podvodného sveta Hine-nui-te-po uzrela krásu fjordov, zľakla sa že návštevníci odtiaľto nikdy nebudú chcieť odísť a vypustila množstvo piesočných mušiek, aby sa tu ľudia dlho nezdržali. A predvídala to správne. Nám sa totiž ani napriek tým protivám odísť nechce.

 

Zdieľať článok na Facebooku