Lofoty - drsná nádhera s vôňou rýb (FOTOREPORTÁŽ)

27.05.2018 |   |    | 

Vrcholky strmých hôr sú ešte v máji posypané snehom a ponad ne sa o polnoci prechádza rozpálené oranžové slnko. Vzduch vonia morom, riasami a rybacinou a takmer každý dom zdobia sušiace sa tresky. Vitajte na súostroví Lofoty, ktoré vás svojou drsnou krásou absolútne uchváti.



 

Tu v Nórsku za polárnym kruhom sú v máji vrcholky strmých hôr ešte stále posypané snehom a ponad ne sa o polnoci prechádza rozpálené oranžové slnko. Cítim more, riasy a rybacinu. Okrem škriekajúcich lastúrničiarov a čajok vnímam aj šuchotajúce vlny a pištiaci severný vietor. Pri každom červenom domčeku stojacom na brehu mora sa na vlnách hojdá aj rybárska loď. Trojuholníkové drevené stojany, na ktorých sa sušia visiace ryby sú rozostavané na pobreží.

Ťažkých 16 miliónov kilogramov arktickej tresky sa každoročne suší práve tu na Lofotoch a obvešané stojany pokrývajú v aprílovej špičke územie až 0.4 km² (čo je zhruba rozloha 60 medzinárodných futbalových ihrísk). Je to zážitok pre zrak i čuch. ,,Takto voňajú naše peniaze,“ hovoria na pach sušiacich sa rýb Lofoťania. Už po krátkej návšteve je nám jasné, že život na týchto skvostných ostrovochje úzko spätý s rybolovom.

Už od starovekého vikingskéhoobdobia boli Lofotské ostrovy epicentrom veľkolepého tradičného rybolovu arktickej tresky. Milióny kusov tejto chutnej ryby migrujú každoročne zo severného Barentsovho mora práve sem, k lofotskému pobrežiu, za účelom neresenia sa. Cesta začne v novembri a po tom, čo tresky oboplávajú Fínsko, asi po 800 km plavbe v januári dorazia na Lofoty.

A prečo sa treska vracia na svoje rodné miesto? Dalo by sa povedať, že nasleduje inštinkt, ale vedci hovoria, že práve podmienky tu na Lofotoch migrácii napomáhajú. Je tu ideálna teplota pre neresenie, čo je 4-6 stupňov, správna slanosť, vhodná hĺbka, správne prúdy ako aj dostatočné množstvo potravy pre ,,novorodencov‘‘.

Na začiatku roka rybárska sezóna začína a koncom marca končí. Pre ilustráciu grandióznosti lofotského rybolovu si požičiam čísla. Počas sezóny okolo 25 000 rybárov prichádza na pomoc 3000 rezidenčným rybárom a spoločne nalovia okolo 30 000 ton tresky. Vcelku veľkolepé, čo poviete?

Všadeprítomne stojany s visiacimi rybami majú za následok to, že sa pachu rybaciny nedá ujsť. Sušená treska je zdravá potrava bez konzervačných látok vytvorená, ako hovoria Lofoťania, ,,len čerstvým vzduchom a láskou“. Hlava a telo sa sušia osobitne a sú vypitvané pred tým, ako sa vešajú na drevené sušiaky. Pečeň sa ďalej zužitkuje na výrobu oleja a ikry tvoria základ nórskeho kaviáru.

Nikde inde na svete sa toľko rýb nesuší, pretože práve tu je vhodná klíma vďaka životodarnému Golfskému prúdu. Slnko, vietor a dážď dodávajú sušeným rybám špecifickú chuť a zároveň ich konzervujú. Nepretržitý morský vánok s trochou soli zabezpečuje najlepší výsledok. Po 2-3 mesiacoch na ,,sušiči“ je ryba dosť suchá a nasleduje triedenie, balenie a vývoz. Najväčšími dovozcami sú Taliansko, Španielsko a Nigéria.

Sušiace sa ryby vidíte takmer na každom dome či garáži, aby boli vždy po ruke, keď treba. Všetky živiny čerstvej ryby sa zachovajú aj v sušenej forme, len voda je odňatá. Nutričná hodnota kila sušenej ryby je ekvivalentom 5 kg čerstvej tresky. Pri vhodných skladovacích podmienkach sušená ryba vydrží aj niekoľko rokov. Keď sa znova namočí, nadobudne pôvodnú hmotnosť.

Práve Vikingovia boli tí, ktorí priniesli sušenú tresku do Európy, keď si ju brali so sebou na cesty a vymieňali ju za iný tovar. Už v 12 storočí boli sušené ryby z Lofôt najdôležitejším exportným produktom Nórska. Lofoty sú preto pochopiteľne rajom pre rybárov. Počas svetového šampionátu v lovení arktickej tresky ulovil Nór Bjordal fešandu vážiacu 28,3 kilogramu.

Na Lofotoch si aj športovci nájdu niečo pre zábavu.V lete je to najmä turistika, kajaking, bicyklovanie a v zime skialpinizmus a snowbording. Milovníkov prírody uchváti jedinečný a špecifický tvar ostrovov a impozantná divoká scenéria vytvorená ľadovcami a štipľavými živlami

Dobrodružné poznávanie ostrovov zahajujeme kajakovaním pri dedinke Kabelvåg. Jann je naším sprievodcom na mori. V zime pracuje ako inštruktor lyžovania. Pýtame sa ho, kde je na Lofotoch lyžiarske stredisko. „Čo? lyžiarske stredisko? To nemyslite vážne. A načo by nám bolo? Veď celé Lofoty sú jedno veľké divoké lyžiarske stredisko“.

Po niekoľkých hodinách pádlovania sa od Janna dozvedáme zaujímavosti o ostrovoch. ,,Na jednom lofotskom jazere môže rybár cez dieru v ľade na dve udice uloviť ako sladkovodného pstruha tak aj morského sleďa, keďže má na spodku slanú vodu!,“ hovorí s nadšením Jann.

Toto jedinečné jazero vzniklo počas doby ľadovej. Pred 3000 rokmi bolo súčasťou fjordu s morskou vodou. Lofoty stále rastú z mora a jazero je teraz vo výške 3 metre nad morom. Je úzke a dlhé, takže vietor nie je schopný vytvoriť cirkuláciu vody a tak ľahšia dažďová sladkovodná vrstva zostáva na povrchu tej morskej. Jazero je hlboké 91 metrov, z čoho morská voda tvorí spodných 49 metrov.

Pádlovanie nasledujúci deň vystrieda tlačenie do pedálov horských bicyklov. Smerujeme do dedinky Nusfjord, ktorá sa vďaka svojej malebnosti a rozprávkovosti ocitá na väčšine pohľadníc z Lofotov ako aj na zozname svetových pokladov UNESCA.

Pre Nusfjord ako aj pre ostatné rybárske dedinky na ostrovoch sú typické tradičné rybárske domčeky zvané rorbu. Ichhistorické korene siahajú už do roku 1100, kedy slúžili ako jednoduché obydlia pre celú rybársku posádku počas lofotského rybolovu. Dnes ich časť i naďalej slúži rybárom, a zvyšok poskytuje ubytovanie pre turistov.

Na Lofotoch nenájdete žiadne vysoké hoteli a rezortové strediská. Tradičné ubytovanie v rorbu je skromné, ale útulné a romantické. Rorbu bývajú vo väčšine červenej farby, pretože tá bola v minulosti najlacnejšia. Najdrahšia bola biela, takže vlastník statku mal biely dom a domy rybárov a ich lodenice boli a aj dodnes sú červené.

Okrem príťažlivých lodeníc sme počas cestovania po ostrovoch narazili aj na ďalšiu zaujímavú budovu. V Borgu sa nachádza najväčší vykopaný vikingský pôvodný dom v Nórsku ako i v Európe. 83-metrový náčelnícky longhouse. Pred vyše 1000 rokmi v ňom panoval jeden z najsilnejších nórskych Vikingov Olaf Tvennumbruni. Dom je zrekonštruovaný v životnej veľkosti. Máme možnosť vyskúšať si vikingské zbrojnošské oblečenie a zbrane, ako a jnakuknúť do kuchyne i obydlia a vidieť, ako vlastne to u Vikingov vlastne vyzeralo.

Po spoznávaní mora z kajakua rybárskych dediniek zo sedla bicykla je čas okúsiť lofotskú divočinu s batohom na chrbte. Smerujeme na odľahlú pláž severného pobrežia, kam nevedie žiadna iná cesta ako diskrétny turistický chodníček. Po dvojhodinovej túre sa nám naskytá pohľad na zátoku s tyrkysovou vodou a spenenými fodričkami, dotýkajúcimi sa bieleho piesku pláže.

Strmé skalnaté hory vystupujúce z priezračného mora sú najstaršie v Európe. Ich špicaté ostré štíty osvetľuje v lete polnočné slnko a v zime polárna žiara. Hučiace more omýva prudké kamenné útesy. Pohľad na tu nádheru spôsobuje akýsi bezváhový stav, keď zastal čas a človek je akoby na inej planéte - v severskom raji.

Pri prehliadke pláže, kde budeme nocovať, nachádzame aj stavec morského tvora, podľa veľkosti súdime že to musela byť veľryba.V tejto možnosti sa utvrdzujeme nasledujúci deň, keď sme počas jazdy autom popri mori zazreli rodinku kosatiek. Dva dospelé jedince a mláďa si dovolenkovým tempom plávajú len asi 50 metrov od nás a pozorujeme ich voľným okom z pevniny. Posledný turistický zaberák dostavajú kolená po krátkom, ale náročnom výstupe na Reinebringen s impozantným výhľadom na mestečko Reine a okolité fjordy a hory.

Na Lofotoch, pozostávajúcich zo siedmich hlavných ostrovoch, žije okolo 24000 ľudí. Cesty a mosty medzi ostrovmi sa začali budovať len niekoľko desaťročí dozadu. More bolo vždy hlavným spôsobom prepravy. Lofoťania hovoria: „Čo by sme robili bez mora? Prenášali lode?“ Dnes stavbu mostov vystriedalo  hĺbenie tunelov, keďže mosty bývajú kvôli veľkým vetrom často zatvorené aj niekoľko dní. Cesta končí v dedine s najkratším názvom na svete Å.

Aký život majú miestni obyvatelia? Lofoťania nechodia na pivo a pokec s kamarátmi do krčmy. „Keď si chcem vypiť s priateľmi, pozvem ich domov na večeru a pohárik,“ hovorí Steinar, majiteľ hostela, kde dnes nocujeme. V malom obchodíku je v kúte stôl s károvaným červeno-bielym obrusom, s kávou v termoske a dvomi stoličkami. Predavač hovorí: „Je to miesto pre domácich, kde sa môžu stretnúť a porozprávať sa“. Počas zimných mesiacov odchádzajú ostrovania na dovolenku do ,,teplých krajín‘‘. Steinar sa v letnej sezóne stará o turistov a celé tri zimné mesiace trávi spolu s manželkou vo svojom ,,zimovisku‘‘ na slnečných Kanárskych ostrovoch.

V Nórsku sa dnes oslavuje deň ústavy. Miestni sú odetí v tradičných krojoch a všetci mávajú nórskou vlajkou. V každej dedine sa uskutočňuje slávnostný pochod. ,,Tento štátny sviatok je hlavne pre deti. Chceme, aby boli od malička hrdí na svoju národnosť a krajinu,“ hovorí motorkár Bjor. Nám sprievod pripomína prvomájové oslavy u nás za komunizmu. Akurát, že úsmevy a radosť na tvárach Nórov sú úprimné a nenútené.

Napriek 1000-ročnej históri irybárčenia tresky na Lofotoch bude jeho ekonomická dôležitosť nahradená iným prírodným zdrojom. Ropou. Experti sa domnievajú, že až 29 % nórskej ropy je práve v hlbinách mora obkolesujúceho Lofoty. Bohužiaľ nórsky ropný priemysel je nedočkavý a chce začať vŕtať. Lofotský raj i rybolov sú tak v ohrození. V prieskume ľudskej mienky našťastie zvíťazil názor proti ťažbe ropy, a tak musia ropní magnáti čakať.

Na záver nám cez cestu prebehne stádo sobov, nad hlavami zakrúžia morské orly a spoza polárneho kruhu si odnášame hlavu plnú dojmov a túžbu vrátiť sa. Hovorím si: „Lofoty musí človek zažiť na vlastnej koži, aby tomu všetkému uveril".

 

Text a foto: Katarína Hoglová

 

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
4.3/5 (11 hlasov)

Streda, 20. jún. 2018. Meniny má Valéria.

Najnovšie príspevky

Foto dňa