Štefan navštívil všetky krajiny sveta: Lákadiel je ešte stále veľa (ROZHOVOR)

 

Štefan Polakovič cestuje od malička. Spočiatku vyrážal z rodného Púchova na cesty po Slovensku, v osemnástich sa vydal za prácou do Nemecka, Rakúska a neskôr do Anglicka, aby napokon zakotvil v ďalekej Austrálii. Aj vďaka tomu sa dostal do rôznych kútov Zeme a v istom momente si uvedomil, že by mohol navštíviť úplne všetky krajiny sveta.

„Snažím sa vždy využiť všetky cesty na maximum. Keď sa niekde dá zastaviť, tak sa jednoducho zastavím. Často lietam medzi Európou a Austráliou a najbližšia cesta je cez Thajsko, Singapur a Malajziu, takže som bol v každom z týchto miest snáď aj tridsaťkrát. Ale viackrát som letel aj cez Japonsko a počas cesty do Austrálie som už prestupoval aj v Kórei, na Taiwane, v JAR alebo v Severnej Amerike. Je to síce trochu ďalej a drahšie, ale stojí to za to.“

 

Precestovať všetky krajiny sveta je náročné nielen finančne, ale aj časovo. Aké máš zamestnanie?

V posledných rokoch som mal zväčša časovo ohraničené projekty, takže som pracoval pár mesiacov v roku a potom som z nasporených peňazí cestoval. Na Slovensku je to náročnejšie, ale v Austrálii je úplne bežný kontrakt na určitú dobu, alebo trebárs na 20 hodín či 30 hodín týždenne. Trh práce je omnoho flexibilnejší a ja aj vďaka tomu našťastie nie som odkázaný na to, aby som počas svojich ciest pracoval.

 

 

Zrejme cestuješ sám...

Teraz už väčšinou áno, lebo mi málokto stíha. Som už v takom pokročilom štádiu cestovania, že sa mi veľmi nechce robiť kompromisy, napríklad ohľadom toho, čo kde vidieť. Napriek tomu cestovať s niekým je vždy lepšie. Už len preto, že si rozdelíte úlohy, napríklad jeden stráži batožinu, druhý niečo vybaví. Zdieľate izbu, čiže náklady na ubytovanie (asi druhé najvyššie po letenke) sa delia dvomi. Máte sa s kým poradiť a porozprávať, má to svoje obrovské výhody. Ale mne teraz už kvôli efektivite vyhovuje viac, keď som sám. Za rovnaký čas toho jednoducho vidím viac.

 

Aj krajiny, ktoré by si si zrejme za normálnych okolností nevybral. V ktorom momente si sa vlastne rozhodol navštíviť všetky?

Pred tromi rokmi som sa vybral na motorke naprieč Afrikou a uvedomil som si, že už mám za sebou asi 130 – 140 krajín, a tak by som mohol navštíviť aj tie ostatné. Priznám sa, že ku koncu možno bolo pár štátov, ktoré boli tak trošku povinnou jazdou, ale to neznamená, že to je môj štýl. Situácia v niektorých krajinách ako napríklad Líbya či Afganistan však jednoducho nie je taká, že by si to tam človek šiel užiť a cestovať po krajine mesiac. To nie je realistické.

 

 

Ako sa to dá všetko stihnúť?

Dôležitá je efektivita. Vždy sa v prvom rade pozriem na letenky a zistím, kam sa dá letieť. Odtiaľ sa všetko odvíja ďalej. Vezmime si slovenský príklad. Dá sa letieť do Bratislavy, do Košíc a do Popradu. Výhodné je podľa mojich skúseností priletieť do Košíc, ale odletieť z Bratislavy, takže sa nemusím vracať naspäť. Rozhodnem sa teda, že priletím na východ. Nájdem si ubytovanie, ideálne v centre, a pozriem sa, ako sa k nemu z letiska dostanem. Až potom nastane čas plánovať, čo si tam pozriem a ako to stihnem.

 

Pripravuješ si teda pred cestou nejaký itinerár?

Mám body. Vždy si vyhľadám miesta, ktoré turisti najviac odporúčajú a zvolím si niekoľko bodov. Záleží na tom, aká veľká je tá krajina a na koľko dní tam chcem ísť. Na Slovensku by som si napríklad zvolil Bratislavu, Košice, Vysoké Tatry, Lomnický štít, Slovenský raj a možno ešte nejakú jaskyňu. Pozrel by som si, kde presne sa nachádzajú a naplánoval, že ako prvé navštívim tú jaskyňu, lebo je prístupná z Košíc, potom sa zastavím v Tatrách a už sa nebudem vracať, ale pôjdem rovno do Bratislavy. Ak je ale niektorý zo zvolených bodov príliš od ruky, tak ho bohužiaľ vynechám. Platí to však aj naopak - ak mi domáci poradia niečo zaujímavé a prístupné, u nás by napríklad navrhli Pieniny, nebránim sa tomu a kľudne si to prídám do plánu.

 

 

Koľko času si obvykle vyhradíš pre jednu krajinu?

To je individuálne. Napríklad na nejaký karibský ostrov stačí povedzme štyri – päť dní. V prvý deň vyjdem na sopku alebo vrch, ktorý ostrovom obvykle dominuje. Na druhý deň si pozriem trebárs dve pláže a dva vodopády a tretí deň venujem hlavnému mestu, ktoré väčšinou nebýva veľké. Štvrtý deň si vyhradím na oddych na pláži. Na druhej strane zase napríklad v Kanade, USA alebo Číne môžete stráviť aj tri mesiace a stále ste ešte všetko nevideli. Takže ťažko povedať, koľko času je dosť, no vidieť čo najviac za čo najkratší čas určite nie je správny spôsob. To dá človeku dosť málo.

 

Pamätáš si ešte vôbec, ktorá krajina je aká a čo si kde videl?

Áno, pamätám si to hlavne preto, že som si všetko robil sám. Nikto mi nič nepripravoval, nikto mi nič neplánoval. Všetko som si sám naštudoval, sám som si pozrel, kde sa to nachádza, ako sa tam dostanem a sám som to prešiel. Tým, že ma nikto nepreviedol, tak si všetko pamätám úplne perfektne. Možno si nespomeniem na každý drobný detail, ale v tom mi zas pomôže napríklad história rezervácií ubytovania alebo fotky. Tých mám až okolo 80-tisíc a všetky sú rozdelené aspoň podľa krajín. Z nich sa dozviem dátum a súradnice GPS.

 

 

Ty fotíš mobilom?

Väčšinou áno, lebo moje cestovanie je pragmatické. Kedysi v začiatkoch som nosil digitálny fotoaparát, lebo mobily nestáli za nič, od určitého bodu som už ale nechcel nosiť veľa vecí. Dnes chodím úplne naľahko a pri sebe mám len peniaze a mobil, to je všetko. Telefónom fotím, chodia mi tam odkazy, pozriem si GPS, dokonca sú v dnešnej dobe už aj letenky elektronické, takže naozaj potrebujem len pas, peňaženku a mobil.

 

Máš v ňom aj nejaké špeciálne aplikácie?

Mám hlavne veľa rôznych offline máp, najmä Google Maps a Maps.me, ktorá zobrazuje iné body, takže niekedy niečo nájdete na jednej mape, iné zas na druhej.

 

 

Aké sú tvoje cestovateľské zvyky ohľadne miestnej dopravy, stravovania alebo ubytovania? Zameriavaš sa na low-cost, teda čo najnižšie náklady, alebo si to vyslovene užívaš?

V žiadnom prípade low-cost, to je úplná hlúposť. Rozumiem síce tomu, že mnohí mladí ľudia nemajú peniaze, preto sa snažia cestovať čo najlacnejšie, aj ja som bol v takejto fáze, ale v dnešnej dobe to beriem tak, že už keď idem do nejakej krajiny a bolo zložité a ťažké sa tam dostať, tak už ju precestujem poriadne alebo aspoň tak, ako sa dá. Čiže hľadám takú zlatú strednú cestu. Nebývam v päťhviezdičkových hoteloch, na to zas tiež nemám, ale snažím sa užiť si a zažiť všetko, čo sa v tej krajine dá zažiť za rozumné peniaze.

 

Ako sa zvykneš po danej krajine presúvať?

Je to rôzne. Mám rád motorky, takže pokiaľ je to možné, nejakú si požičiam. Na väčšine miest platí veľa nepísaných pravidiel, ktoré turista nepozná, takže jazdím opatrnejšie ako domáci, ale dokážem šoférovať hocikde, či sú to africké krajiny, Thajsko alebo Vietnam. Niekedy si zas prenajmem auto, občas využijem taxík, väčšinou ale jazdím najmä verejnou dopravou, teda autobusmi.

 

 

Myslíš, že ťa cestovanie nejako zmenilo?

Myslím, že veľmi. V mnohých oblastiach. Ani neviem, kde začať. Hlavne mi dalo vnútornú silu a vieru, že dokážem vyriešiť akýkoľvek problém. Naučilo ma rešpektovať druhých a jednať s ľuďmi. Naučilo ma trpezlivosti. A v neposlednom rade ma naučilo vážiť si veci. V Afrike je mesačný plat okolo 15 eur, to sa so slovenským nedá ani porovnať. Nehovorím, že si tu ľudia s 500 eurami vyskakujú, ale v Afrike určite nie. Nech hovoríme, čo chceme, sme rozvinutá časť sveta, ktorá je na tom aj napriek politickej situácii vo svetovom meradle naozaj veľmi dobre.

 

Mnoho Slovákov si to ale neuvedomuje...

A preto by mali pozrieť aj za svoj horizont. Vezmime si napríklad školstvo. Veľakrát som bol v škole v Afrike, napríklad v Malawi a bolo tam deväť tried v deviatich budovách. Na všetky bolo asi šesť učiteľov a päť asistentov. Priemerne pritom chodilo do jednej triedy 120 žiakov! Sedeli na betónovej podlahe, pretože stoly a lavice mala len posledná deviata trieda. Len v nej bola zavedená elektrina, aj keď tá aj tak väčšinou nefungovala. My berieme vzdelanie ako samozrejmosť, ale mnohí ľudia v Afrike nevedia písať, čítať a počítať. Veľakrát sa mýlia tak, že sami seba ukracujú. Takže aj napriek nedostatkom sme na tom ešte stále veľmi, veľmi dobre.

 

 

Zrejme ale je čo zlepšovať...

To áno, školstvo u nás by malo fungovať úplne inak. Hlavne by nemalo byť zamerané na memorovanie, ale na spoluprácu. Keď som chodil do školy v Austrálii, stále sme pracovali na nejakom tímovom projekte. Štyria-piati študenti spolu niečo skúmali, opísali a odprezentovali. Popritom sa to samozrejme naučili, ale oveľa prirodzenejšou cestou. Osvojili si nielen poznatky, ale aj spôsob, ako používať rozum. Preto by aj u nás malo konečne nad memorovaním prevládať uvažovanie.

 

Navštívil si už všetky krajiny sveta, ostal ti ešte nejaký cestovateľský sen?

Videl som síce všetky štáty, ale je ešte množstvo miest, ktoré som vynechal. Bol som v 25 národných parkoch v USA a nebol som v Yellowstone, teda tom najkrajšom, najväčšom a najstaršom národnom parku sveta. Bol som zo trikrát v Egypte a nevidel som pyramídy, lebo som bol v hornej časti krajiny. Bol som v Číne sedem- či osemkrát, ale nebol som v Šanghaji. Žijem v Austrálii, ale stále som nenavštívil Perth. Takže tých lákadiel je ešte stále veľa.

 

 

Moje NAJ

Najlepšie kuchyňa: V juhovýchodnej Ázii alebo tiež brazílske alebo argentinske stejky

To najodpornejšie, čo som ochutnal: Hmyz v Kambodži

Najmilší ľudia: V krajinách, ktoré ešte neskazili peniaze, lebo ľudia v chudobnejších krajinách urobia pre dolár všetko. Pred pár rokmi také ešte bolo napríklad Mjanmarsko, Laos, Guinea či Sierra Leone.

Najkrajšia príroda: El Chaltén v Patagónii v Južnej Amerike

Najkrajšie more: Kiribati, prípadne zaujímavé pláže sú napríklad na Nauru

Najkrajšie pamiatky: Irán

Najlepšie miesto na život: Austrália

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku