Jazero duchov: O čarovnom tibetskom mieste sa vraví, že je bránou do pekla

„Jazero duchov“, „brána do podsvetia“ či „jedovaté čierne jazero“. Tak miestni označujú vodnú plochu Rakas (alebo Langkak) s rozlohou 360 km², ktorá leží v doline medzi pohorím Veľký Himaláj a najposvätnejšou tibetskou horou Kailas v nadmorskej výške 4574 m n. m. Napriek jeho kráse domáci návštevu jazera nikomu neodporúčajú. Boja sa temných síl.

Povráva sa, že raz istý cestovateľ prešiel cez tisícky hôr a riek, až prišiel k nádhernému tibetskému jazeru. Keďže bol nesmierny smädný, napil sa z jeho vody. V tej chvíli jeho dušu a život ukradol zlý duch. Iná legenda zase hovorí, že raz k Langkaku prišli nič netušiaci pastieri so svojimi zvieratami. Bol nádherný slnečný deň a hladina pokojná.

Keď sa však kravy a ovce dotkli vody, aby sa napili, oblohu znenazdajky pokryli čierne oblaky. Z hladiny sa vynoril vír vodnej pary, zmenil sa na tornádo a šialenou rýchlosťou mieril k brehu. Jazero vraj tiež v tej chvíli vydalo strašný zvuk, pripomínajúci rev zlých duchov z pekla. Vydesení pastieri utiekli do kopcov, no keď sa obzreli za seba, obloha bola už zase jasná a jazero pokojné. Na jeho brehu však ležali kosti úbohých zvierat.

Desivé historky sa rýchlo šírili medzi miestnymi, ktorí začali Langkak považovať za bránu do podsvetia. Dôkazom toho má byť aj skutočnosť, že napriek svojej nespochybniteľnej kráse pôsobí jazero veľmi ponuro, až mŕtvo –  v okolí nerastú žiadne rastliny, nepasie sa tam dobytok či ovce... V okolitých horách žije mnoho zvierat, žiadne však nechodí do týchto vôd piť alebo loviť. Divoké jaky či somáre radšej prejdú o smäde aj veľké vzdialenosti, ale Langkaku sa vyhnú.

Týmto zvláštnym fenoménom sa dokonca zaoberali aj čínski vedci. Vodu z jazera otestovali a zistili, že má veľmi vysokú salinitu, čo vysvetľuje absenciu rastlín aj to, prečo tu nepijú zvieratá, zvyknuté na čerstvú „sladkú“ vodu. Bádatelia sa tiež dokonca stali svedkami toho, čo videli aj pastieri – z pokojnej vody sa znenazdajky vymrštil zvláštny hmlovitý útvar, ktorý sa pretransformoval na tmavý vír a uháňal k pobrežiu.

Pohľad naň bol tak desivý, že sa aj odborníci museli chvíľu upokojovať. Rýchlo však došli na to, že „duch zla“ je v skutočnosti relatívne vzácny prírodný fenomén - vodná smršť, teda silný stĺpovitý vír, pripomínajúci tornádo, ktoré vzniká kondenzáciou pary nad teplou vodou. Ani veda však zatiaľ nevysvetlila, prečo je slaná voda, občasné víry a zatiahnutá obloha len záležitosťou Langkaku, kým hneď vedľa je jazero s úplne odlišnými vlastnosťami.

Nazýva sa Manasarovar (Mapangyoncu alebo Mapam Yumco) a Tibeťania ho označujú za „posvätné“. Má kruhový tvar a symbolizuje slnko, čistotu a dobrotu. Kedysi tvorilo s polmesiacovitým „jazerom duchov“ jediný celok, dnes ich oddeľuje cesta a úplne odlišné vlastnosti.

Voda v Mapangyoncu je veľmi chutná a nad jazerom býva stále bezoblačno. O to intenzívnejšie vnímajú Tibeťania „zlo“ a „temnotu“ jeho suseda. Neodporúčajú ho navštíviť a najmä akokoľvek snímať, lebo by sa mohli bohovia nahnevať a hriešnika potrestať. Istá miestna celebrita vraj raz jazero odfotila a cestou späť havarovala. Verme, že autorovi našich záberov sa nič zlé neprihodilo...