Albánsko je posiate bunkrami z čias studenej vojny: Konečne im našli využitie

 

Reakcia na vpád sovietskych vojsk do Československa

Až 41 rokov sa v Albánsku držal moci komunistický vodca Enver Hodža. Ten sa smutne preslávil tým, že sa postaral o izoláciu svojej krajiny, ktorú takýmto spôsobom priviedol na pokraj chudoby. Mnoho rodín nemalo za jeho vlády z čoho žiť, preto museli emigrovať do cudziny. Napriek tomu, že sa štát nevedel postarať o základné potreby obyvateľov, investoval do úplných absurdít. Jednou z nich boli betónové bunkre, ktoré boli práve Hodžovým nápadom. Keď v roku 1968 vpadli na územie Československa sovietske vojská, tento komunistický vodca sa veľmi zľakol. Vtedy podnikol niekoľko obranných krokov a jedným z nich bolo, že prikázal v krajine postaviť obranné bunkre. Takto sa chcel pripraviť na prípadný útok iných nepriateľských vojsk.

 

Desaťtisíce nevyužitých mini domčekov

K ničomu podobnému však nedošlo a Hodža svojim rozhodnutím dosiahol iba to, že po celej krajine zostali desiatky tisíc nevyužitých bunkrov. Tie mali slúžiť ako mini domčeky. Často boli postavené tak, že čiastočne boli zahĺbené do zeme, aby v prípade streľby poskytli ľuďom dostatok bezpečia. Mali im pomôcť pri prípadnom napadnutí a dali im taktiež nenápadné kryty na ostreľovanie nepriateľov. Víziou Envera Hodžu bolo, že každá rodina bude mať takýto vlastný bunker. Tie menšie boli teda určené pre bežných obyvateľov. Na strategických miestach mali aj väčšie modely, ktoré boli naplánované pre pätnástich vojakov. Pôvodne mali slúžiť ako riadiace centrá, odkiaľ by koordinovali celú obrannú operáciu. Steny bunkrov boli postavené z hrubého betónu, aby ich bolo ťažké prestreliť. Kvôli tomu na ne Hodža minul milióny, ktoré ešte viac zadlžili už beztak chudobnú krajinu.

 

Tirana posiata bunkrami

Pochopiteľne najviac bunkrov nájdete v hlavnom meste. Tirana mala už vtedy veľa obyvateľov a kvôli tomu sa v niektorých štvrtiach nachádzalo pri sebe viacero takýchto mini domčekov. Po Hodžovej smrti zrazu úplne stratili význam a začali ešte viac chátrať. Preto sa ich rozhodli aspoň na niektorých miestach zbúrať, aby im zničené ruiny nekazili vzhľad okolia. Tie čo zostali, boli často nepovšimnuté. No potom ich začali vyhľadávať problémoví ľudia a medzi domácimi si vyslúžili zlé meno. Veľmi radi sa tam skrývajú tínedžeri, ktorí chcú s partiou piť alebo drogovať. Niektoré z nich si privlastnili bezdomovci a bunkre sa často stali aj symbolom mafie, ktorá sa v nich potajme stretávala na rôznych miestach v krajine. Kvôli tomu domáci turistom často odporúčajú, nech sa týmto stavbám vyhnú najmä v opustených lokalitách.

 

Menia ich na múzeá, farmy a hotely

S touto zlou povesťou chceli zabojovať niektorí albánski aktivisti z umeleckej obce. Tí dostali nápad, že by mohli využiť opustené stavby na zaujímavejšie účely. Na vidieku ich premenili na farmy. Umiestnili do nich zvieratá alebo tam skladovali seno či iné potreby pre dobytok. Tie, ktoré boli umiestnené v blízkosti mora, premenili na prezliekacie kabínky, z niektorých vytvorili aj apartmánové domčeky. V mestách sa ich snažia využívať najmä na kultúru. Umiestnili tam múzeá či galérie, v tých väčších organizujú besedy.

 

Využili aj protiatómové bunkre

Enver Hodža sa nebál iba o bezpečnosť krajiny, ale najmä o seba a svojich blízkych. V čase studenej vojny mal strach z prípadných útokov atómovou bombou. Preto si v Tirane nechal vybudovať dva protiatómové bunkre, ktoré by v prípade núdze použil pre seba, svoju rodinu a najbližších spolupracovníkov. Našťastie ani tie nikdy neslúžili na pôvodný účel, ale práve kvôli tomu začali aj veľmi chátrať. Preto umelecká obec hľadala využitie aj pre tieto miesta. Nakoniec sa tam rozhodli inštalovať dve múzeá. Prvý bunker je zameraný na dejiny Albánska. Venuje sa prioritne okupácii krajiny talianskymi a nemeckými fašistami a udalostiam v čase 2. svetovej vojny. Jedna časť prehliadky tiež približuje éru vládnutia Envera Hodžu.

Druhý bunker má uchovávať pamiatku na obete komunistického teroru za režimu tohto vodcu. Výstava je venovaná tiež fotografiám, ktoré dokumentujú politickú perzekúciu stotisíc Albáncov. Počas prehliadky sa dozviete aj informácie o vtedajšom fungovaní polície a Sigurimi – albánskej verzie tajnej polície. V štyroch miestnostiach si môžete pozrieť umelecké inštalácie. V čase otvorenia múzea v druhom bunkri v roku 2016 vtedajší premiér Edi Rama vyhlásil, že takýmto spôsobom preukazujú vôľu jeho kabinetu splatiť dlh voči obetiam politického prenasledovania v čase Hodžovej vlády.

 

Do ulíc vniesli viac farieb

S vládou tohto komunistického lídra sa spájal aj jeden smutný fakt. Hodža nielen ponoril krajinu do chudoby, ale aj do šedého trápenia. Podľa jeho pokynov boli všetky nové budovy sivé alebo používali na ne len prírodné odtiene hnedej. Preto jednotlivé ulice pôsobili veľmi depresívne, čo prekážalo najmä mladým Albáncom. Jedným z prvých krokov, ktorý urobili po jeho smrti, bolo využívanie pestrejších farieb. Tie sú dnes pri renovácii ulíc samozrejmosťou a pestrými vzormi a výraznými odtieňmi hýria aj vynovené bunkre.

 

Niektorí Albánci nie sú nadšení z ich zrušenia

Vdýchnutie nového života do starých bunkrov neprivítali úplne všetci obyvatelia. Najmä starší Albánci sa s tým nevedia zmieriť. Enver Hodža zomrel v roku 1985, ale ešte stále tam nájdete jeho fanúšikov, ktorí si ctia všetky jeho názory a nápady. Trpia rovnakým syndrómom ako tisíce Slovákov, ktorí s nostalgiou spomínajú na éru komunizmu. A práve táto skupina Albáncov si myslí, že sa bunkre mali uchovať pre prípad vojny, aby mali stále pocit bezpečia a našli tam spoľahlivý úkryt.

 

Autor: © Zoznam/David

Zdieľať článok na Facebooku