Najzáhadnejší maják sveta: Zmiznutie troch správcov desí dodnes

Súostrovie Flannan Isles je súčasťou Vonkajších Hebríd severozápadne od pobrežia Škótska a tvorí ho sedem ostrovčekov. Najväčším z nich je 43-akrový Eilean Mòr, už odpradávna považovaný za sídlo nadpozemských síl. Kedysi na ňom stála kaplnka, ktorú v 7. storočí postavil sv. Flannan. Tá sa neskôr stala miestom akýchsi okultných rituálov. Ľudia zvykli kolenačky prechádzať do kruhu okolo jeho ruín a tvrdili, že pritom zažívajú spojenie s nadprirodzenom.

Dnes stojí na najvyššom mieste ostrova maják. V súčasnosti je už automatizovaný, do roku 1971 v ňom ale žili jediní obyvatelia v celom súostroví. Do svojho pôsobiska prichádzali so zovretým žalúdkom – veľmi dobre totiž mali na pamäti desivé osudy prvých správcov.

Maják začali na ľudoprázdnom ostrove stavať v roku 1895 a bola to skutočne neľahká úloha. Všetok materiál a nástroje museli priviezť po mori a vynosiť strmou cestou nahor. Počas výstavby jeden z robotníkov zomrel z prirodzených príčin, no stala sa aj ďalšia nepríjemnosť. Keď jedného z koní premiestňoval žeriav z lode na breh, vyvliekol sa z popruhov, spadol do mora a utopil sa.

Iné zdržania však už nenastali a 7. decembra 1899 sa maják prvýkrát rozsvietil. Spočiatku všetko fungovalo bez problémov, presne o rok neskôr však na ostrove znenazdajky nastala tma. 15. decembra 1900 si kapitán parníka Anchor všimol, že maják nesvieti a keď o tri dni neskôr dorazil do prístavu, upozornil na to úrady. Medzitým sa však zhoršilo počasie, a tak trvalo ešte vyše týždňa, kým sa dalo na ostrov dostať.

Prieskumnej akcii velil Joseph Moore – spojka medzi pevninou a strážcami majáka Jamesom Ducatom, Donaldom MacArthurom a Thomasom Marshallom, ktorý na Eilean Mòr chodil na pravidelné kontroly. Už z diaľky videl, že niečo nie je  v poriadku - na stožiari chýbala vlajka, pri brehu boli nachystané prázdne nádoby na doplnenie zásob a na trúbenie lode a vypálenú svetlicu nikto nereagoval. Ostrov zostal tichý, pustý a bezútešný, a tak Moore so zlou predtuchou vyrazil preskúmať situáciu osobne.

Nikoho zo svojich kolegov už viac nevidel - živého ani mŕtveho. Bránka aj vstupné dvere boli zavreté, postele ustlané a lampáše vyčistené a naplnené. Kuchyňa bola uprataná a riady umyté. Moore však uvidel aj zopár čudných vecí. Na kuchynskom stole ležali taniere s mäsom, zemiakmi a nakladanými uhorkami, vedľa bola prevrhnutá stolička, hodiny stáli. V dome zostal jeden pršiplášť a gumáky – niekto teda musel vyraziť bez nich. Ale kto? A prečo?

Moore a traja dobrovoľníci zostali na ostrove obsluhovať maják a pátrali ďalej. Preskúmali každý centimeter, prekutrali každý roh, no po troch nešťastníkoch nenašli ani stopu. Aj vonku spočiatku vyzeralo byť všetko v poriadku. Až keď napokon prišli k západnému mólu, čakal ich šok. Napriek tomu, že na pobreží pred 15. decembrom o silných búrkach vôbec nechyrovali, všetko nasvedčovalo tomu, že Eilean Mòr zasiahla strašná metelica.

Desiatky metrov nad morom našli rozbitú debnu a jej obsah bol rozmetaný po celom okolí. Železné koľajnice, postavené kvôli zásobovaniu, boli poohýbané a na niektorých miestach dokonca vytrhnuté z betónu. Na vrchole útesu chýbal asi desať metrov široký pás trávnika. Aj obrovská skala, vážiaca vyše tonu, bola na inom mieste ako predtým. „Človek by tomu len ťažko uveril, keby to nevidel na vlastné oči,“ poznamenal neskôr vyšetrovateľ Robert Muirhead, ktorý trojicu zmiznutých mužov tiež osobne poznal.

Z nájdeného (resp. chýbajúceho) oblečenia vydedukoval, že Ducat a Marshall si vzali nepremokavé plášte a obuv, ktoré nosili len k mólu. McArthur potom vyšiel do hustého lejaku len v krátkych rukávoch. Muirhead sa preto domnieval, že muži pravdepodobne vyšli v zlom počasí zabezpečiť vonkajší inventár. Spočiatku zvažoval, že ich možno odfúkol silný vietor. Zistil však, že to by kvôli jeho smeru nebolo možné, a tak uzavrel, že nešťastníkov zmietla do vody obrovská vlna.

Mnohí však Muirheadovo vysvetlenie spochybňovali; najmä preto, že sa telá strážnikov nikdy nenašli. Noviny prichádzali s rôznymi teóriami a národ ich doslova hltal. Hovorilo sa, že mužov zožrala morská príšera, že ušli cez more za novým životom, že ich uniesli mimozemšťania či cudzí špióni... A niektorí dokonca verili, že sa k brehom ostrova doplavila loď duchov.

Neskôr sa začali šíriť legendy o existencii knihy s poznámkami Thomasa Marshalla. Ten vraj pár dní pred zmiznutím písal o najsilnejších vetroch, aké kedy videl. Ducat bol podľa neho veľmi tichý a drsňák McArthur zúfalo plakal. Všetci traja sa modlili. Neskoršie vyšetrovanie poprelo existenciu knihy, ale ľudská fantázia už pracovala naplno.

Prichádzali však aj racionálnejšie teórie. Niektorí vedci vzali do úvahy geografiu ostrovov. Pobrežie Eilean Mòr je lemované hlbokými úzkymi úžľabinami. Tá, v ktorej sa nachádza západné mólo, je ukončená jaskyňou. Počas prílivu alebo búrok ju zaleje voda a potom s obrovskou silou vytryskne von. Je preto možné, že McArthur videl, ako sa k ostrovu blíži séria veľkých vĺn. Keďže vedel, ako veľmi môžu byť pre jeho kolegov nebezpečné, rozbehol sa dole, aby ich varoval, no sám pritom zahynul tiež.

Iná domnienka vychádza z psychologických profilov mužov. McArthur bol údajne veľmi prchký, takže mohlo dôjsť neďaleko okraja útesu nad západným mólom k bitke, pri ktorej všetci muži spadli a zabili sa. Ďalšou možnosťou je, že jeden z mužov prišiel o rozum, zavraždil ďalších dvoch, hodil ich telá do mora a potom doň sám skočil. Nič z toho ale nevysvetľuje rozmetané veci, záhadu pršiplášťov ani chýbajúce stopy po telách.

Čo sa teda v onen osudný deň stalo, to dodnes nie je jasné. Priaznivé počasie, bohaté skúsenosti strážcov majáka aj nedostatok akýchkoľvek dôkazov spochybňujú všetky racionalistické vysvetlenia. A tak je dnes už neobývaný ostrov cieľom lovcov záhad či dobrodruhov. Na vlastné oči chcú vidieť ten odľahlý kus Zeme, ktorý si vzal životy troch mužov a ich rodiny pripravil o otcov, manželov, synov a bratov...

Autor: © Zoznam/ako