Dobytie Južného pólu: Osud Scottovej výpravy spečatilo vrece kamenia

 

Na prelome 19. a 20. storočia sa okolo doteraz neprebádaných kútov planéty Zem točí záujem odborníkov aj verejnosti. Na prvenstvo v dobytí jedného z nich pomýšľa aj nórsky dobrodruh Roald Amundsen (1872–1928). Rád by dosiahol Severný pól. Počas príprav na cestu ho ale zastihne správa, že ním vytýčený cieľ dosiahol už Američan Robert Peary (1856-1920). Ak nemôže byť prvý, cesta podľa neho nemá zmysel. Svoju pozornosť preto stočí na opačný koniec Zeme, na Južný pól. Naň doteraz nevkročila ľudská noha, bývalý dôstojník Kráľovského námorníctva Robert Falcon Scott (1868-1912) ale už pred rokom ohlásil, že sa na tam chystá. Je preto potrebné sa poponáhľať…

 

Peniaze nie sú všetko

Amundsen otáča predok lode Fram na juh a počas plavby pošle svojmu konkurentovi stručnú správu, v ktorej ho informuje o cieli svojej cesty. Práve začína závod o dobytie Južného pólu. Amundsen má síce náskok, dôvera verejnosti ale patrí Scottovi, za ktorým stojí celý rad bohatých mecenášov. Vďaka ich podpore si totiž môže dovoliť zaobstarať to najmodernejšie vybavenie, aké je v tom čase k dispozícii. Na palube lodí si vezie okrem iného aj troje motorové sane, s ktorými chce uraziť až 60 kilometrov denne. Dopravu ostatného proviantu potom majú zaistiť sibírske poníky. Amundsen sa spolieha na menšie zvieratá. „Osvojil si arktický spôsob cestovania od Inuitov – psie záprahy – čo mu dalo potrebnú pohyblivosť. Naučil sa tiež od nich stavať prístrešie z ľadu a nosil kožené oblečenie, zatiaľ čo Briti trvali na látkovom,“ píše súčasný americký spisovateľ Robert Zubrin.

 

Prešliapaná cesta

Obaja polárnici dorazia k brehom Antarktídy v januári 1911, avšak každý po svojej osi. Amundsen si založí základný tábor vo Veľrybej zátoke, ktorá sa nachádza asi 1500 kilometrov od Južného pólu. Jeho súper Scott zakotví pri Rossovom ostrove, ktorý sa síce nachádza asi o 100 kilometrov ďalej od cieľa, ale cesta k nemu je vďaka skoršej britskej expedícii Ernesta Shackletona (1874–1922) z veľkej časti zmapovaná.

 

Humánnosť ako slabosť?

Ďalších niekoľko mesiacov oba tímy strávia stavbou zázemia a zásobovacích skladov. Amundsenovi sa podarí preniknúť až do vzdialenosti 500 kilometrov od svojej základne a pri tej ceste založiť niekoľko skladov s proviantom. Oproti tomu Scottovi muži sa pri rozmiestňovaní potravín nedostanú ďalej ako 290 kilometrov od tábora, čo je oproti pôvodnému plánu asi o 50 kilometrov menej. Dôvod? Ich ťažné poníky nie sú dobre aklimatizovaní a zle znášajú mráz. „Navrhujem ísť s nimi čo najviac na juh. Keď už nebudú môcť, postrieľajte ich a mäso z nich uskladnime,“ navrhuje štolba výpravy Lawrence Oates (1880–1912). Scott to ale kategoricky odmietne. „Mám dosť tej krutosti k zvieratám. Nebudem sa stavať proti svojim zásadám, aby som ušetril pár dní!“ hnevá sa. Na to mu Oates odvetí: „Obávam sa, že to budete ľutovať, pane.“

 

Opakovaný výjazd

Na cestu sa môžu prieskumníci vydať, až keď odznie antarktická zima. Amundsen vie, že je škoda každého premárneného dňa, a pokúsi sa vyjsť už na začiatku septembra. Mráz ho ale zaženie späť. Znova sa o štart pokúsi 19. októbra – tentoraz už úspešne. Scott verí v účinnosť svojich motorových saní, a preto sa s odchodom neponáhľa. Hlavným dôvodom jeho zdržania sú ale poníky, na ktoré je stále ešte príliš veľká zima. Na cestu k pólu preto Brit vyrazí až desať dní po Nórovi.

 

Psy na obtiaž

Amundsenova skupina rýchlo postupuje. Bez väčších ťažkostí zvládne aj náročný výstup na takmer 3000 metrov vysokú Juhopolárnu plošinu. Po jej zdolaní je ale veliteľ nórskej expedície postavený pred neľahké rozhodnutie. Má so sebou 54 psov, čo je po založení všetkých táborov a zdolaní najťažšej časti cesty viac, než potrebuje. Navyše ich musia všetky kŕmiť a niektoré z nich sú aj zranené, takže sa pre polárnikov stávajú viac príťažou ako prínosom. Dve tretiny z nich preto nechá postrieľať. „Bolo to kruté, ale praktické rozhodnutie, ktoré sa stalo základom pre úspech jeho tímu,“ uvádzajú autori knihy Antarctica: The Coming Impact. „Namiesto toho, aby viezol jedlo pre psov, premenil psy na jedlo pre celý tím,“ vysvetľujú ďalej. Päticu polárníkov odteraz ťahá dopredu už len 18 psov, ktoré boli v najlepšej kondícii.

 

List pre kráľa

Aj vďaka obete, ktorú priniesli ťažné psy, dostane sa nórsky tím 14. decembra 1911 na Južný pól ako prvý. „Urobme to všetci,“ vyzve Amundsen svojich kolegov na spoločné zasadenie nórskej vlajky na vrchol stanu, vztýčeného na póle. Na mieste sa zdržia celkom tri dni, počas ktorých overujú svoju polohu. Kým odídu, zanechajú tu už nepotrebné náčinie a tiež list pre nórskeho kráľa Haakona VII. (1872-1957), ktorý má však doručiť Scott, aby tým doložil, že na pól skutočne tiež došiel. Cesta späť na základňu do Veľrybej zátoky potom už ubieha rýchlo. Nóri ju zvládnu za mesiac, čo je asi dvojnásobne rýchlejšie, než postupovali cestou k pólu. Do základného tábora dorazia presne po 99 dňoch od svojho odchodu - o deň skôr, než znel pôvodný plán. Navyše v rovnakej kondícii a zdraví, ako keď odchádzali.

 

Zostane len ľudská sila

Na Scotta sa medzitým lepia problémy ako sneh na zle navoskovanú lyžu. Najskôr sa v dôsledku extrémnych podmienok pokazia motorové sane a krátko nato začnú umierať aj poníky. V tej chvíli sa výprava nachádza len asi 100 kilometrov za posledným skladiskom. Ostatné poníky zahynú počas niekoľkých ďalších dní. „Psy prežili a postupovali dobre, ale Scottov tím s nimi nemal veľa skúseností a nedokázali si s nimi poradiť. Psy začali byť agresívne a nepočúvali... Všetci preto súhlasili, že ich pošlú späť do základného tábora,“ píše sa v knihe Antarctica: The Coming Impact. Lenže k pólu je to stále ďaleko a proviantu veľa. Pätica britských polárnikov preto nemá inú možnosť, než sa sama zapriahnuť do popruhov a zásoby ťahať v náročnom teréne vlastnými silami.

 

Mesačné oneskorenie

Scottova expedícia trpí hladom a omrzlinami. Dňa 17. januára 1912 – 34 dní po Amundsenovi – napriek tomu dosiahne vytúžený cieľ. Keď však uvidí nórsku vlajku, sen Britov sa premení na nočnú moru. „Bože, aké strašné je toto miesto. Tým hroznejšie, že sme sa k nemu drali bez odmeny prvenstvo... A teraz späť domov... Hovorím si, či to dokážeme,“ zapíše si zdrvený Scott toho dňa do denníka. Nič naplat, musí sa vydať späť - keď nie kvôli sebe, tak aspoň kvôli vybaveniu Amundsenovej korešpondencie. Briti tu pred odchodom ešte pozbierajú vzorky hornín. Vzhľadom ku všetkým útrapám a tomu, že si všetko vybavenie aj jedlo polárnici musia ťahať sami, sa pribratie ďalšej záťaže javí ako veľký nerozum…

 

„Nechajte ma zomrieť!“

Zatiaľ čo Nóri pri spiatočnej ceste zrýchlili, Briti „kolabovali únavou, potkýnali slabosťou, trpeli omrzlinami… Boli ako muži, ktorí ťahajú svoje vlastné mŕtve telá,“ popisujú súčasní autori. Každý deň ujdú sotva desať kilometrov. Zásobníky potravín ale rozmiestnili vo vzdialenosti 16 kilometrov, čo znamená, že každý druhý deň hladujú. Dňa 17. februára zomiera prvý člen výpravy Edgar Evans (1876 – 1912) na následky úrazu hlavy po páde do ľadovej trhliny. Mesiac nato dôjde na ďalšieho polárnika. Lawrence Oates je na dne a žiada svojich kamarátov, aby šli ďalej bez neho. Ostatní to odmietnu a tiahnu ho so sebou. „Idem iba von a možno sa zdržím,“ oznámi im Oates ďalší deň. Vonku práve zúri fujavica. Nikto ho už nikdy neuvidí...

 

Smrť nie je ďaleko

Traja preživší polárnici pokračujú, kým to ide. Potom sa ale priženie blizard a cez týždeň nebudú môcť urobiť ani krok. Teplomer ukazuje 40-stupňové mrazy a jedlo dochádza. V tej chvíli sú len 18 kilometrov od skladiska, ktoré keby postavili podľa pôvodného plánu, by im poskytlo šancu na prežitie. „Vydržíme až do konca, ale sme prirodzene deň za dňom slabší a naša smrť nemôže byť ďaleko,“ stojí v Scottovom denníku z dňa 29. marca. A tiež, že nie je... Telá polárníkov nájde o osem mesiacov neskôr britská expedícia. Okrem osobných vecí vrátane listu kráľovi Haakonovi tu nálezcovi objavia aj 14-kilogramové vrece so vzorkami hornín. Súčasná britská novinárka Megan Laneová k tomu píše: „Umierajúci prieskumníci ich považovali za príliš cenné na to, aby ich zahodili, hoci odľahčenie záťaže by im mohlo pomôcť v boji o život.“

 

 Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise   HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku