Výlet len pre najväčších odvážlivcov: 7 miest, kde vládne temnota a strach

 

MOROVÝ OSTROV, TALIANSKO

Ostrov Poveglia patrí medzi najstrašidelnejšie miesta sveta. Už za rímskych čias sa vraj stal lazaretom pre všetkých nakazených - živých či mŕtvych a každý, kto vykazoval najmenšie príznaky moru, bol násilne odvlečený na tento ostrov smrti. Na prelome 18. a 19. storočia tu svoj hrob našlo až 160 tisíc ľudí.

Na začiatku dvadsiateho storočia tu vznikla liečebňa pre mentálne chorých. Vraj tu žil aj lekár, ktorý pacientov tajne využíval na svoje experimenty s lobotómiou. Takto údajne zmasakroval mnoho pacientov a napokon sa sám zbláznil a spáchal samovraždu, keď ho prenasledovali duchovia mŕtvych.

 

CAPELA DOS OSSOS, PORTUGALSKO

Kostnica pri kostole sv. Františka je jednou z najväčších atrakcií mesta Évora na juhu Portugalska. V 16. storočí ju postavil istý františkán, ktorý sa rozhodol vyzdobiť jej steny v zmysle „memento mori“ kosťami a lebkami zosnulých mníchov.

Kosti z desiatok cintorínov v okolí sú zoradené veľmi precízne a počet kostier, potrebných na pokrytie stien, sa odhaduje na 5000. Aby toho nebolo málo, zo stropu visia na lanách dve kostry, jedna z nich detská, ktoré sprevádza fráza „Melior est die mortis die nativitatis“ (Lepší je deň smrti ako deň narodenia).

 

PRIPIAŤ, UKRAJINA

Skutočné „mesto duchov“, žiaľ, máme bližšie, ako by sme si želali. Kedysi bolo 50-tisícové mesto Pripjať domovom rodín zamestnancov neďalekej jadrovej elektrárne Černobyľ. Keď v nej došlo 26. apríla 1986 k výbuchu, z hodiny na hodinu museli svoje domovy opustiť.

Dnes je Pripiať „mestom duchov“ – obrovská neobývaná zóna, v ktorej zastal čas. Oblasť je stále zamorená, jedinými živými bytosťami sú teda príležitostní návštevníci, ktorí sem prichádzajú v túžbe po apokalyptickom dobrodružstve. Smutný pohľad na opustené domy, zhrdzavený lunapark, živoriacu faunu a flóru a schátralé sídliská ich bude strašiť ešte dlho.

 

OSTROV BÁBIK, MEXIKO

Ako dejisko hororu pôsobí „La Isla de las Munecas“, ostrovček medzi kanálmi Xochimico južne od Mexico City. Uprostred tichých mokradí a pôvodnej vegetácie sa tu nachádzajú tisíce bábik. Legendy o ich pôvode sa rôznia. Tá najznámejšia spomína dievčatko, ktoré sa kedysi dávno utopilo v miestnych vodách.

Jeho duch vraj nenašiel pokoja ani po smrti a vytrvalo prenasledoval miestneho pustovníka Dona Juliana Santanu. Ten na stromy vešal stále ďalšie a ďalšie bábiky, aby mu ulahodil. Napriek tomu sa v roku 2001 utopil na rovnako mieste, kde našlo kedysi smrť aj dievčatko. To sem prilákalo ešte viac návštevníkov. Ich zážitky sú neraz desivé – bábiky vraj dokážu otvoriť oči, hýbať hlavou a občas aj niečo zašepkajú.

 

PARÍŽSKE KATAKOMBY, FRANCÚZSKO

Hlavné mesto Francúzska je najnavštevovanejším mestom na svete. Len málo turistov pritom vie, že pod nádhernými bulvármi, parkmi či obchodmi existuje úplne iný paralelný Paríž – mesto mŕtvych.

Koncom 18. storočia naplnili cintoríny svoju kapacitu a predstavitelia mesta rozhodli, že premiestnia obsah hrobov do bývalých rímskych lomov, z ktorých dolovali kameň pre stavbu Paríža. Spletité podzemné tunely dosahujú dĺžku asi 350 kilometrov a uložené sú tu ostatky viac ako siedmich miliónov ľudí.

 

LES SAMOVRAHOV, JAPONSKO

Machom obrastené kmene, tmavá zeleň, koberec z papradia. Les Aokigahara na severozápadnom úpätí hory Fudži vyzerá na prvý pohľad ako romantické miesto. Prvé zdanie ale klame, miestni tvrdia, že sem mieria len dva druhy ľudí - tí, ktorí tu chcú dobrovoľne ukončiť svoj život, a tí, ktorí sú na nich zvedaví.

Odhaduje sa, že každý rok vyráža do lesa Aokigahara zomrieť niekoľko stoviek ľudí – a približne stovka svoj čin dokončí. Neodradia ich ani tabule s nápismi „Spomeňte si na svoje deti a na svoju rodinu" či „Život je drahocenný dar, ktorý vám dali vaši rodičia", ktoré sú po lese rozmiestnené.

 

ZAVESENÉ RAKVY, FILIPÍNY

Ak niekedy navštívite hornatú oblasť Sagada v severných Filipínach, buďte pripravení na to, že kdekoľvek môžete uvidieť rakvu. Miestni totiž nepochovávajú svojich zosnulých do zeme, ale rakvy vešajú na bralá, do skalných dutín alebo do jaskyne, neraz iba pár krokov od svojich obydlí.

Dôvodom je viera, že takto budú bližšie k duchom dávnych predkov, ale tiež obavy z toho, že vo vodou podmáčanej zemi sa ostatky príliš rýchlo rozložia, prípadne ich vyhrabú zvieratá. Tradícia stará dvetisíc rokov sa dodržuje dodnes, aj keď si takýto spôsob večného odpočinku vyberajú už len starší ľudia.

 

Zdieľať článok na Facebooku