Horolezec Peter Hámor: Každý z výstupov si zapamätám navždy (ROZHOVOR)

03.09.2017 |   |    | 

Dosiahol vrchol všetkých osemtisícoviek a je jediným Slovákom, ktorý vystúpil na najvyššie vrcholy všetkých kontinentov. V rozhovore horolezec Peter Hámor porozprával o svojich zážitkoch z hôr, spomienkach, ale aj o tom, dokedy sa plánuje horolezectvu aktívne venovať.



 

Kedy ste začali s horolezectvom?

"Keď som mal asi 17 rokov. Do Tatier som chodil ako turista často. Hlavným športom bol u mňa vtedy futbal, takže som nemal čas na turistiku a na hory, preto som do hôr chodil len popri futbale. Potom v 17 rokoch som to otočil a začal som sa venovať najskôr turistike, horolezeckým túram a neskôr aj samotnému horolezectvu. Futbal hrám už len rekreačne."



Viedli vás k tomu vaši rodičia?

"Hlavný popud, tak ako pri všetkom ostatnom, mi dali práve moji rodičia. Do Tatier sme chodili často, ale mňa to až tak nebavilo. Potom v tom prelomovom období blízko mojich 17 rokov som bol s mamou na Kôprovskom štíte vo Vysokých Tatrách a tam sa mi to začalo páčiť. Chcel som, len som nemal čas, možno aj preto som to musel nejako s futbalom skombinovať. Nakoniec som to skombinoval tak, že som prestal hrať futbal a začal som liezť."



Prešli ste si už mnoho štítov. Je niektorý z výstupov pre vás ten, ktorý môžete označiť prívlastkom naj a budete si naň pamätať vždy?

"Každý z výstupov si zapamätám navždy. Sú to zážitky, na ktoré sa nezabúda. Aspoň teda dúfam, pretože neviem, ako na mňa zapôsobí staroba. Ale rád by som si momenty, ktoré som zažil, uchoval v pamäti navždy."



Z ktorej expedície máte najviac zážitkov?

"Asi najviac dobrodružstiev s výbornými kamarátmi mám z Annapurny. Ale nehovorme to nahlas, aby sa ostatné štíty zas neurazili (dodal s úsmevom). Každý kopec je krásny."

 

Na najnebezpečnejšiu horu sveta, Annapurnu (8091 m n. m.), sa vám podarilo vystúpiť ako prvému horolezcovi v histórii z oboch strán. Po prvý raz to bolo v roku 2006, druhý výstup nasledoval o štyri roky neskôr. V čom spočíva základ vášho úspechu, že sa vám podarilo na tento vrchol vyliezť dvakrát?

"Mal som šťastie. Annapurna bola ku mne milá. Ťažko vysvetliť, prečo sa to stalo, jednoducho to tak bolo. Na Annapurne som bol na štyroch expedíciách s mojím dobrým kamarátom a spolulezcom Piotrom Pustelnikom z Poľska, ktorý sa v tom čase snažil skompletizovať Korunu Himalájí. Boli sme tam v roku 2004, potom v roku 2006. Osud to však celé zamiešal, že na vrchole Annapurny som stál sám a Piotrek na ten vrchol nevystúpil. V roku 2008 sme tam boli opäť, ale zo severozápadnej strany. V roku 2010 sa mu severnou stenou podarilo vystúpiť na svoj posledný osemtisícový vrchol. Ja som mal to šťastie, že som tam bol vtedy s ním a bolo to super."



Je nejaký vrchol, na ktorý by ste sa chceli ešte raz vrátiť?

"Áno, na všetky. Ťažko povedať, dokedy budem môcť tráviť čas v Himalájach a aké ciele si budem môcť pred seba postaviť. Kým budem vládať a kým to bude možné aj kvôli peniazom a práci, budem do Himalájí chodiť. Čím dlhšie, tým lepšie. Keby bola možnosť, tak na každý z tých kopcov by som sa kedykoľvek vrátil."



Máte nejaký rituál, ktorý opakujete na vrchole každého kopca, ktorý dosiahnete?

"Nemám žiaden rituál. Sú však povinnosti, ktoré musím na vrchole splniť, čiže napríklad zdokumentovať výstup, urobiť nejakú fotku alebo video. Keď je možnosť, že je ten vrchol skalnatý, tak si vždy odtiaľ vezmem malinký kamienok na pamiatku. Ale inak žiadny rituál nemám."



Je o vás známe, že po dosiahnutí vrcholu nešliapete priamo na jeho najvyšší bod priamo nohami.

"Na vrchol sa nepostavím. To je to, čo nerobím. Predsa len, nohy sú najšpinavšia časť tela a mne sa to zdá nepekné voči kopcu, aby som ho poškvrnil, či zneuctil tým, že budem na ňom stáť, vykrikovať na ňom a robiť rôzne pózy, ktoré si horolezci natrénujú už doma."



Aký je to pocit, keď sa dostanete na vrchol najvyšších štítov sveta?

"Vrchol je miesto, kde by ste mali byť ticho. Mali by ste byť rád, že tam ste."



Spomínali ste, že jednotlivé dosiahnuté výstupy zaznamenávate prostredníctvom fotografií a videí. Aké s tým máte skúsenosti, predsa len technika sa za posledných pár rokov pohla smerom dopredu.

"Dnes technika umožňuje veľa snímať, či už prostredníctvom fotografií alebo videí. Kvalita záznamu je neuveriteľná. Niekedy to nebolo možné, pretože to bolo komplikované. Technika sa zdigitalizovala. Je fajn, že sa to dá. Takto sa to dá priblížiť všetkým ľuďom bez komplikácií, ako to tam hore reálne vyzerá. Doteraz fotografií a videí z najvyšších hôr sveta nebolo veľa. Robím to rád, aj keď to niekedy pri samotnom výstupe otravuje. Vždy, keď idem hore, tak si myslím, že filmujem až priveľa. Keď sa vrátim domov, zistím, že som mohol filmovať aj viac."



Nosíte si so sebou zo Slovenska na expedície niečo, čo vám nikdy nesmie chýbať?

"Nie som úplne talizmanový typ, čo sa týka plyšových figúrok. Ním bol napríklad Piotr Pustelnik. Nosím so sebou veci, ktoré sa dajú použiť, alebo zjesť. Klobása a slanina od kamarátov, ktoré dostávam každý rok pred expedíciou, nesmú chýbať, rovnako ako nejaký syr. Potom sú to veci, ktoré sú nutné a musíte ich mať. Ale to, bez čoho by som prežil, ale nerád by som bez toho na expedícii bol, sú práve tie slovenské údeniny."



Prežili ste nejaký veľký pád?

"Horolezectvo je šport, kde sa pomerne často padá. Ide o to, ako s ním ten horolezec počíta a ako sa zaistil. Aj ja som mal niekoľko pádov, ale, vďakabohu, dopadli dobre."



Ako sa pripravuje horolezec po fyzickej stránke pred samotným výstupom?

"Jeden horolezec už dávno povedal, že najlepším tréningom na horolezectvo je horolezectvo a lezenie. Snažím sa nájsť si čo najviac času, aby som mohol trénovať. Tréning znamená liezť. Pred expedíciou sú také 30- až 60-dňové cykly, keď mám tréningový plán, ktorý je zameraný na samotnú fyzickú aktivitu a tá vrcholí zhruba týždeň pred odletom. Potom nasleduje voľno a po prílete to je aklimatizačná fáza v kopcoch. Ide o systém, ktorý mám osvedčený."



Keď sa vrátite po expedícii domov pod Tatry, nechýbajú vám vysoké hory?

"Nie. Z tých osemtisícových kopcov sa teším do Tatier, pretože som tu doma. To skôr v Himalájach mi chýbajú Tatry. Potom však príde obdobie, u mňa to je zhruba v čase konania Festivalu horských filmov v Poprade. Tam zas vidíte výkony horolezcov, výstupy a príde také zdravé nakopnutie. Postupne to začína naberať na obrátkach a vyvrcholí to jarnou expedíciou. Koncom roka sa opäť začínam tešiť na Himaláje. Ale to neznamená, že by som na Tatry zanevrel. Práve naopak, som v nich často, aby som mohol v Himalájach podať výkony, kvôli ktorým tam chodím."



Spomenuli ste Festival horských filmov, ktorý sa každoročne v Poprade koná na jeseň. Ako vznikla myšlienka zorganizovať takéto podujatie?

"Vo svete existuje veľké množstvo festivalov horských filmov. Myslím si, že takým motívom, prečo sme festival založili aj tu, bol festival v talianskom meste Trento. Posledných 20 rokov je riaditeľkou festivalu moja manželka Marika. Ja som vo funkcii "šéfkin manžel", takže pomáham, ako sa dá. Je to fajn, aspoň raz do roka stretnúť priateľov, ale aj ľudí, ktorých síce nepoznám, ale máme podobné záujmy."



Kde ste sa spoznali sa svojou manželkou Marikou?

"V tom čase som sa vrátil domov z mojej prvej sedemtisícovky a deň po návrate som sa stretol s Marikou. Spoznali sme sa na schôdzi horolezeckého oddielu v Tatranskej Polianke. Ja som bol členom a Marienka spolu so svojou kamarátkou tam prišli ako naše nové potenciálne členky. Človek príde z hôr taký rozcítený a romantický, takže okamžite sme sa dali dokopy. O týždeň neskôr sme cestovali na festival horských filmov do Teplíc nad Metují. Kombinácia lezenia a filmov, v ktorej žijeme teraz, nás spojila."



Boli vo vašom živote chvíle, kedy ste už mali horolezectva dosť a uvažovali ste nad tým, že by ste s ním skončili?

"Nemal som v živote dojem, že by toho lezenia už bolo dosť. Veľmi často mám pocit, že nemám čas liezť toľko, koľko by som chcel. A to ma mrzí. Čas beží a človek svoj vek neoklame. Často začínam byť smutný, že nestihnem všetko, čo by som chcel stihnúť. Skôr ma trápi, že nestihnem vyliezť na všetky kopce, na ktoré by som rád vyliezol. Trápi ma to, že nemôžem byť v horách dennodenne, pretože to by bolo úplne ideálne. Lenže človek musí aj z niečoho žiť."



Výškové horolezectvo nepatrí na Slovensku medzi najpopulárnejšie športy. Ako to je inde vo svete?

"Od krajiny ku krajine sa to mení. Sú krajiny, kde sú hory a horolezectvo veľmi populárnym športom, ide napríklad o Taliansko, Francúzsko, Švajčiarsko, ale aj Rusko. Poliaci sú už tiež na tom lepšie, pretože majú chuť zbierať informácie, čo sa v horách deje. Na Slovensku nie je málo ľudí, ktorí sa tomu venujú, alebo ktorých horolezectvo baví. Zlatá éra, ktorá bola v 70. a 80. rokoch minulého storočia, tu v tejto chvíli nie je, ale dúfajme, že sa vráti. Nemyslím si, že by bolo horolezectvo na nejakej absolútnej periférii."



Ako to je s výškovými horolezcami u nás? Nájdu sa tu talenty?

"Verím, že sa nájde ešte veľa chlapcov, ktorí budú robiť vo vysokých horách pekné výstupy a dobré výkony. Ťažko povedať, koľko ich bude. Samozrejme, sledujem aj mladšiu generáciu. Verím, že keď bude mať Miško Sabovčík chuť a zostane v tej aktivite, v ktorej je teraz, urobí ešte pekné výstupy. Jemu podobných chlapcov je viac. V tomto som optimista. Myslím si, že slovenské výškové horolezectvo neupadne a verím, že sa vráti tam, kde bolo v 80. rokoch."



Ako si spomínate na obdobie pár desiatok rokov dozadu, keď bol väčší problém s cestovaním a nebolo také jednoducho odísť zo Slovenska na nejakú expedíciu?

"Vždy sa dalo vycestovať, len to bolo komplikovanejšie a destinácie sa menili. Pre nás bolo najjednoduchšie cestovať do hôr bývalého Sovietskeho zväzu. Pre mňa ako výškového horolezca to bol Pamír a Ťanšan, Kirgizsko a Tadžikistan a nebolo to až také zlé. Potom boli expedície do Himalájí, kde to bolo spojené s členstvom v reprezentácii a s nejakým užším výberom, ktorý robila nejaká ustanovizeň na to určená, zväčša to bol Federálny horolezecký zväz. Nemyslím si, že to bolo zlé, pretože to bola záruka, že do tých hôr odídu tí najlepší, ktorí si členstvo v zväze museli nejakým spôsobom vyliezť, či vyšportovať."

 

Tento rok ste výstupom na horu Dhaulágirí skompletizovali Korunu Himalájí, teda dosiahli ste vrchol všetkých 14 osemtisícoviek na svete. Máte už plány, kde by ste chceli ísť počas vašej najbližšej expedície?

"Oficiálne rozhovory sme s chlapcami ešte nemali. Po expedícii si vždy dáme väčšie voľno a s tréningom začíname počas leta. Nielen s tréningom, ale aj s lezením, pretože je veľa podujatí, kde sa zíde veľa horolezcov, po nich nasledujú festivaly horských filmov. Tam sa stretávam s chlapcami, s ktorými sa oplatí podebatovať o nejakých potenciálnych cieľoch a plánoch. Zatiaľ nič konkrétne nie je. Tých snov a miest, kde by som sa ešte raz rád pozrel, je veľa. Takže uvidíme, čo z toho to nakoniec bude. Rád by som išiel do Himalájí."

 

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
4.4/5 (17 hlasov)

Pondelok, 25. september. 2017. Meniny má Vladislav.

Najnovšie príspevky

Foto dňa