Najčudnejší chrám sveta: Na Jáve sa modlia v bruchu sliepky

26.10.2017 |   |    | 

Svätostánky jednotlivých náboženstiev sa niekedy podobajú ako vajce vajcu. Na indonézskej Jáve však postavili chrám, aký nemá vo svete páru. Ľudia rôznych vierovyznaní sa tam modlia v obrovskej sliepke z betónu.



 

Bizarnú stavbu mnoho turistov nevedomky obíde, hoci sa v jej blízkosti pohybujú naozaj davy, keďže len o niekoľko kilometrov ďalej stojí preslávený Borobudur, najväčší budhistický chrám sveta na zozname UNESCO. Gereja Ayam, pre zahraničných návštevníkov známy aj ako Chicken Temple alebo Chicken Church (po našom teda Chrám sliepky) sa nachádza uprostred džungľového porastu a treba sa k nemu vyštverať po strmej cestičke.

Betónovú opachu postavil Indonézan Daniel Alamsjah, ktorému v roku 1989 v sne Boh ukázal miesto, kde by mu mal vybudovať chrám. Osvietený chlapík zjavenú lokalitu hľadal dlhší čas, napokon mu frnkla do nosa, keď prechádzal vrchmi pri Borobudure. Na kúpu pozemku si musel požičať, no dedinčania boli ústretoví a pomohli mu aj pri výstavbe. Jeho zámerom bolo vybudovať svätyňu, do ktorej by mohli prichádzať pútnici všetkých náboženstiev. Tabuľa s týmto posolstvom je dodnes v priestoroch chrámu.

Niekde v procese výstavby sa to však trochu pošramotilo. Teda podľa európskych predstáv a estetického cítenia, Indonézania vo výslednej podobe žiadny problém nevidia. Autor celej idey sa hlási ku kresťanskému vierovyznaniu, čo zvádza návštevníkov k domienke, že pôvodne malo ísť o svätyňu v tvare holubice symbolizujúcej Ducha Svätého. S prižmúrením oka možno. Tak či onak, vybetónovanému priestoru prischla prezývka Chrám sliepky, hoci chvost stavby sa podobá viac na páva.

Nejaký čas bol tento priestor opustený, chátral, schádzali sa pri ňom pochybné existencie, žúrovala miestna mládež, nejakú dobu ho používali ako resocializačné centrum pre drogovo závislých a problémových mladých, dnes je z neho obľúbená atrakcia. Vyhľadávajú ho miestni aj turisti – hlavne kvôli selfies v otvorenom zobáku sliepky, na ktoré sa stoja rady.

V dolnej časti chrámu (alebo teda aj bruchu sliepky) sú rozmiestnené stoličky, aby si pútnici mohli odpočinúť. V čase našich oboch návštev bolo sprístupnené aj podzemie, kde sa reštaurovali menšie kobky a miestnosti, dokončovala výzdoba, kreslili maľby na stenu.

Apropo maľby – na prvom poschodí cestou nahor, do hlavy a zobáka čoby balkónu s výhliadkou, si môžu návštevníci prezrieť nástenné výtvory pravdepodobne ešte z čias protidrogového centra – v posvätnom priestore ide o zaujímavý kontrast obrázkov ľudského tela s rôznymi popiskami o škodlivosti alkoholu, cigariet a narkotík. Na ďalšom poschodí ďalšia koncepčne nepochopiteľná výstava – fotografií a malieb indonézskych párikov oblečených do tradičných odevov reprezentujúcich tú-ktorú indonézsku provinciu.

Vstup do chrámu je spoplatnený, zahraniční turisti platia viac než lokálni, nejde však o žiadnu astronomickú čiastku ako pri Borobudure. Treba si však dávať pozor pri parkovaní či už motorky alebo auta. Prvýkrát sme si to na vrchol odkráčali dlhšou trasou a motorku odparkovali v dedinke vo dvore, kde akurát očividne pred pár chvíľami skončili kohútie zápasy, keďže domáci v plastových vedrách umývali skrvavené ošklbané operence a strkali ich do bambusových klietok. Parkovné bolo v dedinke za obvyklú cenu, no na druhýkrát, keď sme prišli ako väčšia skupinka prenajatým autom s miestnym šoférom, sa nás na vybetónovanom parkovisku pokúšali ošmeknúť miestni špekulanti, ktorí nám strkali lístok, kde bola perom napísaná suma päťnásobne vyššia než bežná taxa za parkovanie auta.

Na obzretie celého objektu si treba vyhradiť približne hodinu. A ďalšiu polhodinku k tomu na povinné selfies, ktoré si s bielymi tvárami chce urobiť takmer každý indonézsky turista.

 

- Zuzana Grochalová -

 

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
5.0/5 (1 hlasov)

Pondelok, 20. november. 2017. Meniny má Félix.

Najnovšie príspevky

Foto dňa