Výlet, na aký sa nezabúda: Slováci vyskúšali sánkovačku na sopečnom prachu

Cerro Negro je stále aktívna sopka v pohorí Cordillera de los Maribos v Nikarague. Pýši sa tým, že je to najmladšia sopka v Strednej Amerike a je tiež jednou z najaktívnejších v tejto oblasti. Prvá erupcia bola zaznamenaná v roku 1850 a odvtedy sopka stihla vybuchnúť už viac ako 20-krát. Cerro Negro je výnimočná aj tým, že pri erupciách stúpal dym z hlavného krátera, zatiaľ čo láva vybuchovala z bočných kráterov v jej základni. Zatiaľ posledná erupcia sa tu odohrala v roku 1999. Nie je sa však čoho báť, sopka je pod pravidelnou kontrolou, a tak návštevníkom nehrozí nebezpečenstvo.

Naša cesta sa začína v meste Leon, ktoré je od sopky vzdialené približne 25 km. Vulcano boarding tu ponúka viacero agentúr. Vyzdvihnú vás autom priamo pri ubytovaní a celý výlet vás bude stáť približne 30 dolárov. Cena zahŕňa dopravu k sopke aj späť, zapožičanie špeciálneho obleku aj dosky na kĺzanie a ako pamiatku na tento nevšedný deň dostanete aj tričko. Odporúčame si zobrať so sebou šatku na ochranu úst a nosa, prípadne si ju zakúpiť na mieste za 3 doláre.

Na cestu sa vyráža skoro ráno okolo 8:00, alebo v poobedných hodinách okolo 14:00. Je dôležité nezabudnúť si zobrať dostatok vody na pitie, turistickú obuv, pokrývku hlavy a natrieť sa opaľovacím krémom. Po príchode na miesto dostávame bezpečnostné inštrukcie a batoh s oblekom, do rúk berieme dosky.  Tie si môžete na vrchol vyniesť sami, alebo si zaplatíte 4 doláre za to, že vám ju vynesú iní. S vynesením dosky si to môžete rozmyslieť aj po ceste, to vás však už bude stáť 10 dolárov.

Výstup na sopku Cero Negro nie je až tak jednoduchý, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Prevýšenie, ktoré na sopke musíme zdolať, je iba 500 metrov (výška sopky je 726 metrov nad morom), upravený chodník tu ale hľadáme márne. Cestu tvoria sopečné skaly a sopečný prach. Výstup na vrchol trvá iba hodinu, nie je to však prechádzka ružovou záhradou.

Treba si dať pozor na vietor, ktorý vám bez varovania naráža do dosky a hrozí, že spadnete dolu. Našu námahu však na vrchole okamžite odmení fantastický panoramatický výhľad. Časté erupcie sopky spôsobili, že na jej povrchu nie je žiadna vegetácia a strmé svahy sú pokryté iba skalami a čiernym sopečným popolom. Kontrast sopky s okolitou sýtozelenou krajinou je niečím naozaj jedinečným.

Prechádzame sa po hrebeni sopky a ešte chvíľu si vychutnávame pohľad na kráter, z ktorého vychádza dym, a na impozantný reťazec niekoľkých sopiek pred nami usporiadaných pekne jedna vedľa druhej. Už samotný výstup a výhľad by sa dal považovať za úžasný zážitok, my sme sem však prišli kvôli niečomu inému.

Obliekame si na seba žlté overaly, tak trochu pripomínajúce mimoňov, a dostávame ďalšiu krátku inštruktáž ohľadom správnej techniky spúšťania sa na doske. Kým jedna časť sopky je pokrytá skalami, z opačnej strmej strany je iba sopečný popol, ktorý poskytuje ideálne podmienky na adrenalínovú cestu dolu. Sadáme si na drevenú dosku a vraciame sa do detských čias pretekov na sánkach.

Tým odvážnejším cesta dolu trvá pol až trištvrte minúty, niektorí „rekordmani“ však ceste dolu venovali aj takmer 3 minúty.  Aj napriek tomu, že sopečný popol máme všade (aj tam, kde by sme ho naozaj mať nechceli) a kamienky z úst vypľúvame ešte 2 minúty, musíme uznať, že tento zážitok naozaj stál za to. Nasadáme do auta a po hodinovej ceste naspäť ešte dostávame od agentúry pozvanie na zaslúžené orosené pivo v neďalekom pube.

Text a foto: Viktor Baláž, Facebook/Vix&Trips, Instagram/VixandTrips