Vyzerá ako raj na Zemi, no ukrýva peklo: Najnebezpečnejší ostrov na svete

Severný Sentinel sa nachádza v Bengálskom zálive ďaleko od hlavných ostrovov Andamanského súostrovia. Väčšina územia je zalesnená a ostrov nemá žiadne prirodzené prístavy. Na ploche necelých 60 km2 (približne ako Manhattan) tu žije podľa odhadov 50 až 400 domorodcov. Odľahlosť a nedostupnosť ostrova spôsobili, že Sentinelčania sú absolútne izolovaní od ostatného sveta. Akíkoľvek iní ľudia pre nich predstavujú životné nebezpečenstvo a tak k nim aj pristupujú. V roku 2006 napríklad zabili dvoch rybárov a pred mesiacom sa ich obeťou stal 26-ročný americký misionár John Allen Chau.

Misionár na územie ostrova vstúpil protizákonne. Už v roku 1956 vyšlo nariadenie zakazujúce cestovať na Severný Sentinel alebo do okruhu 5 námorných míľ (9,26 kilometra) okolo neho. Indická vláda neskôr túto ochrannú zónu zmenšila o dve míle, aj naďalej ale v záujme prežitia domorodého kmeňa oblasť kontroluje. Prísne nariadenia v súvislosti so Severným Sentinelom majú dva dôvody – chrániť turistov, ktorých by mohli zabiť domorodci a chrániť Sentinelčanov, ktorým by zas mohli ublížiť cudzinci. Ostrovania nemajú vyvinutú žiadnu imunitu a aj pre nás banálne ochorenie by pre nich mohlo mať fatálne následky.

Koncom 19. storočia napríklad na ostrov prišiel britský splnomocnenec pre Andamanské ostrovy s veľkým tímom, ktorého súčasťou boli aj členovia iných andamanských kmeňov. Na ostrove našli opustené dediny a cestičky, Sentinelčania však nikde neboli. Až po niekoľkých dňoch objavili starší pár s deťmi, ktorých „v mene vedy“ odviezli do mesta Port Blair. Tam čoskoro ochoreli a dospelí domorodci zomreli. Deti aj s množstvom darov preto úrady ihneď previezli späť na Severný Sentinel.

V 70. a 80 rokoch ale snahy o kontakt s obyvateľmi ostrova opäť zosilneli. Výskumníci pravidelne prichádzali na miesta mimo dosahu šípov a nechávali na pláži dary ako kokosy, banány či kúsky železa. Niekedy Sentinelčania reagovali priateľskými gestami a dary si vzali do lesa, inokedy ale po nepozvaných návštevníkoch strieľali šípy. Nie je jasné, prečo sa ich prístup menil, mohla to ale napríklad spôsobiť smrť niektorého z členov kmeňa po stretnutí s „civilizovanými“ ľuďmi. V roku 1996 boli pokusy o „spriatelenie sa“ prostredníctvom darov zastavené, najmä v súvislosti s otázkou, aký má vôbec význam kontaktovanie ľudí, ktorí sú zdraví a spokojní aj sami.

Toľko vďaka pozorovaniam z veľkej diaľky o Sentinelčanoch vieme. Predpokladá sa, že žijú v malých skupinkách a majú dva typy domov – veľké spoločné chatrče s viacerými ohniskami pre niekoľko rodín a menej trvácne prístrešky bez bočných stien pre jednu rodinu. Tie sú niekedy postavené aj na pláži. Ženy nosia okolo drieku, krku a hlavy lykové povrázky. Aj mužov zdobia náhrdelníky a čelenky, majú však širšie opasky. Na obranu so sebou nosievajú oštepy, luky a šípy.

Sentinelčania sú lovcami a zberačmi a žijú z toho, čo sa im podarí získať v lese alebo v mori. Na rozdiel od susedného kmeňa Jarawa si vyrábajú lode – kanoe tak úzke, že sa do nich ledva zmestia dve nohy. Jazdia v nich však len v plytkých vodách – lode sa ovládajú pomocou palice, ktorou sa treba odrážať od dna.

Hoci Sentinelčanov často prirovnávajú k ľuďom z doby kamennej, podľa hnutia na podporu práv domorodých kmeňov Survival International to nie je pravda. „Nejestvuje dôvod veriť, že Sentinelčania žijú rovnakým spôsobom desiatky tisíc rokov. Spôsob ich života sa veľakrát zmenil a adaptoval, podobne ako u všetkých ľudí,“ píše sa na ich stránke. Domorodci už napríklad teraz používajú kov, ktorý našli vo vrakoch lodí na útesoch ostrova alebo dostali v minulosti v rámci pokusov o spriatelenie. Železo naostria a použijú na hroty šípov. Aj preto, aby mohli ešte lepšie chrániť svoj svet pred tým, čo už ovládlo všetko okolo nich.