Moje manželstvo s cudzincom: Ako sa žije po boku Kostaričana

18.03.2017 |   |    | 

Miška je mladá Slovenka, ktorej hviezdy pripravili netradičný osud. Pri jednej zo svojich ciest sa zamilovala do Kostaričana a rozhodla sa prekonávať všetky prekážky až do konca života po jeho boku. Toto je jej príbeh, názory a skúsenosti so životom s cudzincom.



 

Viem, že veľa ľudí manželstvo s cudzincom odsudzuje, neschvaľuje a myslí si, že „im to aj tak dlho nevydrží”, ale ja musím úprimne povedať, že moje manželstvo je ten opačný prípad. V roku 2012 som sa rozhodla isť sama spoznávať Latinskú Ameriku, kde som aj stretla môjho budúceho manžela. Písali sme si už predtým na internete, ale nikdy by mi nenapadlo, že by z nás bol pár.

Môj manžel je Kostaričan a tak sme začali s cestovaním po tejto krajine. Kostarika je to najkrajšie miesto, na akom som kedy bola. Každému ju odporúčam! Hory, pláže, príroda, mestečká, ľudia, jedlo, zabáva.. Kostarika to jednoducho ponúka všetko. Život tam je neskutočne farebný a v meste taktiež hlučný, ale to bolo presne to, co som aj očakávala. Latinská Amerika je Latinská Amerika!

Ľudia sú veľmi priateľskí a zvedaví. Každý sa chce s vami všade rozprávať. Jednoducho povedané, zamilovala som sa do manžela aj do krajiny na prvý pohlaď a už som sa nikdy nechcela vrátiť naspäť. Obaja sme však vedeli, že moja dovolenka sa čoskoro skončí a ja sa budem musieť vrátiť naspäť do Európy. Nebudem vám klamať, padli slzy a takmer som zmeškala svoj let.

Navrát do reality nebol vôbec ľahký, ale ja som už mala všetko dopredu premyslene. V Európe som ostala len 2 mesiace a následne som sa na krásne 2 roky presťahovala na Kostariku. Asi si všetci viete predstaviť reakcie okolia. Ani mojim rodičom sa to spočiatku veľmi nepozdávalo. Sama, Európanka a blondína v Latinskej Amerike nie je práve niečo, čo sa vidí každý deň. Ja som však bola zamilovaná a odhodlaná na životnú zmenu.

Samozrejme, ako každý vzťah, aj ten náš mal nejaké tie muchy. Nebudeme si klamať a predstierať, že všetko bolo tip-top. Obaja sme veľmi temperamentní a verte mi, Kostaričania sú tvrdohlavejší ako my Európania, takže si asi každý vie predstaviť, že začiatky neboli vôbec ľahké. Rozdielne názory, rozdielne hodnoty, rozdielne náboženstvá.. Všetky tieto aspekty sme spolu museli prekonať.

Postupom času sme si však na seba zvykli, ja som sa naučila plynule po španielsky a následne ma môj manžel po pár mesiacoch požiadal o ruku. Svadba sa uskutočnila v kruhu rodiny a naše medové týždne sme strávili v Mexiku. Moje začiatky na Kostarike mi taktiež priniesli veľa úsmevných a zaujímavých situácií, ktoré stoja za zmienku.

Po pár mesiacoch cestovania a ničnerobenia som sa rozhodla začať hľadať si zamestnanie. S prácou to na Kostarike nie je vôbec ľahké, hlavne ak ste v krajine na turistické víza. Môj prvý pohovor sa uskutočnil v jednej anglickej inštitúcii približne 30 minút autobusom od môjho domu a keďže môj manžel pracoval, musela som sa ho zúčastniť sama. Verte či neverte, ale na Kostarike nepoužívajú názvy ulíc, orientujú sa, povedzme, podľa stromov alebo farebných budov a s tým som ja ako Európanka mala neskutočný problém. Prisadla som si k vodičovi autobusu a rukami - nohami som sa mu snažila vysvetliť, kam sa potrebujem dostať. Keďže Kostaričania sú veľmi zvedaví a priateľskí ľudia, o chvíľku sa mi už snažil pomôcť celý autobus. Cítila som sa ako nejaká americká hviezda, ak mám pravdu povedať. Všetci sme sa v autobuse usmievali od ucha k uchu, lebo naša komunikácia bola naozaj zábavná. Nakoniec som však vystúpila, kde som mala a prácu som v danej inštitúcii dostala tiež.

Ďalšia zábavná situácia, ktorá vyplynula z rozličnosti kultúr, sa stala aj na Slovensku. Na Kostarike sa pri pozdrave ľudia pobozkajú iba jedenkrát a ja som na tento malý detail úplne zabudla. Moja mama pristúpila k môjmu manželovi a pobozkala ho na obidve strany. Môj manžel to však nečakal a druhý bozk skončil pre obidvoch na perách. Všetci sme sa na tejto situácii z chuti zasmiali a spomíname na ňu dodnes.

Keďže sme na Kostarike spoločne žili 2 roky a každý rok sme cestovali domov na 1 - 2 mesiace, rozhodli sme sa, že by presťahovanie do Európy nebol vôbec zlý nápad. Moja rodina bola samozrejme nadšená a aj manžel chcel vyskúšať ten ospevovaný európsky život. Usadili sme sa v Anglicku, kde sme ostali 2 roky. Británia je tá správna krajina pre cudzincov a určite by som ju taktiež odporučila v rámci pracovných príležitostí. O ostrovoch sa toho veľa popíše, ale každý, kto tam žil, vie, že životné podmienky sú na vyššej úrovni ako na Slovensku a kvôli angličtine sa tam každý cíti vítaný.

Po dvoch rokoch života v Anglicku som dostala pracovnú príležitosť v Poľsku, kde momentálne obaja žijeme a pracujeme. Manžel si Európu pochvaľuje, za posledný rok sme spolu precestovali vyše 20 krajín a stále nám to, verte či neverte, klape.

Každé manželstvo si treba dopredu premyslieť. Nezáleží, či sa žena bude vydávať za Slováka alebo Američana. Manželstvo je veľmi dôležitý krok do budúcnosti a tak sa treba rozhodne riadiť srdcom, ale aj rozumom. Každý vzťah je iný, ale ja by som manželstvo s cudzincom vrelo odporučila každému. Keď ho miluješ, nie je čo riešiť. :)

 

Michaela Ivaničková

 

Zdielať článok na Facebooku


Hodnotenie článku:
3.7/5 (20 hlasov)

Utorok, 23. máj. 2017. Meniny má Želmíra.

Najnovšie príspevky

Foto dňa