Cestopis na pokračovanie: Hodvábnou cestou na motorke – 4. časť

2017-04-22 12:00:00 |   |    | 

Mladí Slováci Nikoleta Majorová a Boris Kolev už šesť rokov brázdia cesty Európy na motorke. Minulé leto sa odvážili vydať ešte ďalej a preskúmali Strednú Áziu. Počas 32 dní absolvovali viac ako 15 tisíc kilometrov a navštívili Ukrajinu, Rusko, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Kirgizsko. Ich zážitky vám Borisovými slovami predstavíme na pokračovanie každú aprílovú sobotu. Dnes vám prinášame 4. časť.



 

11.7.2016

Hneď ráno sme začali rozoberať motorku a skúšali sme aktivovať SIM kartu. Ani jedno, ani druhé sa nám nedarilo. Boris spravil diagnostiku na motorku, ale nepodarilo sa nič zistiť. Nakoniec usúdil, že treba skúsiť vymeniť čerpadlo. Pán z recepcie nám pridelili dvoch bodyguardov, ktorí s nami išli do bazáru. Bazár bol obrovský a dalo sa v ňom kúpiť hocičo od mydla, cez jedlo, šaty až po traktor. Zaviedli nás do časti, kde predávali autosúčiastky. Dvaja páni všetko vybavili za nás, niesli nám tašky, ukázali, kde čo nájdeme. Hlavou nám behali myšlienky, ako prerobíme palivový systém na akékoľvek čerpadlo, ktoré sa nám podarí kúpiť. Veľkým prekvapením bolo, keď nám predavač bez váhania podal presne rovnaký typ, ako sme potrebovali. Našťastie opäť všetko fungovalo a my sme mohli vyraziť. Motorka sa začala rýchlo prehrievať, ale aj napriek tomu sme mohli postupovať dopredu.

Cesta bola miestami výborná, inokedy rozbitá alebo nebola vôbec. Začali sa ďalšie problémy, tentokrát žalúdočné. Dorazili sme do Kalaikhumu. Borisovi bolo tak zle, že sme zakotvili v prvom hoteli pri ceste. Majiteľ bol starší pán a mal aj mladého pomocníka, ktorý pekne hovoril po anglicky. Začali sme zháňať lieky, nakoľko tie, čo sme mali z domu, vôbec nepomáhali. Lekáreň bola zavretá, ale majiteľ poznal miestneho lekára, tak sme šli za ním kúpiť lieky. Po ceste sa všetci obyvatelia dozvedeli, že európski turisti majú hnačku, nakoľko to majiteľ, ktorý nás sprevádzal porozprával, každému, koho stretol.

 

12.7.2016

Lieky, našťastie, zabrali, Boris sa cítil oveľa lepšie. Po raňajkách nás trocha sklamali majitelia, nakoľko si namiesto večer dohodnutých 20 dolárov za oboch pýtali 20 dolárov na hlavu. Podarilo sa nám zjednať cenu na 15 dolárov na hlavu a pohli sme sa ďalej. Celý deň sme jazdili po nespevnenej prašnej ceste bok po boku s množstvom kamiónov. Krásnu scenériu  vytvárala rieka Panj, ktorá bola prirodzenou hranicou medzi Afganistanom a Tadžikistanom.

Mohli sme tak obdivovať malé Afganské dedinky na druhom brehu. Bolo veľmi teplo, ale osviežili sme sa vo vodopáde, ktorý tiekol rovno pri ceste. Opäť sme zlomili rám, stan musela brať Niki v batohu, pretože bolo nutné odľahčiť kufor. Našli sme zvárača, ktorý nám rám pozváral za 20 somov. Dosť veľké obavy v nás vzbudila zváračka veľká ako pračka, ktorej transformátor na znižovanie prúdu bol rozvinutý po celej miestnosti. Zvárač však odviedol perfektnú prácu a my sme mohli pokračovať v ceste.

Na večer sme dorazili do mesta Khorog, v ktorom sme mali dopredu vybraný nocľah v tematickom hosteli  s názvom Pamír Lodge. Ubytovanie stálo 5 dolárov na dve osoby. Spali sme na zastrešenej terase pred izbami. Na večeru sme mali špeciálnu vifónku s fazuľovou, teda sme pomiešali všetko, čo nám ostalo na jedenie, a uložili sa spať. V noci nás zobudila dotieravá mačka, ktorá si ľahla spať rovno medzi nás. Ani po opakovaných pokusoch sa nám ju nepodarilo vyhnať, tak sme to vzdali a nechali ju tak, čo by bolo aj v poriadku, keby sa nerozhodla o nás pobiť s ďalšou mačkou.

 

13.7.2016

Konečne nás čakala cesta cez Pamír. Po rannom výbere s bankomatu na asi  piaty pokus a vyfotografovaní sa s prvým autom, ktoré prešlo cez Pamír, sme sa vydali na cestu.  Cesta do Murghabu bola celkom fajn, sem tam rozbitá. Videli sme zasnežené vrcholce hôr, rôzne riečky a dediny. Pri zastávke na fotografovanie sme po krátkom rozhovore dostali pozvanie na čaj, ktoré sme, bohužiaľ, museli kvôli časovej tiesni a neistote počasia odmietnuť. Na obed sme si dali rybu z konzervy priamo pri motorke. V druhej polovici dňa príroda opäť ožila. Obdivovali sme krásne zelené trávnaté plochy, v pozadí majestátne hory, ktoré nám spríjemňovali cestu.  Do Murghabu sme dorazili o 16:00. Samozrejmosťou bola cenná trofej, fotografia pri tabuľke s názvom dediny.

Všimli sme si, že aj dnes sme úspešne zlomili rám na kufre. Rýchlo sme našli jediný hotel široko ďaleko. Ubytujú sa v ňom takmer všetci cestovatelia, ktorí prechádzajú cez Pamír. Aj teraz tam bola kopa ľudí z rôznych kútov sveta, dokonca aj starší páni na trabante z Čiech. Dopriali sme si večeru a koňak.

 

14.7.2016

Studené ráno sme začali rutinou, a to opravou motorky. Pri naštartovaní sa začal z pravej strany liať benzín. Ako sa neskôr ukázalo, problém spôsobil prasknutý O-krúžok nad injektorom, ktorý Boris zle nasadil pri poslednej oprave. Dokotúľali sme sa k zváračovi, ktorý mal síce zváračku, ale elektrinu už nie. Zamýšľali sme sa, kde dobíja smartfon, ktorý mal v ruke. Za prioritu sme považovali opravu tečúceho benzínu, a preto zváranie muselo počkať. Pri rozoberaní sme neopatrnosťou stratili ďalšie O-krúžky, ktoré boli pod injektormi. Panovala nervozita, nakoľko nás tlačil čas, čakal nás najťažší úsek Pamíru a počasie sa zhoršovalo. Pán domáci nám pomohol hľadať stratené O-krúžky v útrobách motocyklu. Lampáš síce nemal, ale po krátkej improvizácii, demontáži svetlometu a autobatérie zo svojej Lady vyrobil dočasné svetlo. Po 20 minútach navrhol výlet autom do centra mesta do automagazinu. Jeho Lada poznačená zubom času bez zadnej kapoty, bez jedného predného a zadného svetla, ktorá sa štartovala dolu kopcom, nás úspešne doviezla do obchodu, kde sme nakúpili všetko potrebné. Cestou bolo potrebné jednou rukou pridŕžať dvere, ktoré sa samovoľne otvárali a druhou držať stabilitu nepriskrutkovaného sedadla. Po úspešnej oprave prišlo na rad zváranie. Odskočili sme k susedovi, ktorý mal agregát a už sa aj zváralo. Tentokrát sme sa rozhodli  rám mierne modifikovať  a dovariť podporný plech, ktorý ujo poctivo doslova vysekal kladivom z akéhosi železného odpadu. Medzičasom sa zbehla celá dedina, že keď sa už zvára, treba to využiť. Po natankovaní sme sa konečne mohli vydať na cestu. Vražedná kombinácia 80-oktánového benzínu, odpojenej lambda sondy a nadmorskej výšky nad 4000 m.n.m nám pocitovo ubrala  aspoň 100 koní dolu. Začalo pršať. Príroda bola nádherná. Podarilo sa nám zdolať druhú najvyššie položenú cestu sveta, a to priesmyk Ak-Bajtal.

Priblížili sme sa k Čínskej hranici, ktorú tvoril polorozpadnutý plot. Nedalo nám to, a tak sme aspoň jednou nohou vkročili do Číny. Zlou cestou sme sa dostali k jazeru Karakul, ktoré je meteorického pôvodu.  Bolo nádherné a hralo všetkými odtieňmi modrej a zelenej farby. Bohužiaľ začal silný lejak, a preto sme rýchlo pokračovali ďalej. Viditeľnosť bola takmer nulová. Asi po pol hodine sme sa dostali k rozvodnenej riečke, cez ktorú nebol most. Našťastie prestalo pršať. Po chvíli z druhej strany prišla stará Audi 80. Spoločne sme  zistili hĺbku (cca 25 cm). Najprv prešli oni a potom  my. Teda Niki šla pešo cez vodu.  Po chvíli znovu svietilo slnko. No boli sme premočení a pri teplote 6°C nám bolo dosť zima. Cestou k hraniciam sme museli prejsť ešte jeden menší brod. Tadžická colnica bola hore na kopci. Čakanie nám spríjemnil vojak, ktorý nás pozval  dnu na čaj a keksy. Všetko prebehlo hladko. Letmo skontrolovali pasy, batožinu ani nepozerali. Kirgizská colnica bola vzdialená asi 10 km dolu pod kopcom.

Klesajúca cesta  bola bez asfaltu, tvorená červenou hlinou.  Ak by nám tu pršalo, nemali by sme šancu prejsť. Colníci boli milí, pozvali nás dnu do tepla. Vypisovanie deklarácie sme si spríjemňovali obdivovaním skrine, ktorá bola polepená rôznymi nálepkami od cestovateľov. Medzi inými bola aj veľká nálepka vo formáte A4 zo Slovenska alebo Pohľadnice z ciest – ktorí vyrazili na cestu mesiac pred nami a vrátili sa 3,5 mesiaca po nás. Posledné kilometre tohto ťažkého dňa nás doviedli do Sary Tash, kde sme sa ubytovali. Bol to v podstate rodinný dom bez kúpeľne. Izby boli útulné, všetko bolo obložené kobercami a spalo sa na zemi.

 

15.7.2016

Museli sme sa pohnúť ďalej. Cestou do Oshu sme videli peknú zelenú prírodu, kone ovce, somárikov a jurty. Samotný Osh sa nám nepáčil, mesto bolo veľké a chaotickej s neprehľadnou premávkou. Sklamalo nás aj múzeum, ktoré je oveľa menšie, ako sa zdá na fotkách a vystavené artefakty sú viac než úbohé. Skôr sa nám zdalo, že nasilu pozbierali nejaké staré vázy, aby tam aspoň niečo bolo. Cesta ďalej nás viedla cez dediny s rozbitými cestami, kde pobehovalo veľké množstvo ľudí, celkovo sa nám tento kraj nepáčil.

Už za tmy sme prešli okolo vodnej elektrárne na kopcoch, jazda bola nebezpečná kvôli bezohľadným vodičom, ktorí nevypínali diaľkové svetlá. Zastavili sme sa hneď v prvom hotei pri ceste, Boris zajednal izbu, museli sme však počkať, kým upracú. Zobrali sme si potrebné veci, zamkli motorku a šli čakať na recepciu, zrazu nám však zahlásili, že izbu nemajú. Nerozumeli sme, že prečo, ale museli sme odisť. Našli sme ďalší hotel v meste Karakol, kde nám veľmi milá teta tvrdila, že má plno a previedla nás po prázdnych izbách. Opäť sme nepochopili situáciu, ale keď na nás videla, akí sme už unavení, zľutovala sa nad nami a nechala nás prespať v suteréne, kde mala jednu posteľ a jednu rozkladaciu nám ešte priniesla. Samozrejme sprcha k dispozícii nebola, tak sme sa aspoň opláchli v lavóre v malej kúpeľni.

 

Pokračovanie o týždeň a na Facebook / Na naháči svetom.

Predchádzajúce časti cestopisu:

1. časť - Ukrajina, Rusko, Kazachstan

2. časť - Tukrménsko, Uzbekistan

3. časť - Uzbekistan, Tadžikistan

 

 

Zdieľať článok na Facebooku

Foto: archív Nikolety Majorovej a Borisa Koleva
Zdroj: ako

Hodnotenie článku:
5.0/5 (2 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Piatok, 29. marec. 2024. Meniny má Miroslav.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa