Cestopis na pokračovanie: Hodvábnou cestou na motorke – 3. časť

2017-04-15 00:00:01 |   |    | 

Mladí Slováci Nikoleta Majorová a Boris Kolev už šesť rokov brázdia cesty Európy na motorke. Minulé leto sa odvážili vydať ešte ďalej a preskúmali Strednú Áziu. Počas 32 dní absolvovali viac ako 15 tisíc kilometrov a navštívili Ukrajinu, Rusko, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Kirgizsko. Ich zážitky vám Borisovými slovami predstavíme na pokračovanie každú aprílovú sobotu. Dnes vám prinášame 3. časť.



 

5.7.2016

Hotel sme mali iba 20 m od brány do starobylého ohradeného centra Chivy. Za vstup si od nás vypýtali 10 dolárov a ešte 3 doláre za fotenie. Mali sme pocit, že za hradbami sa zastavil život niekedy v časoch Aladina a jeho čarovnej lampy. Všetky budovy boli pieskovej farby vyzdobené kontrastnou modrou. Najznámejšou pamiatkou je Kalta Minor, je symbolom celej starej Chivy. Pôvodne mal byť najväčším minaretom moslimského sveta, nikdy ho však nedokončili a dnes má iba 26 m a jeho tyrkysová farba nám hneď udrela do očí. Vyšli sme si aj na hradby a popozerali celé centrum, zaplatený vstup nám platil do všetkých pamiatok vrátane malých múzeí, samozrejme okrem najvyššieho minaretu, odkiaľ bol najkrajší výhľad.

Tam sme si museli priplatiť, ale oplatilo sa, pretože zhora sme mali celé mesto ako na dlani. Nakúpili sme suveníry a pohli sme sa ďalej. Opäť sme potrebovali zvárať, našťastie sa nám to podarilo vybaviť dosť rýchlo a lacno. Ďalších 80 km bola hrozná cesta, stretli sme holandského motokára, ktorý cestoval úplne sám. Benzín stále nebol, ale pri ceste sme si všimli, že ho ťahajú z auta, tak sme sa zastavili aj my. Prejavili sme záujem, nebol žiadny problém, biznis riadil asi 10-ročný chlapec, predal nám benzín za 3000 somov za liter. Do Buchary sme dorazili okolo 9 večer, ubytovali sme sa v peknej orientálnej medrese, prerobenej na malý hotel.

 

6.7.2016

Po raňajkách sme sa zbalili a od ubytovali sa, motorka však mohla ostať zaparkovaná vo dvore. Išli sme si pozrieť pamiatky v meste Buchara. Ako prvé sme hneď našli Chor minor so štyrmi tyrkysovými minaretmi, je trochu od ruky vo východnej časti mesta ale oplatí sa vidieť. Je dokonca na obálke Lonely Planetu. Prekvapilo nás, aké je to v skutočnosti malé.

Potom sme šli na námestie Lyab-i Hauz, v ktorom sa nachádza vodná nádrž, ktorá v minulosti slúžila ako zásobáreň pitnej vody. Dnes v nej plávajú kačice a vytvára príjemnú atmosféru reštaurácii, ktorá sa tu nachádza. V nej sme sa zastavili aj my na obed a streli celý klub maďarských dôchodcov. Dokonca sme stretli aj Slovenku, keď sme sa jej v jednom bazáre omylom pýtali na cenu suvenírov. V neďalekom hoteli sme videli zaparkovanú celú skupinu austrálskych motoriek, ktoré mali namierene z Londýna do Magadanu.

Postupne sme si prešli všetky pamiatky, najznámejšie námestie Poi Khalon, všetky medresy a minarety, okrem Bucharskej pevnosti. Kúpili sme si zopár suvenírov a pokračovali ďalej do Samarkandu. Cesta nám trvala kratšie ako sme mali naplánované. Ako prvé sme hľadali v meste Zlatú Prahu, reštauráciu, ktorá mala byť česká a chceli sme tam nejakých Čechov stretnúť. Po chvíľach nedorozumení sme zistili, že Čechov tam hľadáme márne. Presunuli sme sa k českému pivovaru Pulsar, o ktorom sme vedeli, že má byť neďaleko. Pýtali sme sa čašníka, kde nájdeme nejakých Čechov, nerozumel nám a keď sme niekoľko krát zopakovali slovo Čech, doniesol nám šek. Odfotili sme sa s českou zástavou pred pivovarom a dozvedeli sa tam, že pivovar už dávno odkúpili Uzbeci a Čechov hľadáme márne. Začali sme zháňať ubytovanie. Našli sme lacný rodinný hotel neďaleko námestia.

 

7.7.2016

Niki sa zobudila so žalúdočnými problémami. Aj napriek tomu sa nám podarilo popozerať celý Samarkand. Registan je skutočne nádherný. Jediné, čo nás sklamalo, bolo, že si všade pýtali vstupné, aj na námestie, a cenu menili podľa národnosti záujemcu.

Snažili sme sa zjednávať, keď sa nedarilo, otočili sme sa a šli preč, nakoniec za nami bežali, nech si aspoň kúpime jeden študentský lístok. Pozreli sme si aj Ulugbekovo observatórium a hrobku proroka Daniela. Práve tu sme opäť stretli motorkára Vladimíra. Porozprávali sme sa a dohodli, že sa presťahuje k nám do hotela. Večer sme si opäť pozreli vysvietený Registan. Nikin stav sa zhoršil a bolo jej zle až do rána.

 

8.7.2016

Na raňajkách sme dohodli s Vladimírom, že do Tadžikistanu pôjdeme spolu. Po ceste sme stretli Francúza, ktorý cestoval už niekoľko mesiacov na bicykli. Krajina sa začala meniť, čím viac sme sa blížili k hraniciam. Dostali sme sa tam okolo 8. večer, len dve hodiny sme čakali, kým sa s nami vôbec začali zaoberať. Tieto hranice boli asi najnepríjemnejšie zo všetkých. Všetko nám prehľadali, zamerali sa hlavne na peniaze, našťastie nič nenašli. Vladimír ich po rusky trošku „upratal“, takže jeho si tam ešte nechali a my sme mohli isť ďalej. Tadžická strana prebehla bez problémov, iba si vypýtali úplatok 10 dolárov, vraj cestný fond.

Keď sme dorazili do Dushanbe, bola už hlboká noc. Hľadali sme nocľah. Skúsili sme veľký hotel, kde nám oznámili, že noc stojí 300 dolárov, ale cena pre nás bude 200. Samozrejme to neprichádzalo do úvahy. Horko-ťažko sme našli ešte dva hotely, ktoré stáli 80 a 120 dolárov. To bolo však stále veľa. Milá pani pumpárka nám poradila penzión, kde nám ponúkli izbu za 17 dolárov, oklamali nás však pri vydávaní o 1,50 dolára. Nemali sme však už silu hádať sa, pretože boli už 4 hodiny ráno. Bolo to asi najzvláštnejšie ubytovanie, aké sme kedy mali. Zobrali nás do izby, v ktorej to vyzeralo tak, ako keby tam bol niekto už ubytovaný a práve si niekam odbehol. V strede izby bol otvorený kufor, šaty porozkladané v skrini, kozmetika na stolíku, v kúpeľni zubná kefka. Nechápali sme, čo sa deje, ale boli sme takí unavení, že sme si ľahli tak, ako sme boli, do postele a pospali si aspoň pár hodín.

 

9.7.2016

Po rýchlych raňajkách pred supermarketom sme sa rozhodli pozrieť si asi jedinú zaujímavú časť mesta Dushanbe a tým je veľkolepé námestie. Motorka opäť začala skapíňať, tak sme sa rozhodli nájsť motorkársky klub, o ktorom sme sa dozvedeli od Vladimíra. Po stresujúcej situácii, keď motor zhasínal, chvíľku išiel a opäť zhasínal, sme konečne za pomoci miestnych našli motoklub. Museli sme však počkať, kým sa majiteľ vrátil a otvoril nám. Motorka sa rozobrala, opravila sa benzínová hadička, pozváral sa rám, vymenil olej a očistila reťaz. Celý servis nás vyšiel na 69 eur. Dokonca nás na večer pozvali na narodeninovú párty. Poradili nám útulný hostel Green house. Noc pred tým, keď sme hľadali ubytovanie, sme okolo neho niekoľko krát prešli, ale nevideli sme ho, pretože bol vo vedľajšej ulici a nebol vôbec označený. Bolo tam veľa ľudí, autá, motorky, kopec cestovateľov, ktorí sa chystali do Pamíru. Najprv nás nevedeli ubytovať, pretože mali plno, nakoľko sme však boli protekční, ponúkli nám ubytovanie na terase.

Bolo to super, mali sme súkromie a dokonalý výhľad na dvor, kde sa zhromažďovali všetci ubytovaní. Oprali sme, vychystali sa a šli na oslavu. Dali nám najesť, pivo a bolo veselo, tancovalo sa a spievalo. Opäť sme stretli Vladimíra, ktorý bol tiež pozvaný. Poradili nám pár vecí ohľadom cesty cez Pamír, nakoľko oni takéto prejazdy organizujú. Tvrdili nám, že na cestu budeme potrebovať aspoň 10 dní. Stretli sme tam aj starší manželský pár z Austrálie, ktorý bol na ceste na motorke už od decembra a mali namierené do Talianska. Na naše prekvapenie zábava okolo 9tej hodiny utíchla a všetci sa pobrali domov. Vladimír nás odprevadil k hostelu. Na terase sa nám spalo veľmi dobre, trošku nás však vyrušovali Američania, ktorí prišli na džípoch a motorkách a boli veľmi hluční.

 

10.7.2016

Strávili sme veľmi príjemnú noc na terase a na raňajky nás potešili domáce lievance s lekvárom. Mali sme namierené smer Nurek, kde sme si odfotili priehradu.

Asi 50 km pred Kulobom nám prvý krát zdochla motorka. Na benzínovej pumpe sme ju rozobrali a vyčistili palivový filter, ktorý bol úplne čierny a v nádeji, že to bol problém, sme šli ďalej. Motorka však opäť po pár kilometroch zdochla, dokonca sme aj zablúdili. Na benzínke sme vybrali filter, chceli sme ho vymeniť. Samozrejme, aby to nebolo také jednoduché, filter a čerpadlo, ktoré sme mali z domu, nepasovalo. Tak sme ho rozrezali, prispôsobili a zašili zubnou niťou. Palivové čerpadlo sme v blízkom pneuservise vyfúkali vzduchom. Muž, ktorý obsluhoval čerpaciu stanicu, privoňal k nášmu benzínu, ktorý bol zatiaľ vo vedre a povedal: „Eto ne 95.“ Následne nás zobral k plastovému sudu. Otvoril drevený poklop, hrdzavým hrnčekom nabral benzín. Namočil si doň prsty privoňal a povedal: „Eto 95.“ Po ďalšom pokuse opraviť motorku sme s novým benzínom a filtrom pokračovali ďalej. Cesta stúpala do hôr. Po pár kilometroch sa však problémy opäť objavili. S motorkou v takomto stave sme si nemohli dovoliť prejsť cez hory, preto sme sa otočili do najbližšieho mesta Kulob.

Celých 24 km sme šli dolu kopcom bez motora. Mali sme trochu šťastia, pretože sme sa dokotúľali akurát pred malý hotel. Personál bol veľmi ochotný, dovolili nám parkovať na zadnom dvore, ktorý na noc zatvárali a monitorovali kamerou. Nemali veľa hostí a bolo evidentné, že sa nám tešili, dokonca nám doniesli na izbu župany aj papuče, a snažili sa pomôcť aj s motorkou. Boris bol dokonca pozrieť  jeden servis v mestečku, ktorý však pozostával iba z jednej montážnej jamy a žiguláku. Miestny chlapec, ktorý ho odprevádzal povedal: „Khorosho master v gorode.“ Nakoniec sme sa rozhodli, že opravu začneme riešiť ráno, boli sme veľmi nešťastní a zúfalí. Neboli sme si istí ani tým, čo sa v motorke pokazilo. Boris mal niekoľko tipov, čo by to mohlo byť. Napadli nám aj myšlienky, že ako dostať nepojazdnú motorku domov a predčasne ukončiť cestu, k tomu by však mohlo dôjsť iba v krajnom prípade, keby sa nič iné nedalo spraviť. Šli sme si nakúpiť zásoby a tadžickú SIM kartu, aby sme mali internetový kontakt domov. Po ceste sme stretli milého pána, ktorý vedel po anglicky a pomohol nám kúpiť kartu, dokonca nám dal na seba telefonický kontakt, vraj mu môžeme, zavolať keď budeme mať nejaký problém.

 

Pokračovanie o týždeň a na Facebook / Na naháči svetom.

 

Predchádzajúce časti cestopisu:

1. časť - Ukrajina, Rusko, Kazachstan

2. časť - Tukrménsko, Uzbekistan

 

 

Zdieľať článok na Facebooku
Zdroj: ako

Hodnotenie článku:
5.0/5 (1 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Štvrtok, 28. marec. 2024. Meniny má Soňa.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa