Cestopis na pokračovanie: Hodvábnou cestou na motorke – 5. časť

2017-04-29 12:00:00 |   |    | 

Mladí Slováci Nikoleta Majorová a Boris Kolev už šesť rokov brázdia cesty Európy na motorke. Minulé leto sa odvážili vydať ešte ďalej a preskúmali Strednú Áziu. Počas 32 dní absolvovali viac ako 15 tisíc kilometrov a navštívili Ukrajinu, Rusko, Kazachstan, Turkménsko, Uzbekistan a Kirgizsko. Ich zážitky sme vám Borisovými slovami predstavovali na pokračovanie každú aprílovú sobotu. Dnes vám prinášame záverečnú 5. časť.



 

16.7.2016

Motorka sa naďalej prehrievala, rozhodli sme sa, že ju nebudeme rozoberať a opravovať ale budeme dolievať chladiacu kvapalinu. Taktiež sme zistili, že sa vypálila  poistka ventilátora. Prešli sme ďalším horským prechodom, na vrchole nás čakal tunel. Príroda bola krásne zelená plná zvierat a júrt. V meste Kara Balta Boris zahlásil: “No a už ideme domov.“ Totiž  v tomto meste sa cesta stáčala na západ do Kazachstanu.

V rámci uvoľnenia miesta v kufroch sme zahodili nepotrebný sveter. Minuli sme posledné peniaze a hor sa do Kazachstanu. Na hraniciach bol dosť dlhý rad. Trochu sme sa popredbiehali, ale aj napriek tomu sme čakali asi hodinu. Čakanie nám spríjemňovali domáci, ktorí sa nás neustále pýtali, odkiaľ sme, kadiaľ ideme, kam ideme, koľko dní ideme, akej značky je motorka, aký je objem motora, aká je spotreba. Pri hraničnej kontrole nás rozdelili. Niki šla pešo do budovy a Boris s motorkou cez bránu. Najväčší problém mali s tým, či potrebujeme víza do Kirgizstanu alebo nie. Len nechápeme, prečo to riešili pri výstupe a nie pri vstupe. Následne prebehla rýchla kontrola kufrov a tankvaku. Jediné, čo ich zaujalo, bol teleskopický obušok. Pýtali sa, na čo to je. Odpovedali sme im, že na banditov. S úsmevom odpovedali: „U banditov yesť pistolet.“ Na kazašskej strane nás rýchlo vybavili a mohli pokračovať v ceste. V prvom meste sme zastavili na nákup. Bol to značný rozdiel oproti Kirgizstanu. V regáloch mali tovar ako u nás, dalo sa bez problémov platiť kartou. Lacný hotel sme našli 20 km pred mestom Taraz. Vlastnil ho milý manželský pár. Dali sme si vifónku, trošku vodky na dezinfekciu, ale nepomohla, lebo žalúdočné problémy nás sprevádzali ďalej.

 

17.7.2016

Ráno sme sa niekoľko krát vystriedali na záchode. Doliali sme chladiacu kvapalinu a rýchlo pokračovali ďalej. Na ceste bolo neskutočné teplo a bolo nám zle. Takmer sme sa nezastavovali, chceli sme prejsť čo najviac kilometrov. Osviežili sme sa vodou v reštaurácii, kde okrem rýb neponúkali nič iné. Borisovi bolo celý deň zle, navečer sme sa ubytovali v moteli s veľmi nepríjemným personálom  a bez kúpeľne.

 

18.7.2016

Ráno sme v meste Kyzylorda nakúpili v európskom štýle a dopriali si výdatné raňajky na lavičke pred supermarketom. Okrem tankovania sme nestáli. Asi 100 km pred Bajkonurom sme stretli dve zelené felície z expedície Feldou do Číny.  V meste Bajkonur sú 2 múzeá, jedno je prístupné verejnosti a druhé len na povolenie. Aspoň takto nám to povedal Vladimír. Mesto je však dokola oplotené a vojaci nás nepustili dnu, nakoľko sme nemali priepustku.

Borisove žalúdočné problémy pretrvávali, takže nadobudol početné skúsenosti s kazašskými verejnými toaletami, ktoré sú veľmi svojské, postrácajúce akýkoľvek luxus alebo možnosť súkromia, nakoľko mnohé nemajú ani dvere, iba múrik pred vchodom.

V ten deň sme prekonali ešte množstvo kilometrov, až sme sa dostali k odbočke na mesto Yrgyz, potrebovali sme tankovať a začali sme rozmýšľať aj nad tým, že kde prenocujeme. Spýtali sme sa a bolo nám povedané, že najbližšie mesto je 200 km. Toľko benzínu sme už nemali, a vraj v meste Yrgyz, ktoré bolo 25 km od cesty, nájdeme benzínku aj gostinicu. Rozhodli sme sa tam ísť, podarilo sa nám natankovať, aj gostinicu sme našli, bola však už dlho nefunkčná. Objavil sa pri nás jeden chlapec, ktorý tvrdil, že jeho známi majú hostel, tak sa Boris rozhodol, že sa tam pôjde pozrieť. Niki ostala strážiť motorku, zastavil sa pri nej jeden muž a ponúkol sa, že u neho môžeme prespať, vraj jeho dom nájdeme oproti múzeu. Veľmi sme sa neskôr čudovali, že mesto malo múzeum, nakoľko ani chodníky nemali a na ceste bol piesok.

Borisov stav sa zhoršoval a podarilo sa mu ovracať dvor našich budúcich hostiteľov. Keď sa vrátil k motorke, bolo jasné, že treba konať. Ako zázrakom išla okolo sanitka. Niki ju stopla a jednoduchou gestikuláciou naznačila, že Boris čupiaci pri motorke má žalúdočné problémy, hneď ho chceli naložiť, ale motorka nemohla ostať na ulici, a tak sme sa prebrodili pieskom k nemocnici a zaparkovali. Ujal sa nás mladý lekár a Boris dostal, tabletky aj dve injekcie. Nemocnica bola viac než chudobná, netiekla v nej voda a sestričky ju museli nosiť  vo veľkých kýbľoch. Taktiež nemala toalety, takže bolo nutné používať latrínu asi 100 m za budovou. Napriek všetkým nedostatkom dali Borisa dokopy a po infúziách sa cítil oveľa lepšie, dokonca nám dve ďalšie infúzie aj na cestu zabalili. Mladý lekár by nás tam aj nechal prespať, ale došiel si nás pozrieť jeho nadriadený, ktorý rozhodol, že musíme okamžite odísť. Nakoniec sa nad nami zľutoval sanitkár a zobral si nás k sebe domov. Mal veľmi zvláštne zariadený byt, nemal žiadny nábytok a aj na stenách viseli koberce. Samozrejme nemohla chýbať ani veľká plazmová telka, aj keď spávali na zemi. Kúpeľňa chýbala, tak sme sa museli osprchovať v skrini na dvore, ktorá bola prerobená na sprchovaciu kabínu.

 

19.7.2016

Vzhľadom na podmienky sme sa celkom dobre vyspali a v podstate sme boli šťastní, že bolo kde. Raňajky sme slušne odmietli vyhovárajúc sa na žalúdočné problémy a takticky sme zamlčali, že nás na ne prešla chuť, keď sme videli ten špinavý stôl a kopec múch. Sanitkár od nás nechcel vziať peniaze, rozlúčili sme sa a vyrazili.  Pokračovali sme do Aktobe, cesta bola dlhá nudná a bolo teplo. Navečer sme dorazili do Uralsku, boli sme späť v Európe. A bolo to aj hneď vidno, hlavne na peknom hoteli, ktorý sme si našli. Na našu otázku na recepcii, že kde majú kúpeľňu, odpovedala ešte stále šikmooká recepčná s prekvapeným pohľadom, že samozrejme, že na izbe. Tak po našich skúsenostiach a sprche v Narnii z predchádzajúceho dňa sa nám nemôže čudovať. Izba bola krásna, čistá s posteľou a skutočne tam bola kúpeľňa. Chvíľu sme obdivovali splachovací záchod a rozhodli sme sa, že vyskúšame v meste nejakú reštauráciu. V prvej nás neobslúžili, lebo mali veľký frmol, v druhej sa nám podarilo objednať, aj keď podľa názvu sme nevedeli, že čo to bude. Nakoniec to bolo kuracie mäso a my sme sa výborne najedli.

 

20.7.2016

Hneď ráno sa nám podarilo zablúdiť, keď nás poslali po zlej ceste. Nakoniec sme nabrali správny smer do Ruska, cesta však bola neskutočne rozbitá. Na jednom lepšom úseku nás zastavili policajti a dali nám pokutu za prekročenie rýchlosti. Pôvodná pokuta mala byť 100 dolárov, my sme však už takmer nemali peniaze, tak sme im dali posledné, čo nám ostali, 5 dolárov, 5 eur a 600 rubľov. Prekročili sme hranice a opäť sme mali prasknutý rám. V Rusku sme zastavili hneď na prvej benzínke, chceli sme kúpiť vodu a začali sme rátať posledné mince, čo nám ostali. Išiel okolo jeden muž, spýtal sa nás odkiaľ sme a prihodil nám do rozsypaných mincí asi 40 rubľov. Na pumpe bola veľmi zlatá teta, ktorá, keď si vypočula náš príbeh, nám chcela dať vodu dokonca zadarmo. Po chvíli sa prišla s nami odfotiť.

Medzitým sa objavil aj nejaký muž odvedľa z kaviarne s tým, že nám pomôže so zváraním, dokonca sa na nás prišli pozrieť aj policajti, boli však priateľskí. Teta z pumpy nás nabalila keksíkmi a presunuli sme sa ku kaviarni, kde nám ponúkli obed, čaj, čokoládu, nocľah a dokonca sme dostali aj šiltovky s logom. Vysvetlili sme im, že nemáme peniaze, ale žiadne ani nechceli. Došiel chalan na Nive s nápisom Land Niver a doniesol zváračku. Opravili sme rám, poďakovali a šli ďalej. Po Saratov bola zase extrémne zlá cesta. Počas oddychu sa pri nás pristavil mladý chalan, ktorý nám dal telefónne číslo. Vraj ak budeme hocičo potrebovať, nech sa ozveme. V samotnom Saratove sme do noci hľadali ubytovanie, nakoniec nám ho pomohli nájsť motorkári, ktorých sme stretli.

 

21.7.2016

Naraňajkovali sme sa v supermarkete a dostali vizitku od okoloidúceho pána, vraj keď budeme mať problém, nech zavoláme. Pár km za mestom Borisoglebsk sme sa napojili na rovnakú cestu, ktorou sme prišli. Prejsť mesto Voronezh zabralo veľmi veľa času, keďže nemajú obchvat. Pred Kurskom začalo pršať. Po nákupe nejakých suvenírov domov sme našli malú gostinicu.

 

22.7.2016

Ráno bola zima a pršalo. Na rusko-ukrajinskej hranici sme sa dostali do potýčky s colníkmi, ktorí od nás chceli kazašsko-ruskú deklaráciu od motorky, ktorú sme však ani nemali. Po pár nepríjemných rečiach a po tom, ako nás skoro poslali naspäť na kazašské hranice, sa to vyriešilo tak, že si zobrali tadžicko - kirgizskú deklaráciu a boli spokojní. Ukrajinci nás asi 2 hodiny zdržovali, nakoľko mali nariadené, že všetci motorkári sú noční vlci a treba ich preveriť. Nekonečné fotografovanie zo všetkých strán a pýtanie sa na celý priebeh výletu nás dosť otravoval. Konečne nás poslali k výstupnej závore. Avšak ešte sa našiel colník, ktorý nás nevidel. Tak sme sa museli otočiť a ísť sa mu ukázať. Celé hranice nám trvalo prejsť asi 5 hodín. Vydali sme sa smer Kyjev a za mestom našli malý pekný hotel za 15 eur.

 

23.7.2016

Po omelete v reštaurácii sme si to namierili domov, čakalo nás ešte veľa kilometrov, ale už sme sa nevedeli dočkať, kedy budeme doma. Cesta bola nudná a dlhá. Jediným spestrením bola Zakarpatská Ukrajina, kde je nádherná príroda a veľa nových hotelov.  Slovenské hranice sme prešli bez problémov, slovenskému colníkovi skoro vypadli oči, keď sa dozvedel, odkiaľ ideme. Už bola tma, keď sme sa zastavili občerstviť sa na pumpe. Stretli sme tu  dvoch chalanov, ktorí sa práve vracali z Nordkappu. V Banskej Bystrici sme sa ešte zastavili na hambáč a domov sme dorazili nadránom. Boli sme veľmi unavení a šťastní. Ešte dve hodiny sme sa rozprávali s rodinou o svojich zážitkoch.

 

Záver

Toto bola naša prvá cesta do Ázie. Čítali sme  množstvo cestopisov a článkov. No aj napriek tomu sme mali obavy. Zvyknutí na  európske pomery sme  nerozumeli pohostinnosti miestnych ľudí, o ktorej všade veľa písali. Tak isto bolo pre nás veľkou neznámou to, ako to bude na hraniciach. Nakoniec sme na cestu vyrazili  s myšlienkou, že ak to nebudeme zvládať, tak to prosto vzdáme a otočíme sa domov. ALE... Zvládli sme to. Museli sme čeliť rôznym problémom, či už žalúdočným alebo s motorkou. Naučili sme sa pár slov a viet po rusky. Spoznali sme kopec nových a milých ľudí, ktorí nám podali pomocnú ruku,  aj keď nás vôbec nepoznali  a nič za to nechceli. Áziu, ľudí a ich jednoduchý životný štýl sme si zamilovali. Počiatočnú nedôveru  a nechápavosť našich rodín a kamarátov vystriedalo uznanie. Vieme že tento rok sme si latku nastavili poriadne vysoko a prekonať ju nebude jednoduché. Do Ázie máme v pláne sa určite vrátiť.  Turecko, Gruzínsko, Arménsko je pre nás kraj neprebádaný. A kto vie,  možno sa raz dostaneme aj do Magadanu alebo Japonska pred továreň Yamaha.

 

Fakty na záver

 

Počet dní: 32

Prejdené krajiny: 7

Najdrahší benzín: Slovensko

Najlacnejší benzín: Turkménsko (cca 25 centov)

Počet prejdených km: 15 229

Najvyššia nadmorská výška : 4 655 m.n.m

Počet zváraní: 7

 

Predchádzajúce časti cestopisu:

1. časť - Ukrajina, Rusko, Kazachstan

2. časť - Tukrménsko, Uzbekistan

3. časť - Uzbekistan, Tadžikistan

4. časť - Pohorie Pamír

 

Zdieľať článok na Facebooku

Foto: archív Nikolety Majorovej a Borisa Koleva
Zdroj: ako

Hodnotenie článku:
5.0/5 (2 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Piatok, 29. marec. 2024. Meniny má Miroslav.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa