Slovenské hrady a zámky obývajú duchovia aj biele panie: Toto sú tie najdesivejšie povesti

Slovenská Ľupča

Asi najznámejšia povesť zo Slovenskej Ľupče je tragický príbeh kastelána hradu a krásnej Verony. Kastelán Selecký bol svedomitý správca majetku a ľud žijúci v chalúpkach pod hradnými múrmi v ňom mal spravodlivého ochrancu. Keď bol niekto v núdzi a nemal z čoho zaplatiť dane, pozhovel mu a prihovoril sa u pánov. Selecký sa oženil s driečnou a peknou Marienkou, ktorá mu na svet priviedla vytúženého syna. Po pôrode však ostala vyslabnutá, chorľavela a bola už len tieňom bývalej životom kypiacej ženy. Zavolala si preto na pomoc sesternicu, krásnu Veronu, ktorej sa život na hrade zapáčil.

S pekným kastelánom si vzájomne prejavovali náklonnosť a keď sa viac zblížili, Verona ho nahovárala, aby svoju ženu zabil, čo odmietol. Chcel počkať, kým nezomrie, keďže jej už veľa času neostávalo. Prišla im však na to nielen Seleckého manželka, ale i samotná hradná pani, ktorú pochytil hnev. Veronu dala uväzniť v hradnej veži. Ničili ju výčitky svedomia a zakrátko sa zbláznila. Jedného večera vyskočila cez okno do priepasti a zabila sa. Jej duša však nenašla pokoja ani na druhom svete, preto za mesačných nocí chodí v snehobielych šatách kvíliac okolo hradu a hľadajúc svojho milého.

Spišský hrad

V dlhej histórii nášho najobľúbenejšieho hradu sa vystriedalo množstvo majiteľov. Jedným z nich bol aj Filip, ktorému zomrela manželka, a tak sa o jeho malú dcérku Barborku starala jeho sestra Hedviga. Určitú dobu si takto pekne spolu nažívali, no raz počas poľovačky hradný pán nechtiac zastrelil chlapca, syna poľského šľachtica. Ten vo svojej obrovskej bolesti zo straty dieťaťa vymyslel krutú pomstu – na Spišský hrad poslal svojho najfešnejšieho rytiera v preoblečení za potulného speváka. Hedviga sa doňho zamilovala a malú Barborku nechávala čoraz častejšiu opustenú.

Raz večer otvoril Poliak tajné dvere a vpustil dnu niekoľko vojakov. Tí Filipovu dcérku uniesli a odovzdali jeho úhlavnému nepriateľovi, ktorý ju zhodil z hradu vo chvíli, keď sa jeho pán vracal z poľovačky. Nešťastnému Filipovi dopadlo k nohám už len mŕtve telíčko. Strašne dopadli aj ostatné postavy tohto príbehu. Filip nechal umučiť celú hradnú posádku a Hedviga sa zo žiaľu pomiatla a skočila z veže. Dodnes vraj straší na hrade a po nociach volá Barborkino meno.

Svätý Anton

O kaštieli v Sväton Antone kolujú mnohé strašidelné príbehy. Ten najznámejší rozpráva o Ištvánovi Kohárym, vzdelanom čudákovi, ktorého veľmi zaujímali duchovia, nadprirodzené javy a život po smrti. Mal tušenie, že v kaštieli sa nachádza nejaká tajná miestnosť, po ktorej dlho pátral. Nakoniec sa mu za obrazom jedného z predkov podarilo nájsť dvere, stena za nimi však bola zamurovaná. Keď ju odstránili, vošiel Ištván dnu a našiel miestnosť a v nej zopár kusov nábytku a začiernené okno.

Keď nahliadol do prvej knihy, ktorú zbadal, začali sa vraj diať strašidelné veci. Predmety lietali, knihy padali z políc a to všetko sprevádzal veľký lomoz a rinčanie. Keď napokon knihu na naliehavé kričanie matky zavrel, konečne nastalo ticho. Od tohto okamihu však kaštieľ nemal pokoja a podobné veci sa opakovali. Na pomoc zavolali teda mnícha  - vyháňača duchov, ktorý namotal temné sily na palice ponorené do svätenej vody. Tie potom zlomil, hodil do suda a ten zavreli do tajnej komnaty, ktorú zamurovali. Odvtedy bol vraj v kaštieli pokoj, hoci aj teraz sa občas objavia príbehy o tom, že strašeniu nie je zďaleka koniec.

Čachtický hrad

So žiadnym hradom na Slovensku sa nespája toľko desivých legiend ako s Čachtickým hradom - takmer všetky ich má na svedomí „krvavá grófka“ Alžbeta Báthoryová. Spočiatku pritom nič nenasvedčovalo tomu, že by s ňou nemalo byť všetko v poriadku. Keď jej však zomrel manžel František Nádašdy, deň po jeho smrti vraj Alžbetu jedna zo slúžok česala tak neopatrne, že ju niekoľkokrát „vyšticovala a vykvácala“.

Grófka sa nahnevala a slúžku dala zbiť do krvi. Pritom jej však podľa legendy kvapka krvi vystrekla na tvár a Alžbete sa zdalo, že na zasiahnutom mieste opeknela. Zmámená vidinou večnej mladosti začala postupne kántriť dievky, aby sa kúpala v ich krvi a zachránila svoju postupne hynúcu krásu. Využívala vraj pritom železnú pannu, ktorej z hrude vyskakovali nože a dievčatá prebodávali. Takýmto spôsobom vraj grófka zabila niekoľko stoviek nešťastníc  a ich stonanie a nárek sa dodnes v noci ozýva medzi hradnými múrmi.

Oravský hrad

Oravský vraj obýva hneď niekoľko duchov, ktorí sa túlajú jeho chodbami. Stretnúť tam vraj môžete aj Bielu pani – manželku krutého Magistra Donča. Ten sa vraj raz na Sviatok všetkých svätých tak rozzúril, že chcel zabiť jednu slúžku. Jeho žena mu v tom chcela zabrániť, a tak rozzúrený Donč vytasil meč a odťal jej ruku. Žena sa dlho trápila, no keď na Kvetnú nedeľu zomierala, manželovi na smrteľnej posteli odpustila a sľúbila, že sa bude modliť za spásu jeho duše. Robí to vraj doteraz – dvakrát do roka (na Všetkých svätých a Kvetnú nedeľu) ju vraj môžete stretnúť v najvyššej časti hradu, ako oroduje za svojho muža.

Na tomto mieste vraj niekedy počuť aj vzlyky mladej hradnej pani Barbory Kostkovej, ktorú dal otráviť jej manžel František Thurzo, lebo mu nedala deti. Na hrade podľa legendy napokon straší aj druhá manželka jeho syna Juraja Alžbeta Coborová, ktorá mala počas manželovej neprítomnosti na starosti prestavbu hradu. Vraj sa zaprisahala, že na robotníkov bude dohliadať až do smrti a ak sa bude dať, tak aj po nej. Dnes vraj vidno pani v čiernom s bielymi rukavicami a lampou, ako kontroluje, či je na hrade všetko na svojom mieste.

Zámok Topoľčianky

Zámok v Topoľčiankach patrí k najobľúbenejším miestam lovcov duchov a senzibilov, ktorí tu organizujú špiritistické večery. Po jeho chodbách sa totiž údajne stále prechádza Biela pani - grófka Alžbeta Rákociová, ktorá tu žila v 17. storočí. V 13-tich rokoch sa vydala za svoju lásku Adama Erdödyho, ten však zakrátko zahynul v bitke s Turkami a Alžbetu druhýkrát vydali za jeho brata Juraja, ktorý však už nemal Adamove morálne kvality.

Alžbeta preto stále nosila biele šaty, lebo biela bola kedysi farbou smútku. Z nešťastného manželstva sa utiekala k náboženstvu a dobročinnosti – vybudovala sirotinec, nemocnicu, pomáhala chorým a chudobným... Od nešťastia jej však vraj napokon puklo srdce, zomrela ako 33-ročná a doteraz blúdi po topoľčianskom zámku a hľadá svoju skutočnú lásku. Zamestnanci vraj občas počujú kroky, veci sa presúvajú na iné miesta a hosťom sa tu tiež niekedy snívajú zvláštne sny o tureckých výbojoch.

Autor: © Zoznam/ako