Červený kláštor preslávil lietajúci Cyprián, unikát v srdci Pienin však ponúka oveľa viac

 

Zamagurská obec Červený Kláštor leží v doline Dunajca a je hraničnou obcou s Poľskom. Napriek tomu, že ide o malú dedinu, v ktorej žije len niečo cez 200 obyvateľov, každé leto sem zavíta množstvo turistov. Obrovským lákadlom je predovšetkým unikátny kláštor, jeden z mála zachovaných príkladov monastickej architektúry kartuziánskej a kamaldulskej rehole. Od 17. storočia je vďaka farbe strechy známy pod názvom Červený kláštor.

Kláštor bol postavený v roku 1320 na odľahlom mieste kartuziánmi, ktorí sa vyznačovali prísne asketickým spôsobom života. Kládli dôraz na význam kníh, preto sa venovali predovšetkým ich odpisovaniu, výzdobe a viazaniu. Postupne tiež získali od uhorských a poľských panovníkov rôzne výsady a využívali právo rybolovu na Dunajci, prevádzkovali mlyn a varili pivo.

Začiatok 16. storočia však nepriniesol rehoľným rádom nič dobrého. Krajina sa zmietala v bojoch o trón a kláštory sa stávali cieľom prepadov. V roku 1545 vydrancovali ten pieninský strážcovia Dunajca a mnísi začali odchádzať do pokojnejšieho Poľska, Rakúska a na Moravu. V roku 1563 bol Červený (vtedy ešte Lechnický) kláštor rozhodnutím kráľa Ferdinanda I. zrušený a smrťou posledného mnícha – priora zanikol aj prakticky.

O 150 rokov neskôr sa však dočkal „znovuzrodenia“ - Červený kláštor získal darom od nitrianskeho biskupa rád kamaldulov (odnož takzvaných bielych benediktínov s pustovníckym spôsobom života) a rehoľníci začali po svojom príchode v roku 1711 s barokovou prestavbou komplexu a vtisli mu podobu, ktorú poznáme dodnes.

Červený kláštor má typický kartuziánsky pôdorys. Ústrednou stavbou je gotický kostol, ku ktorému zo severnej strany prilieha kláštorná budova. Z pôvodného stredovekého objektu sa zachovala južná časť, západné krídlo a o niečo mladšie východné krídlo s refektárom. Oproti kostolu stál domček opáta s vežou. Mnísi obývali desať pustovní – samostatných prízemných domčekov na nádvorí a venovali sa najmä prekladateľskej činnosti.

Vnútorný dvor bol opevnený kamenným múrom, ku ktorému pristavali mlyn a samostatnú obytnú budovu, kde rehoľníci ubytovávali pocestných a liečili chorých. Severne od kláštora bol hospodársky dvor, prístupný podjazdom s klenutou gotickou klenbou. Mnísi tam chovali včely a pestovali kultúrne plodiny, stromy a liečivé byliny.

V lekárstve a prírodných vedách vynikal predovšetkým legendárny mních Cyprián, ktorý sa narodil v roku 1724 ako Franz Ignatz Jäschke v nemeckom Sliezsku. Na svoju dobu bol nesmierne vzdelaný – zaoberal sa medicínou, botanikou, farmáciou, alchýmiou, ale aj mechanikou a kozmológiou. V Červenom kláštore, kam prišiel v roku 1756, bol správcom lekárne.

Cyprián sa okrem liečiteľstva venoval aj zaznamenávaniu svojich poznatkov. Jeho celoživotným dielom je herbár, ktorý opisuje 283 rastlín a ich liečivé účinky, ako aj vtedajšie poznatky o chorobách a postupy pri ich prekonávaní. Dnes môžete tento najstarší herbár u nás vidieť spolu s lekárenskými vitrínami či váhami v jednom z mníšskych domčekov v rámci farmaceutickej výstavy interiéru stredovekej lekárne. Iný Cypriánov výtvor sa však nezachoval, a tak zostávajú krídla, s ktorými vraj preletel z vrcholu Tri Koruny do Vysokých Tatier, iba legendou.

Najslávnejší obyvateľ Červeného kláštora zomrel v roku 1775, a tak bol ušetrený pohľadu na jeho rozpustenie a odchod všetkých sedemnástich mníchov, keď o sedem rokov neskôr cisár Jozef II. v rámci svojich reforiem rušil kláštory. Cyprián by určite nesúhlasil s odôvodnením, že údajne neprinášali žiaden úžitok. Veď zdravotná starostlivosť, ktorú mnísi poskytovali, bola známa široko-ďaleko.

Kvôli liečbe však ľudia prichádzali do Pienin aj po zániku Červeného kláštora. Tunajší liečivý minerálny prameň totiž napomáha pri liečbe kožných chorôb, ale aj chorôb pohybového aparátu, neurologických chorôb či ako pitný režim pri poruchách tráviaceho ústrojenstva. Miestni verili, že voda špecificky zapáchajúca po sírovodíku pochádza z iného, nadprirodzeného sveta a miesto, kde sa voda a plyny dostávali na povrch, nazvali „jama smrti“. Vodu zas pomenovali „smerdžonka", čo znamená smradľavá voda.

Napriek zápachu ju v liečiteľskej praxi využívali kartuziáni aj kamalduli a začiatkom 19. storočia začal miestny mlynár verejne pripravovať teplý kúpeľ z liečivej vody vo vaniach. Okolo roku 1820 vznikla pri sírnom prameni kúpeľná osada a v roku 1824 bola postavená prvá kúpeľná budova. V roku 1887 sa Smerdžonka včlenila medzi oficiálne kúpele vtedajšieho Uhorska a po dlhšej povojnovej prestávke víta od roku 2010 pacientov opäť.

Návštevníkov sem láka nielen liečivá voda, ale aj nádherné prostredie Pienin a prielom Dunajca s hlbokým kaňonom, penivými perejami a skalnými útvarmi, ktoré sa na jeho brehoch dvíhajú do výšky 100 až 300 metrov. Najlepšie sa dajú obdivovať z paluby drevených pltí, ktoré absolvujú 9-kilometrovú trasu z Červeného Kláštora do obce Lesnica za asi 80 minút. Splav Dunajca na drevených pltiach v nádhernej prírodnej scenérii patrí k skutočne nezabudnuteľným zážitkom.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku