Lanovka na Skalnaté pleso oslavuje: Odhaľte tajomstvá technického unikátu

 

Na začiatku 30. rokov minulého storočia sa v bývalom Československu objavovali úvahy vybudovať lanovú dráhu na podporu turizmu vo Vysokých Tatrách. „Už počas monarchie Uhorský karpatský a Maďarský turistický spolok mali niekoľko návrhov na výstavbu lanovky, napr. na Rysy, Gerlachovský či Slavkovský štít. Voľba na Lomnický štít nakoniec vyšla od medzivojnového riaditeľa štátnych kúpeľov v Tatranskej Lomnici Juraja Orzságha. Jeho brat bol vtedy krajinský prezident pre Československú republiku, takže mal styky na najvyšších miestach,“ priblížil históriu publicista Ivan Bohuš ml.

Po odsúhlasení výstavby vyhlásili v roku 1935 verejnú súťaž. Vyhrala ju česká chrudimská firma Františka Wiesnera (neskoršia Transporta Chrudim). Rozpočet na celú lanovku až po Lomnický štít bol 15 miliónov korún. Stavba bola rozdelená na dva samostatné úseky. Na prvý úsek Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso a druhý úsek Skalnaté pleso – Lomnický štít. Z architektonického hľadiska výstavbu lanovky naprojektoval dnes už legendárny slovenský architekt Dušan Jurkovič.

Výstavba prvého úseku sa začala v máji v roku 1936 a sprevádzali ju mnohé komplikácie spôsobené hlavne počasím. Pri výstavbe staničných budov na Štarte i na Skalnatom plese sa veľa vecí v pôvodných projektoch muselo meniť. „Pri výstavbe stanice Štart napr. zistili, že je tam nestabilné podložie, tak museli robiť základy oveľa precíznejšie, ako sa predpokladalo a vybudovať pod tým veľkú betónovú dosku. Pri Enciáne sa investor rozhodol vybudovať reštauráciu a hotel s desiatimi izbami,“ doplnil Bohuš.

Lanovka na spodnom úseku začala premávať 22. decembra 1937, pričom 19. decembra na prezentáciu pozvali novinárov, o dva dni neskôr prebehla kolaudácia a následne spustili prevádzku pre verejnosť.

Prvý, dvojvetvový úsek meral 4140 metrov a prekonával výškový rozdiel 886 metrov. Úsek bol prevádzkovaný na princípe kyvadlovej sústavy s dvoma kabínami. Nosné laná úseku sa skladali z dvoch častí. Ich styk bol umiestnený v medzistanici Štart. Pohon lanovky zabezpečovala strojovňa v hornej stanici na Skalnatom plese a napínacie zariadenia lanovky boli v dolnej stanici v Tatranskej Lomnici. Stúpanie do výšky 1160 metrov na medzistanicu Štart trvalo sedem minút. Na tejto stanici sa aj dnes prestupuje do druhej kabíny, ktorá cestujúcich dopraví na Skalnaté pleso, do výšky 1760 metrov nad morom.

Viacero pamätníkov sa zhodlo, že táto kyvadlová lanová dráha bola svetovým unikátom. „Lanovka takéhoto rázu, takejto dĺžky a bez prestupu, nebola naprojektovaná nikde vo svete. Po lanách sa inde neprevážalo tak ďaleko, ako tu v Tatranskej Lomnici. Tá lanovka bola naozaj jedinečná, aj čo sa týka rýchlosti,“ uviedol pre TASR Juraj Husovský, ktorý práve tu v 70. rokoch začínal kariéru lanovkára.

Na energetické napájanie lanovky sa využívala bývalá vicinálna železnica a 6000 voltové vedenie viedlo až na Skalnaté pleso. Pri výstavbe bolo potrebné najprv postaviť pomocné lanovky, a to zo stanice Štart na Skalnaté pleso a zo Skalnatého plesa na Lomnický štít. Materiál pritom v začiatkoch vynášali nosiči na svojich pleciach. „Zaujímavé je, že na tomto prvom úseku bolo jedno nosné lano, dve ťažné a dve príťažné laná. Tie sa napínali na Štarte, takže tam vybudovali napínaciu komoru v hĺbke asi 15 až 20 metrov. Napínacie závažie s napínacími lanami na Štarte potom napínali nosné laná zakotvené v Tatranskej Lomnici a na Skalnatom plese. Táto lanovka bola vybavená všetkými druhmi oceľových lán,“ objasnil Husovký. Podľa neho najzvláštnejším z nich bol tzv. Herkules, veľmi hrubé napínacie lano na Štarte, na ktorom bolo zavesené približne 20-tonové závažie. Pri výstavbe diela bol použitý aj svetový patent, vyrovnávacie zariadenie na behúni vozňa, ktoré rozdeľovalo váhu a ťah lán, aby ťahali kabíny rovnako.

Druhý úsek lanovky zo Skalnatého plesa na Lomnický štít začali stavať v lete v roku 1938. Turisti sa prvýkrát lanovkou priamo na Lomnický štít odviezli 19. decembra 1941. Stanica na Lomnickom štíte leží v nadmorskej výške 2628 metrov, prevýšenie teda predstavuje 864 metrov. Výstavba druhého úseku bola ešte náročnejšia nielen kvôli počasiu. Skomplikoval ju aj vznik vojnovej Slovenskej republiky (1939-1945), lebo česká firma patrila v tom čase už k firmám zo zahraničia, a preto musela riešiť mnohé administratívne problémy.

Po vypuknutí Slovenského národného povstania (SNP) sa prevádzka lanovky na prvom aj druhom úseku zastavila. V januári 1945 nemecké nacistické vojská vyhodili do vzduchu dolnú stanicu v Tatranskej Lomnici a aj priľahlú podperu. Po skončení druhej svetovej vojny sa prvý úsek z Tatranskej Lomnici na Skalnaté pleso pre verejnosť sprístupnil vo februári v roku 1946. Až január 1949 priniesol možnosť opätovne sa vyviezť až na Lomnický štít.

Celková dĺžka obidvoch úsekov je 6009 metrov a lanovka prekonáva výškový rozdiel 1710 metrov. Svojimi parametrami sa tatranská lanovka udržala na čele visutých dráh v celosvetovom rebríčku horských lanových dráh do roku 1958, keď ju vo výškovom rozdiele prekonala dráha na Aiguille du Midi vo francúzskych Alpách.

Koncom 70. rokov 20. storočia spustili na Skalnaté pleso obežnú kabínkovú lanovku s väčšou prepravnou kapacitou a s jedným nosným a jedným ťažným lanom. Tá nahradila dovtedajšiu lanovku založenú na kyvadlovom systéme. Druhý úsek bol v rokoch 1986 až 1989 zásadne zrekonštruovaný a pôvodnú technológiu nahradila nová. Jej dodávateľom bola švajčiarska firma Von Roll. Verejná prevádzka druhého úseku začala 24. júna 1989.

V roku 1999 vyradili lanovku prvého úseku (Tatranská Lomnica - Skalnaté Pleso) pre technickú nespôsobilosť a nerentabilnosť z prevádzky. Jej pokračovateľkou sa stala nová kabínová lanová dráha. „Súčasné lanovky už s tou starou nemajú, žiaľ, nič spoločné. Škoda je najmä toho technického diela, pretože deväť pôvodných podpier odpálili a zavreli tak dvere pred tým, že by sa to raz mohlo ako nejaký technický unikát obnoviť. Zachovali sa len pôvodné Jurkovičove budovy, niektoré z nich, žiaľ, tiež chátrajú,“ uzavrel Bohuš.

 

Zdieľať článok na Facebooku