NA CESTÁCH Jeden deň v Severnej Kórei

2010-09-24 17:00:00 |   |    | 

KĽDR - Režim v Severnej Kórei vyhlasuje, že jeho krajina je zemou "žiarivých úsvitov", a možno preto tiež rozhoduje, o ktorej hodine majú vstávať jej občania...



Je len niečo málo po šiestej a z pouličných reproduktorov rozmiestnených na námestiach a budovách v Pchjongjangu začínajú prebúdzať  obyvateľov chválospevy na vodcov a vojenské pochody.

Od tejto chvíle až do momentu, kedy zaľahnú, obyvatelia najdespotickejšieho a najdusivejšieho miesta na svete budú dostávať inštrukcie, kam ísť a aký prostriedok k tomu použiť, o čom a kedy hovoriť a na dôvažok – čo si myslieť.

KĽDR je obrovské väzenie a vláda dúfa, že ho ako také udrží, keď svojich podriadených zmení na radových robotov.

Vyzbroj sa ideológiou drahého vodcu,“ vyzýva jačiaci hlas z ampliónu, zatiaľ čo školáci, úradníci a vojaci pochodujú v dokonalých radoch do škôl, na ministerstvá a do kasární. Takmer sa dá počuť, čo chce ten hlas vlastne povedať: „Pochodujte roboti, pochodujte!“

A bolo by tomu tak, aj s celým tým totalitarizmom a rozmarmi diktátora, ktorý sa nechá oslovovať Drahý vodca, keby nebolo 22 miliónov ľudí, ktorí tým denne trpia.

Hneď pri vstupe do krajiny vám zabavia telefón a pas, so sľubom, že vám ho vrátia. Informujú vás, že občania Severnej Kórei majú šťastie, že žijú v „raji na Zemi“. Krajina má jaderné zbrane, ale nie internet a mobilné telefóny pre obyvateľov.

Muži nosia na klope saka odznak  s podobizňou vodcu Kim Čong-ila alebo jeho otca Kim-Ir-sena, ktorý je stále „predsedom“, ak keď zomrel pred 16 rokmi.

Kalendár bol upravený, v súlade s jeho narodeninami – píše sa rok 1999 a nie 2010. Revolučné heslá zdobia ryžové polia, fasády domov, tovární či úradníckych budov pozdĺž cesty do centra Pchjongjangu. Všade visia portréty Drahého vodcu. Vraví sa, že každý Severokórejčan zazrie obraz svojho diktátora priemerne tridsaťkrát za deň.

Kombinácia represie, izolácie a kultu osobnosti, ktorý drží na nohách severokórejský režim, ale za revolučnou rétorikou čaká veľká skúška.

Šesťdesiatosemročný Kim-Čong-il je zoslabnutý a pochudnutý potom, čo pred dvoma rokmi utrpel mozgovú mŕtvicu. A zatiaľ čo krajina oslavuje svoje 62. narodeniny a tisíce tanečníkov a vojakov sa v uliciach hromadne predvádzajú verejnosti, režim doťahuje detaily procesu, ktorý určí nástupcu jedinej dedičnej komunistickej dynastie na svete.

Volá sa Kim Čong-un, je to obľúbený syn Drahého vodcu a oficiálna propaganda ho vyniesla do hodnosti „Žiarivého veliteľa“.

Táto skúška sa zhoduje s prvými a takmer nebadateľnými zmenami v krajine. Posledná bašta bez konzumu, v ktorej uliciach sa nedá vidieť plagát, ktorý by sa netýkal revolúcie - prežíva niečo vzdialene blízke vzniku kapitalizmu.

V celom meste sa diskrétne otvorili nové obchody, ale bez nápadných neónových svetiel či ponuky vo výkladoch. Metropola prvýkrát zažíva niečo matne podobné doprave na rozdiel od doby pred niekoľkými rokmi, kedy boli ulice dokonale pusté.

Monotónne-sivé oblečenie je vo sviatočných dňoch vystriedané farebnejšími odevmi a mesto zažíva i skromný stavebný boom – stovky robotníkov pracuje na desiatke budov, medzi ktorými je mrakodrap v tvare pyramídy – hotel Rjukjong, ktorého stavba bola v polovici zastavená roku 1992.

Chodci, ktorý ešte pred niekoľkými rokmi pri stretnutí s cudzincom prechádzali na druhý chodník, alebo medzi zubami premieľali marxistické slogany, sa teraz na návštevníka usmievajú.
Snažia sa nadviazať konverzáciu alebo sa dokonca nechajú fotografovať  svojimi deťmi – aspoň pri tých niekoľkých príležitostiach, kedy im vládny sprievodcovia povolia kontakt.

Iné veci sa ale nezmenili. Je povinnosťou všetkých, aj cudzincov, hneď po prílete do krajiny kúpiť kyticu, položiť ju k obrovskej soche Kim Ir-sena (má výšku 35 metrov) a preukázať mu úctu ešte predtým, než človek dostane inštruktáž ako sa má klaňať despotom.

„Neklaňajte sa veľmi, pretože by to bolo na cudzinca prehnané, ale ani málo, pretože to by bol nedostatok úcty,“ zdôrazňuje jeden z dvoch sprievodcov. Každý návštevník má vždy pridelených dvoch, aby sa kontrolovali navzájom.

Koľko stupňov má mať úklon?“Ale sprievodca nemá náladu na impertinentné otázky a miesto toho radšej odovzdáva program na budúce dni.

Okrem sôch, revolučných múzeí a detí spievajúce ódy na Kim Ir-senov, asi nebude príležitosť stretnúť sa s bežnými ľuďmi. „To nie je v programe,“ odpovie sprievodca. Bude možné zájsť do verejného parku? Rovnako nie je v programe... Zájsť si sám na večeru? Nie je v programe... Snáď prechádzka okolo hotela? Rovnaká odpoveď...

Návštevník si jednoducho príde na svoje.


 

Zdroj/autor: elmundo,čtk,drom


Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk


Štvrtok, 28. marec. 2024. Meniny má Soňa.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa