Dejiny Ľuboreči siahajú do roku 1271: Zaujímavosťami sú tatárske pivnice a slávna rodáčka

Doložené dejiny obce Ľuboreč v okrese Lučenec siahajú do roku 1271, keďže práve vtedy sa prvýkrát spomína v písomných prameňoch ako Lyberchen. Podľa jej starostu Marcela Šupicu existujú dve zachované verzie vzniku jej názvu, ktoré sa dodnes v dedine tradujú.

„Prvá je pravdepodobnejšia, ale druhá sa mne osobne oveľa viac páči. Tá prvá je, že v 14. storočí obec patrila pod zemepána, ktorý sa volal Libertsey. Druhý názor však hovorí, že sa tu ľúbou rečou rozprávalo a z toho vznikla Ľuboreč,“ povedal starosta s úsmevom.

Najvýznamnejšími kultúrnymi pamiatky v katastri obce sú podľa jeho slov takzvané tatárske pivnice, evanjelický kostol a drevené náhrobníky. „Tie sa, žiaľ, nezachovali. Máme jedine ich fotodokumentáciu a do budúcnosti uvažujeme na príklade neďalekej dediny Polichno vytvoriť ich repliky,“ avizoval Šupica.

Ako pre TASR doplnila etnologička Emília Mázorová, ľuborečské drevené náhrobníky boli doskovitého typu s výškou dospelého človeka. „Zaujímavé boli ich biblické nápisy v kralickej češtine. Dekoratívne prvky sa na nich väčšinou nenachádzali, ak predsa, tak kalich ako symbol evanjelickej cirkvi. Hlavovité zakončenie mali veľmi jednoduché, zvyčajne do oblúka,“ opísala Mázorová.

Druhou pamiatkou Ľuboreči sú tatárske pivnice, ktorých pôvod je však podľa starostu opradený tajomstvom, pretože nevedno, či slúžili obyvateľom ako úkryt počas tatárskeho vpádu v 13. storočí alebo až v čase tureckých nájazdov o niekoľko storočí neskôr. „Zachovali sa dve takéto pivnice a dostať sa k nim dá ľahko, keďže sú na modrej turistickej značke, ktorá smeruje na vrch Lysec. Ten je zalesnený, ale pod ním, v lokalite Lysina, plánujeme vybudovať rozhľadňu,“ prezradil starosta.

Treťou pamiatkou obce je evanjelický kostol zo 14. storočia, kde sa v presbytériu dochovala veľká časť fresiek. „Sú pomerne zachovalé, keďže pôvodne boli prekryté omietkou. Odkryté boli pri veľkej oprave kostola v roku 1898 a naposledy reštaurované v rokoch 2000 až 2003,“ priblížila kostolníčka a miestna sprievodkyňa Mária Knisová.

Nástenné maľby zobrazujú 12 apoštolov a rôzne výjavy z Biblie. Zaujímavosťou kostola je i barokový oltár reštaurovaný v rokoch 2004 – 2008, ako aj dve pôvodné gotické okná v presbytériu. Kostol bol posledné roky obnovovaný vrátane opravy veže a novej fasády, ktorá zatiaľ nie je úplne dokončená. „Potrebovali by sme ešte vymeniť okná na veži a máme prasknutý najväčší zvon,“ doplnila Knisová.

Medzi ďalšie pozoruhodnosti Ľuboreči patrí systém opevnení z obdobia prvej Československej republiky. „Ide o takzvané ropíky, ktorých tu máme zachovaných niekoľko desiatok. Prednedávnom sa nám podaril projekt s jedným nadšencom, ktorý všetky zachovalé bunkre zmapoval a zakreslil. Náš zámer je vytvoriť z nich náučný chodník,“ ozrejmil starosta.

V katastri dediny je situovaná aj vodná nádrž Ľuboreč, kde sa pravidelne koná medzinárodný kaprársky maratón. „Je to navštevovaná rekreačná oblasť, ale nie sú tam zatiaľ vybudované služby. Na tom teraz pracujeme. Začali sme pred troma rokmi územným plánom, ktorý je tesne pred schválením. Sľubujeme si od neho, že ním dáme základný rámec rozvoja tohto územia,“ zakončil starosta.

S dedinou Ľuboreč je spojené aj detstvo a mladosť prozaičky, redaktorky a publicistky Eleny Maróthy-Šoltésovej, ktorá tam prežila zhruba prvých 20 rokov svojho života. „Narodila sa v roku 1885 v Krupine ako dcéra evanjelického farára. Jej otec sa presťahoval do Ľuboreči, kde jej ešte v útlom veku zomrela mama. Vyrastala v evanjelickom prostredí, ktoré ju formovalo a ovplyvnilo na celý ďalší život,“ podotkla etnologička Emília Mázorová.

Na detstvo a prvé vzdelanie v Ľuboreči spomína i samotná Maróthy-Šoltésová vo svojom životopise Sedemdesiat rokov života. „Moje školovanie bolo také prosté, akého v tie časy dostávalo sa okrem zriedkavých šťastnejších výnimiek akiste všetkým dedinským farárskym a učiteľským dcéram: domáca ľudová škola, ktorá, keď ich naučila čítať, písať v materinskej reči i najpotrebnejšie počty a ako najlepšie voviedla ich do povinných náboženských predmetov, vykonala svoju úlohu,“ napísala autorka.

Jej najstaršou spomienkou bol podľa nej obraz mŕtvej matky. „Prostredná, takrečeno veľká izba ľuborečskej fary. Nad kanapou medzi oblokmi zrkadlo čiernou šatkou zahalené, vprostred izby na podstavcoch rakva a v nej leží mŕtva mladá žena. Tvár vychudnutá, ale krásna vo svojom nedotknuteľnom pokoji,“ načrtla Maróthy-Šoltésová vo svojom životopise.

Podľa Mázorovej sa jej stal osudovým rok 1874, keď sa v Martine zoznámila so svojím budúcim manželom, obchodníkom Ľudovítom Šoltésom. „Ona sa rozhodla pre tento sobáš pragmaticky, z rozumu. Vzťahy s macochou neboli ideálne a chcela sa dostať do Martina, ktorý bol vtedy kultúrnym centrom Slovákov. Svadbu však mali ešte v Ľuboreči 12. januára 1875,“ priblížila etnologička.

Do tejto novohradskej dedinky sa už Maróthy-Šoltésová nikdy natrvalo nevrátila, žila v Martine, kde sa venovala kultúrnej a publicistickej činnosti. „Hoci nemala vysoké vzdelanie, bola múdrou ženou, ktorá sa zasadzovala o rovnoprávnosť žien. Priatelila sa s dcérou Tomáša Garrigue Masaryka Alicou a on osobne ju pozýval do Topoľčianok,“ podotkla Mázorová.

Ako pokračovala, Maróthy-Šoltésová má okrem iného zásluhu na vzniku Ústavu M. R. Štefánika a bola aj predsedníčkou spolku slovenských žien Živena. „V roku 1930 bola spomenutá medzi 25 Európankami v knihe Vedúce ženy Európy. Poskytovala tiež oporu svojej kamarátke Božene Slančíkovej-Timrave, ktorá pochádzala z neďalekého Polichna,“ doplnila.

Autor: © Zoznam/ako