Faerské ostrovy: Tajomstvo severného Atlantiku na vlastnej koži (FOTOREPORTÁŽ)

 

Porotcovia sa o nich vyjadrili takto: ,,Po týchto krásnych panenských ostrovoch je radosť cestovať. Ostrovy sú odľahlé a chladné, a tak v bezpečí od davov turistov. Ochrana prírody a  historickej architektúry a zvyklostí svedčí o nesmiernej národnostnej hrdosti miestnych obyvateľov. Veľkolepé vodopády a farebné prístavy sú dych vyrážajúce.“ A kde sa tieto ostrovné klenoty nachádzajú? Ležia v samom srdci Golfského prúdu v severnom Atlantiku, severozápadne od Škótska na polceste medzi Islandom a Nórskom.

Súostrovie pozostáva z osemnástich úzkych ostrovov  a pri 1100 kilometrov dlhom pobreží nikdy nie ste vzdialení od oceánu viac ako 5 km. Hlavné ostrovy sú spojené tunelmi, ostatné trajektovou a leteckou dopravou. Ostrovy Streymoy a Eysturoy spája jediný most v Atlantickom oceáne s názvom Stremin.

Niektoré obydlia sú izolované od civilizácie hornatým terénom. Takým je práve obec Gásadalur na ostrove Vágar. Až donedávna musel poštár doručovať korešpondenciu a tlač peši cez hory. Ale v roku 2006 bol dokončený tunel, ktorého používanie bolo vyhradené iba pre populáciu Gásadaluru a každý obyvateľ dostal kľúč. 

Ostrovy osídľuje okolo 49 000 obyvateľov. Od roku 1948 sú Faerské Ostrovy samostatne vládnuca autonómna oblasť Dánskeho kráľovstva. Má vlastný parlament i vlajku. Avšak nie je členom Európskej únie a obchod je riadený osobitnými zmluvami.

Hlavné mesto Tórshavn sa okrem krásneho farebného prístavu môže pýšiť aj bezplatnou mestskou dopravou a jedinými tromi semaformi na celých ostrovoch. Nemajú McDonald ani väzenie. A keď niekto aj napriek veľmi nízkej kriminalite predsa len spácha zločin, trest si odpyká v Dánsku.

Túžba po čistej prírode, búrlivom mori, jedinečnej svetelnej atmosfére a hlavne preč od zhonu, davov a civilizácie nás jednoznačne viedla práve sem. Ostrovy už z lietadla vyzerajú nádherne. Dramatický terén ľadovcového pôvodu s neuveriteľne strmými svahmi omýva drsný oceán. Takmer vertikálne útesy sú husto osídlené prímorským vtáctvom. Zelené lúky spásajú ovce.

Dobrodružná výprava začína už pri samotnom pristávaní. Hornatý reliéf krajiny ako aj silný vietor dáva pilotovi a našim nervom patrične zabrať. Široko-ďaleko nevidno žiaden znak civilizácie. Presne  kvôli tomuto sme sem prišli.

Až na ten ukrutný vietor, naše stany to budú mať ťažké. Potrebujeme už len nájsť vhodný rovný kus zeme. O niekoľko sto metrov cestou k dedine Stavangar sme našli ideálne miesto. Domáci tam práve zhrabávali čerstvo posekanú trávu. Bez váhania sa ich ideme opýtať, či by sme mohli na tomto pozemku stanovať.

Jazyk ostrovanov je faerčina – derivát starej nórčiny a na naše šťastie všetci rozprávajú aj plynulou angličtinou. S úsmevom nám dávajú súhlas a keď sme dohodu zapečatili slovenským rumom, vraj že môžeme ostať aj celý týždeň. Postavili sme stany, navarili večeru a v pohodičke očakávame západ slnka. Ten sa mimochodom v letných mesiacoch v týchto zemepisných šírkach dostavuje až po polnoci.

Po veternej noci nás čaká prelet helikoptérou ponad celé ostrovy. Takáto forma dopravy je tu bežná. Dánska vláda vo veľkej miere dotuje leteckú dopravu, aby sa obyvatelia odľahlých ostrovov mohli ľahko dostať ku službám, a to hlavne tým zdravotníckym.  Asi 30-minútová jazda s tromi medzi zastávkami nás stojí len neuveriteľných 60 eur.

Naším cieľom je prístavné mestečko Klaksvik. V bedekri sa píše, že je to hlavné mesto rybolovu na Faerských Ostrovoch. Farebný prístav je preplnený loďami rôznej veľkosti.  Rybolov je najväčší priemysel zabezpečujúci až 95 percent exportu. Odtiaľto pokračujeme autobusom do odľahlej dediny Vidareidi. Cestovanie s domácim obyvateľstvom sa vždy osvedčilo, ako najlepšie spoznať charakter miestnych. Staršia pani  po prvej križovatke zistila, že nastúpila do nesprávneho autobusu. Plánovala ísť do prístavu a trajektom cestovať na vedľajší ostrov. Šofér ihneď zavolal trajekt a poprosil ich o zdržanie. Pani do prístavu bez váhania odviezol. Toto gesto svedčí o tom, ako ostrovania držia pokope a navzájom si pomáhajú. Aj keď sme mali tým pádom trošku meškanie, ani nám ani ostatným spolucestujúcim to vôbec neprekážalo.

V cieľovej dedine máme pár hodín na prechádzku. Avšak ťažia nás batohy a tak sa pýtame šoféra, kde by sme si ich mohli nechať. ,,Nechajte si ich v zadnej časti autobusu. Veď za dve hodinky po vás prídem práve týmto vozidlom“. Naša prechádzka smeruje k moru.  Je ťažké odtrhnúť oči od búrlivých vĺn a tancujúcej bielej peny, ktorá zalieva čierne skalnaté pobrežie. Všadeprítomné faerské ovce spásajú jasnozelenú trávu a tie lenivejšie vylihujú na slnkom vyhriatej jednoprúdovej ceste. Niektorí poľnohospodári začali dávať na nohy svojim ovciam reflexné pásky, aby sa predišlo ich prejdeniu vozidlami v zlom počasí pri zlej viditeľnosti.

Krajina má unikátne architektonické dedičstvo, ktoré je veľmi zachovávané a cenené. Dôkazom o nadšení a  hrdosti národa na svoju minulosť a tradície je dom Roykstovan v obci Kirkjubø, kde žije už  sedemnásta  generácia poľnohospodárov Paturssonovcov. Trávnaté strechy sú prvé, čo si na Faerských domov všimnete. Jedná sa o charakteristiku z obdobia ôsmeho storočia, kedy sa na ostrovoch usadili Vikingovia. Strecha s trávnatým pokrytím je bezpečnejšia v búrke ako strechy  pokryté škridlami alebo iným umelým materiálom. A nečudo, veď prežiť v týchto nehostinných podmienkach dažďa a vetra je ťažké.

Vďaka 300 daždivým dňom v roku sa tráve naozaj darí. My dúfame, že počas dnešnej túry na najvyšší vrchol ostrovov nám zasvieti slniečko. A zasvietilo! Výhľady na strmé ostrovné steny sú nádherné. Pripomínajú navrstvené palacinky vytŕčajúce z mora.

Posledný deň výletu sa plavíme na ostrov Mykines. Kapitán nás varuje, že počasie poobede sa má zhoršiť, a tak sa môže stať, že pre nás nebude môcť priplávať. Pred niekoľkými rokmi tu ostali uväznení turisti až sedem dní, keďže kvôli búrkovému počasiu nebolo možné loď pristaviť. Aj napriek varovaniu ideme. Idylická rovnomenná dedinka s charakteristickými červenými domčekmi a trávnatou strechou je oku lahodiaca.

Hlavným lákadlom ostrova Mykines sú kolónie rozkošného polárneho vtáčika Alky bielobradej. Veľký farebný zobák, výrazné oranžové plávacie  blany a bieločierne operenie je nádherné. Deväť mesiacov v roku žije tento odolný morský vták v samote ďaleko na mori.  V období párenia sa vracia na pobrežie do svojej ukričanej kolónie obývajúcej pobrežné skaly, aby si vybral partnera.

Prudké útesy tu na Mykines sú nimi posypané. Alky bielobradé sídlia v úzkych komorách pod zemou, podobným zajačej nore. Turistický chodník vedie tesne okolo ich príbytkov a my si tak nádherné vtáčiky môžeme pozrieť zblízka.  Miestni obyvatelia ich príležitostne lovia a konzumujú.

A práve pred nami mladý lovec zamaskovaný v zelenej nepremokavej bunde striehne na okraji útesu na korisť . Okolo pásu má lano zaistené o balvan. V ruke drží  3 a pol metrovú drevenú tyč. Na jej konci je veľká sieťka s otvorom trojuholníkového tvaru. Švihovým pohybom sa snaží uloviť vtáčika prilietajúceho od mora do siete. Tie, ktorým sa podarí vyhnúť sieti a iným predátorom, sa dožívajú až 20 rokov.

Obyvatelia Faerských ostrovov už po stáročia každoročne lovia okrem aliek aj delfínov dlhoplutvých, čo im prináša potrebné zásoby jedla na zimu. Aktivisti organizácie slobody zvierat však protestujú, že lov je krutý a zbytočný. Keď ostrovania zbadajú skupinku delfínov plávajúcu v úzkych fjordoch Faerských ostrovoch, ponáhľajú sa na lode obkľúčiť tieto zvieratá a dotlačiť ich na pláž.

Tu na plytčine im ostrým nožom prudkým pohybom prerežú miechu, čo spôsobí bleskovú smrť zvieraťa. Telá sú priviazané k lodi a odtiahnuté do prístavu v hlavnom meste. Za necelé 3 hodiny je už mäso pripravené a naporciované. Mäso  nie je na zárobok, ale sa rozdá medzi ľudí z komunity. Prebytok je odovzdaný nemocnici a domovom dôchodcov. Odpad je veľmi malý, viac ako 90 percent každej ryby sa spotrebuje. Väčšina ostrovanom mäso suší tradičným spôsobom, aby ho mohli konzumovať v zimných mesiacoch.

Na túto tradíciu aktivisti organizácii na ochranu zvierat reagujú veľmi negatívne. Tvrdia, že Faerčania svojím barbarským činom ohrozujú populáciu delfínov dlhoplutvých. Toto tvrdenie však nie je opodstatnené faktami, ktoré hovoria, že v v severenej čast Atlantického oceánu žije okolo 800 000 týchto cicavcov a niekoľko stovák ulovených ročne Faerčanmi nemôže ohrozovať ich existenciu.

Aktivisti a Faerčania sa predsa len zhodujú na jednej veci. Oceány sú stále viac znečisťované. V mäse rýb sa nachádza vysoké množstvo ortuti, pesticídov a ďalších toxínov, čo znamená, že jeho konzumácia by mala byť obmedzená. Tehotným ženám a malým deťom sa mäso požívať vôbec neodporúča. Faerčania odkazujú všetkým protestujúcim proti ich tradícii, aby svoju energiu a úsilie nasmerovali skôr do projektov na ochranu oceánov, a to hlavne proti ich znečisťovaniu. Návšteva týchto panenských ostrovov má potenciál  očariť svojou nádhernou prírodou a dobrosrdečným ľudom  v hociktorom ročnom období.

Zdieľať článok na Facebooku