Vyrástlo na diamantoch, teraz ho požiera piesok: Kolmanskop, mesto duchov v púšti

História Kolmanskopu, ktorá sa vošla do necelých päťdesiatich rokov, začala v roku 1908 úplne nevinne. Železničný robotník Zacharias Lewala narazil pri čistení koľajníc v piesku na lesklý kamienok, priniesol ho svojmu nadriadenému a ten okamžite vedel, ktorá bije… diamanty!

A potom nasledovalo to isté, čo poznáme z obdobia zlatej horúčky v Spojených štátoch, nájazd hľadačov z blízkeho i vzdialenejšieho okolia, príjazdy celých rodín, usilovné hľadanie. Na rozdiel od zúfalých pokusov zbohatnúť, ako ich poznáme zo Severnej Ameriky, tu príroda skutočne ukázala svoju štedrosť. Diamantov tu bolo veľa. Dokonca toľko, že krátko potom nechalo Nemecko, vtedajšia koloniálna mocnosť, ktorá Namíbiu ovládala, celú oblasť uzavrieť.

Namiesto zlata diamanty, veľa diamantov…

Na území tak zostalo len niekoľko stoviek Nemcov a pár stoviek najatých robotníkov. Tí všetci tu však v ďalších rokoch zažili cestu na vrchol, lemovanú luxusom, výstavnými domami, dokonalým zázemím, ale i nehostinnosťou a bezútešnosťou okolitej pustej púšte. Podľa odhadov sa tu od roku 1908 do roku 1914 vyťažilo asi tisíc kilogramov diamantov s celkovým množstvom piatich miliónov karátov.

Ďalšie mestá duchov v oblasti

Kolmanskop nie je jediným mestom duchov, ktoré v okolí prístavu Lüderitz vzniklo. Je ich tu viac – dvadsaťpäť kilometrov južne od mesta leží Elizabeth Bay a južným smerom od Lüderitzu leží i Pomona, ďalšie mesto, ktoré rýchle vzniklo pri nálezisku diamantov a jeho koniec bol podobne rýchly ako v prípade Kolmanskopu. Návštevu týchto miest si však musíte dohodnúť s dostatočným časovým predstihom.

Absolútny vrchol Kolmanskop dosiahol na začiatku 20. rokov, žilo tu zhruba tisíc obyvateľov, vrátane detí. K dispozícii bol bazén, divadlo, nemocnica, dokonca i kasíno a herňa, kam sa chodilo na kolky, tanečná sála...Mestečko bolo s prístavným mestom Lüderitz prepojené električkou (mimochodom vôbec prvou na južnej pologuli) a stalo sa tiež miestom, kde bol po prvýkrát na južnej pologuli do praxe uvedený röntgen.

Začiatok konca

V mestečku fungoval mäsiar, pekáreň, fungoval tu i rozvoz mlieka a do domácností sa každé ráno rozvážal  ľad. Krásne záhrady chránili pred pieskom vysoké zábrany a ulice každé ráno čistili od piesku a prachu miestni obyvatelia. Potom však začalo diamantov ubúdať a na juhu objavili ďalšie, väčšie diamantové ložisko Oranjemund. Obyvateľov ubúdalo, súčasne ubúdalo peňazí… a v roku 1954 odišli aj tí poslední.

Od tej doby bolo mestečko opustené a jeho jedinými obyvateľmi sa stali piesok a vietor. Živočíchov i rastlín bolo v dôsledku nedostatku vlahy len minimum. A nedostatok vlahy mesto svojím spôsobom zakonzervoval. Do opustených domov síce vietor navial piesok, ktorého je niekde až vyše pása, hniloba tu však vďaka tomu nemala šancu.

Druhá šanca prišla v 80. rokoch

Naopak, mestečko dostalo druhú… v 80. rokoch 20. storočia si ho pod ochranné krídla vzala ťažbová spoločnosť DeBeers, ktorá budovy zakonzervovala a vybudovala tu múzeum – zamerané nielen na históriu tohto miesta, ale všeobecne na históriu ťažby diamantov v Afrike. A mestečko je dodnes cieľom turistov, ktorí ho chcú vidieť na vlastné oči, prezrieť si interiéry domov, ktoré sú plné piesku, ostro kontrastujúceho s farebnými stenami.

Ale pozor – mestečko nie je voľne prístupné. Musíte si kúpiť povolenie pre vstup. Ideálne je urobiť to v neďalekom meste Lüderitz, kde funguje agentúra, ktorá vám povolenie predá. Mestečko je prístupné každý deň, najskôr vás po ňom prevedie sprievodca (vybrať si môžete prehliadku v angličtine alebo nemčine) a potom máte nejaký čas na to, aby ste si ho prezreli sami.

Ak však patríte k vášnivým fotografom, odporúča sa kúpiť si vstup, ktorý je síce výrazne drahší, ale oprávňuje vás zostať v areáli „mŕtveho diamantového mestečka“ od úsvitu do súmraku a vychutnať si tak naplno všetky hry svetla, piesku a farieb, ktoré tu príroda v priebehu dňa rozohráva.

Autor: Lucie Štěrbová& Tomáš Cikán