Horúca Afrika: Oheň v kenských horách uhasí až spravodlivosť

 

Kenské Eldorado?

 

Na to, aby ste objavili obyvateľov lesov musíte opustiť rušné kenské veľkomesto a vydať sa na severozápad. My sme na ceste ku Sengwerom, ťažko sužovaným obyvateľom hôr, museli prejsť cez mesto Eldoret.

Možno ste už toto meno niekedy počuli. Ide o mesto, odkiaľ pochádzajú celosvetovo známi bežci. Práve tu vyrastali a a trénovali, aby dosiahli životné úspechy a úspechy, ktorými sa dodnes Keňania, a hlavne obyvatelia Eldoretu chvália. Kipchoge Keino, Moses Kiptanui a mnohí ďalší využili to, čo im okolitá príroda ponúkla. Vysoké kopce a nadmorskú výšku prevyšujúcu 2000 metrov nad morom. 

Aby ste sa však dostali do hôr, v meste len prenocujete, pretože na cestu sa treba vybrať zavčas rána. My sme vyrazili už o tretej, aby sme po hrboľatých cestách došli až na hranice hôr Cherangani. V horách nás zastihol východ slnka s prísľubom prekrásneho slnečného dňa a ohromujúcej cesty hore ku Sengwerom. Na ceste nás sprevádzali samotní muži z kmeňa, Paul (domorodým menom Kibet Kipkorír) a Elias (Kimaiyo Kibiwot), ktorí nám prišli ukázať to, prečo sme vlastne merali toľkú vzdialenosť.

 

Život v horách                                     

 

Do týchto oblastí veľa bielych ľudí nezavítalo, čo odhadnete podľa pohľadov malých detí. Vystrašené očká na vás pozerajú zo všetkých strán a pozorujú každý jeden váš krok. Takto sme boli privítaní v dedine Kamoyo Kwo pod kopcami, kde sa postupne usádzajú rodiny z okolia. No nerobia to dobrovoľne. A aj cieľ našej cesty nebol len spoznať oblasti Kene, kam turisti nechodia.

Ku Sengwerom sme zavítali, aby sme sa pozreli na život, ktorý dnes vedú. Od životov ich predkov sa v niečom líši a v niečom nie. Tí kedysi žili v lesoch, v malých domčekoch a boli zberačmi a lovcami. Žili v mnohopočetných rodinách, za svoje božstvo považovali prírodu a jej duchov a uctievali si svojich predkov.

Dnes už v tejto lokalite pravých zberačov a lovcov nenájdete. Po kolonizácii prišli aj do takto odľahlej oblasti zmeny. Ľudia sa museli vzdať svojich území, prešli na pastierstvo a pestovanie a upustili aj od svojich domorodých odevov. Keď sme my prišli do dediny pod horami, našli sme obyvateľov, ktorí sa zväčša venujú poľnohospodárstvu a pastierstvu. Každá rodina má ovce a kravy a žije z predaja mlieka, prípadne zemiakov. Prekvapivo tie sú najbežnejšou plodinou. V týchto lesoch sa im nesmierne darí a dozrievajú tak viackrát do roka. To tu taktiež drží obyvateľov, dostatok vody, žiadne komáre a úrodná pôda.

A aj moderná civilizácia sa sem dostala. V komunite takmer nenájdete človeka, čo by nevlastnil mobil a nebol na niektorej zo sociálnych sietí. Medzi priateľov si vás pridajú skôr, ako si vy stihnete zapísať meno do poznámok. Tí, ktorí žijú v samých vrchoch hôr a sú odrezaní od tradičných dodávok elektriny, majú dokonca vlastné solárne nabíjačky, aby mohli byť neustále pripojení.

 

Problémy v lesoch

 

Mobil, ten je základnou pomôckou na prežitie v horách. Slúži totiž ako dorozumievací nástroj medzi oddelenými rodinami. Sengwerské domčeky vysoko v horách sú od seba totiž vzdialené niekedy aj niekoľko kilometrov. A hlavne, mobilom rýchlejšie nahlásite, že sa k vášmu domu blížia strážnici štátnej lesnej služby. S tou majú Segweri najväčšie problémy. Odkedy sa kenská vláda zaviazala Svetovej banke, že skoncuje s odlesňovaním, Sengewri sa dostali do nepríjemnej pozície. Pravidelne sú ich domy v horách ničené a vypaľované, aby boli domorodí obyvatelia nútení vysťahovať sa z lesov.

Spor narástol do takých rozmerov, že zasiahol aj do najzákladnejších štruktúr sengwerskej spoločnosti. Keďže sú deti a ženy neschopné rýchleho úniku, ani ťažkého života v prechodných príbytkoch, museli sa odsťahovať dolu do okolitých dedín. Ich rodiny sa tak pomaly narúšajú a rozpadávajú. Z niekoľkých tisícov ľudí, čo žili v horách sa tu dnes ukrývajú len podaktorí, aj to prevažne muži. Ženy odišli chrániť deti a do svojich domov sa vracajú len zriedkakedy. Preto v horách aj nachádzame množstvo zatúlaného dobytka, ktorý strážnici rozohnali pri vypaľovaní, no ten sa po čase vrátil späť k zničenej chatrči.

Komunita usilovne pracuje na tom, aby si zachovala spôsob života, ktorým donedávna žila. O odlesňovaní sa podľa nich nedá hovoriť, keďže žijú na otvorených priestranstvách, a podľa ich vlastného chápania spolunažívajú s prírodou v čo najharmonickejšom stave. Pastierstvo, pestovanie a obchod s tým čo dopestujú, sú ich dennou rutinou a príroda je ich základným bohatstvom, z ktorého ťažia. Spor sa však prehlbuje a v dnešných dňoch sa opäť dostal pred súd. Znova však zostal nevyriešený a Sengweri sa musia naďalej snažiť o vyjednanie podmienok, aby nemuseli násilne opúšťať svoje domy.

 

Tvrdá príroda

 

Keď sa človek dostane do tejto časti Kene, uvidí ako keby iný svet. Už cestou sem uzriete prvé ihličnany a ako budete stúpať, budete mať dojem, že ste opustili Afriku a vrátili sa späť domov, na Slovensko. Kopčeky obsypané zemiakovými políčkami sú až nápadne podobné koloritu našej krajiny. Len exoticky vyzerajúce stromy vás zarazia. Napriek tomu, že sú chránené, sa občas dostanú do obchodov, hoc len za čiastkovú sumu. To čo si však v týchto horách užijete je pokoj, čistý svieži vzduch a do diaľky sa ťahajúca zvlnená krajina plná kráv a oviec.

Táto krajina má však svoje nástrahy. Najviac na ne trpia deti, ktoré sú známe tým, že sú často choré a majú pľúcne problémy. Spojené je to hlavne s chladom. My sme aj napriek oslepujúcemu slnku premŕzali takmer do kosti. V nadmorskej výške 2500 m n. m. bolo aj napriek prekrásnej oblohe riadne chladno a pred silným vetrom nás neochránila ani bunda. Domorodé deti oblečené len do otrhaných hábov sa pred chladom len ťažko uchránili.

 

Moderní Sengwerovia

 

Aby komunita prežila, zaoberá sa hlavne predajom mlieka, ktoré získavajú zo svojho početného dobytka. Ten vidíte takmer všade. Je až prekvapujúce ako v týchto lesoch dokážu ustrážiť každý jeden kus. Podľa Eliasa je to otázka cviku, ale aj sengwerskej nátury. Tunajší muži to majú jednoducho v krvi. Niekedy aj celé dni nechajú dobytok v lesoch, hoci bežnou realitou je to, že ho doobeda a poobede podoja. To znamená, že sa z dediny vyberú približne 7 km hore do kopcov a potom sa vrátia späť. Ak žijú v kopcoch, ich cesta je rovnako dlhá len opačná.

Niekto by mohol ich spoločnosť považovať za trochu zastaralú, ale treba si uvedomiť, že sme stále v Keni, kde rôzne kmene stále dodržiavajú tradičné zvyky, ako napríklad ženskú obriezku. Keď sa so Sengwermi rozprávate, pochopíte, že ich spoločnosť sa posunula už ďalej. Či je to chladnejšou klímou, alebo ich povahou, podobajú sa nám viac ako by sme čakali. Lepšie sa im podarilo prepojiť moderný vplyv s domorodými tradíciami. Partnerov si vyberajú sami podľa srdca, majú možnosť si vybrať, či chcú a či nie obriezku a ich ženy sú rovnocenné s mužmi. Na kmeňových stretnutiach môžu vystúpiť a prehovoriť a dokonca tvrdia, že sú si s mužmi rovnoprávnejšie ako západné spoločnosti. To čo u nás ženy prenechávajú mužom ako ťažkú prácu, si sengwerské ženy spravia samé a dokonca aj zastúpia muža, ak je to nevyhnutné. Kenská rovnocennosť spočíva v niečom inom ako by sme si mysleli, ale tak či onak ju tunajšie ženy berú vážne a sú hrdé na postavenie, ktoré v spoločnosti majú.

A ešte malá poznámka. Také súdnictvo majú Sengwerovia naozaj vyspelejšie ako my. Zlodejov tu takmer niet. A to preto, lebo systém spravodlivosti v kmeni je jednoduchý a účinný. Kto ukradne napríklad kravu, ten bude musieť majiteľovi vrátiť tri. Funguje to rýchlo a spravodlivo, takže všetci Sengwerovia môžu svoje kravy nechať pokojne sa pásť.

 

Záver dňa

 

Spoznanie Sengwerov a oblasti v okolí Embobutského lesa ukázalo, aká veľká a odlišná Keňa je. Nájdete tu z každého kúta niečo a tiež zistíte, že predstavy sa vedia riadne líšiť od reality. Pri 3 hodinovom zostupe z lesov po rozbitých afrických cestách máte dosť času na rozmýšľanie, vďaka ktorému sa spätne pozriete na to, čo ste prežili. My sme v lesoch stretli zaujímavých a zvedavých ľudí. Napriek tomu, že by sa ich krajina dala nazvať kenským rajom, musia tvrdo bojovať o to, aby si uchovali svoje tradície a životné prostredie. Kým ich bude vláda násilne presídľovať, nebudú môcť pokojne a harmonicky žiť.

Autor: SiSa

Zdieľať článok na Facebooku