K najvyššej hore Bolívie

Sajama či skôr podľa zasneženého končiara - Nevado Sajama, dosahuje nadmorskú výšku 6 542 metrov, je horou samostatne stojacou, nie je teda súčasťou žiadneho horského masívu, no pri pozorovaní okolia dotvára akúsi, aspoň vizuálnu, celistvosť pásma hôr či skôr prostredia tvoriaceho prirodzenú hranicu Bolívie a Čile.

Ak sa rozhodnete najvyššiu horu Bolívie vidieť a rovnako krajinu „pod horou“, vaše prvé kroky budú smerovať do jedného z mnohých národných parkov Bolívie - do Parque Nacional Sajama. Možností, ako sa do parku dostať, je viacero.

Niektorí z turistov si vyberú z ponúkaných služieb z niektorej turistických agentúr v La Paz. No ak patríte do skupiny tých cestovateľov, ktorí uprednostňujú akýsi spôsob nezávislého či skôr samostatného cestovania po krajine, vašou prvou zastávku z akejkoľvek časti Bolívie bude Patacamaya - mesto vzdialené len 50 km od La Paz.

Na hlavnej ceste, ktorá je súčasne prestupnou stanicou a autobusovou zastávkou v jednom, vymeníte relatívne pohodlný autobus za „micro“, teda istý typ minibusu, ktorý do parku odchádza každý deň presne o jednej hodine popoludní.

Po štvorhodinovej nemilosrdne stiesnenej ceste microm s miestnymi usadlíkmi venujúcimi sa počas jazdy prevažne žutiu koky alebo spánku, vystúpite pri bráne parku. V nadmorskej výške viac ako 4 000 metrov nad morom vás srdečne privíta správca parku a po zaplatení poplatku za vstup vám ponúkne jednoduché informácie.

Vaše ďalšie kroky smerujú tak len do niekoľko metrov vzdialenej horskej dediny, ktorá nesie rovnomenný názov Sajama. Jednoduché ubytovanie a len zopár obchodíkov s potravinami a istým druhom reštaurácie súčasne, sa na pár dní stanú súčasťou vašej „vysokohorskej reality“.

Po prvotnom zoznámení sa s parkom sa vám ponúkne priestor s rozlohou 100 tisíc km, ktorý je „domovom“ zasnežených končiarov hôr, dlhých a rozľahlých dolín, termálnych prameňov a gejzírov, modrých lagún a unikátnej flóry a fauny.

Najväčším zážitkom pre akýkoľvek „typ“ milovníka hôr je čo najväčšie priblíženie sa k hore, fiktívny dotyk rúk a reálna fyzická prítomnosť pomaly kráčajúcich nôh po prudko stúpajúcom svahu Sajamy. Náročný výstup do „zdravotne“ prijateľnej nadmorskej výšky zaručuje úchvatný výhľad na údolie.

Toto videnie priestoru z nadhľadu, „z kopca“, z miesta, na ktoré sa snáď každý „dopracuje“ s vypätím svojich turistických síl a s veľkou dávkou sebazaprenia nevrátiť sa do „bezpečia“ väčšieho prísunu kyslíka, je vizuálnou lahôdkou.

Priestor, ktorý sa pre pozorovateľa otvára, je úžasný: rozľahlé údolie ohraničené pásmom hôr Condoriri, vedľa seba stojacich sopiek Parinacota a Pomerapi, tmavomodrých horských plies, lagúny Huaňacota, obrovských  plôch, na ktorých sa pasie takmer nepochopiteľné množstvo lám alebo divoko sa pohybujúcich vikuní.

Pomyselnú všednosť videného miesta pod vysokou horou dokonale a presvedčivo vyvracia práve dojem, ktoré pre pozorujúceho vytvára. To, čo sa na videnie ponúka, je okrem prírodnej, rozľahlej a divokej krásy, práve čistota, neporušenosť zásahom človeka.

Akýmsi imaginárnym „zlatým klincom“ pozorovania je istá nepochopiteľnosť atmosféry priestoru, niečoho, čo v sebe nesie veľkú dávku juhoamerickej romantiky a takmer vždy ohromujúcej nevšednosti. Preto pohľad zhora, z perspektívy, z ktorej priestor bežne nevnímame, zaručuje fascinujúci výhľad na miesto pod najvyššou horou Bolívie.

Zdroj/autor: Zuzana Slimáková, drom

Foto: autor