Po chybe Sovietov vznikol uprostred púšte kráter. Podľa miestnych obyvateľov je to brána do pekla

 

„Kde asi spravili súdruhovia zo ZSSR chybu?“ musí nutne napadnúť každému, kto sa po prvýkrát postaví na okraj obrovského krátera, zahľadí sa do mohutných plameňov pod sebou a… po pár sekundách cúvne, pretože horúčava, ktoré z ohromnej diery sála, je obrovská.

 

Kde spravili súdruhovia chybu? Hodili tam granát!

 

„Postavili prieskumnú vrtnú plošinu nad obrovskou podzemnou jaskyňou,“ znela by najskôr oficiálna odpoveď. Púšť Karakum, v ktorej Brána do pekla leží, je totiž ohromnou zásobárňou ropy a zemného plynu. A práve tieto suroviny chceli Sovieti v roku 1971 neďaleko oázy Darvaza ťažiť. Prieskumný vrt však začali uskutočňovať na mieste s nestabilným podložím a…

… celá vrtná plošina sa prepadla do ohromného kráteru, ktorý vznikol prepadom stropu podzemnej jaskyne. Pádom navyše došlo k poškodeniu plynovej kapsy a prieduchmi v zemi začal do okolia unikať metán. Sovietskych inžinierov potom nenapadlo nič lepšie než unikajúci plyn zapáliť – mimochodom, to vraj realizovali vhodením granátu – a čakať a veriť, že po pár dňoch vyhorí. 

 

Čierna púšť Tak sa hovorí púšti Karakum, ktorá pokrýva zhruba 70 % územia Turkménska. Nekonečná pustatina, v ktorej poriadne zaprší len raz za desať rokov, ukrýva ohromné zásoby ropy a zemného plynu a má len minimum obyvateľov. Osídlenie je tu naozaj riedke. Jedinou výnimkou je jej juhovýchodná časť, cez ktorú vedie zavlažovací Karakumský kanál merajúci 1375 kilometrov.

 

K tomu však po pár dňoch nedošlo a nedošlo k tomu ani po pár týždňoch, mesiacoch, rokoch ani desaťročiach. Plyn horí v obrovskom kráteri dodnes, teda už takmer 43 rokov. A to i napriek tomu, že prezident Gurbangulli Berdymuhamedov pri inšpekčnej ceste naprieč Turkmenistanom v roku 2010 prikázal, že sa má kráter uhasiť. Vraj z obavy, že oheň živí plyn i zo vzdialenejších ložísk, ktoré chce Turkménsko vyťažiť.

 

Osada Darvaza vraj desila turistov

 

K tomu však nedošlo. Kráter horí ďalej a ďalej láka turistov. Niesú ich tisíce, ale skôr len stovky každý rok. Veď nič iného okrem kráteru v okruhu niekoľkých desiatok, možno stoviek kilometrov nie je. Predtým tu bola „posledná oáza“ v púšti Karakum, osada Darvaza, tú však v roku 2004 na príkaz vtedajšieho prezidenta Türkmenbašiho zrovnali so zemou.

Prečo? Pretože prezident, ktorý sa nechal oslovovať „otec Turkménov“, usúdil, že chudobné príbytky miestnych obyvateľov nevytvárajú dobrý obraz o krajine a desia turistov. Obyvatelia (bolo ich asi 350) sa preto museli presťahovať k svojim príbuzným, alebo ich (samozrejme bez náhrady) presunuli do miest.

 

Vstup do pekla ponúkajú i vodopády Iguazu Podľa domorodcov žijúcich v okolí vodopádov Iguazu je vstup do pekla i za nepriehľadnou vodnou triešťou miestneho Diablovho pažeráka. Vodopády Iguazu ležia na hraniciach Brazílie a Argentíny a môžu ponúknuť dych berúci pohľad na masy vody, ktoré sú vyššie než Niagarské vodopády a širšie než Viktóriine vodopády.

 

 

 

Cez deň je Brána do pekla ľahko prehliadnuteľná, a keď o nej človek nevie, ľahko ju minie, i keď od nej bude len pár desiatok metrov. V noci je to však iné. Žiara plameňov sa odráža na pozadí nočnej oblohy a je ju vidieť na kilometre ďaleko. A len pár desiatok metrov od obrovského krátera má človek pocit, ako keby vstúpil priamo doprostred deja nejakého post apokalyptického filmu. Žiara, ktorá vystupuje zo zeme, vyráža dych.

Kráter má v priemere zhruba sedemdesiatpäť metrov, hĺbka sa pohybuje okolo dvadsiatich metrov a zápach páliacich sa plynov a vriaceho bahna je taký silný, že človeka po pár minútach núti k ústupu. To je vlastne dobre – nie je vhodné dlho sa zdržiavať v miestach, odkiaľ je to podľa miestnych obyvateľov blízko k pekelným kotlom.

Autor: Lucie Štěrbová& Tomáš Cikán

 

 

Zdieľať článok na Facebooku