Himaláje na vlastnej koži: Prešli sme 137 kilometrov okolo ôsmej najvyššej hory sveta

 

Manaslu Circuit Trek trvá približne 15 dní a vedie okolo ôsmej najvyššej hory sveta Manaslu. Tento trek je oveľa menej preplnený ako známejší Everest Base Camp alebo Annapurna Circuit. Aj napriek tomu, že jeho popularita stúpa, stále tu stretnete len málo turistov. Trasa je síce divoká, ale nájdete na nej miesta, kde sa môžete najesť a prespať, veľký luxus však nečakajte. Ale poďme pekne po poriadku.

Naša cesta sa začína príletom do hlavného mesta Nepálu – Káthmandu. Aj napriek smogu, všadeprítomnému prachu, vysokej teplote vzduchu a šialenej doprave má toto mesto neuveriteľné čaro. Najviac si tu vychutnávame pouličnú kuchyňu a trhy a nasávame miestnu atmosféru. V štvrti Thamel, ktorá je pre turistov ideálnym miestom, sa prechádzame cez malé uličky plné barov, obchodov s turistickou výbavou a suvenírmi a aj tu prespávame. Všadeprítomná je vôňa hašišu, ktorý sa tu dá kúpiť na každom rohu.

Nádherný pohľad na mesto nachádzame na mieste Swayambhunath (Svájambhú), kvôli nespočetnému množstvu opíc známemu skôr ako Monkey Temple. Legenda vraví, že Swayambhunath sa zrodil z lotosového kvetu kvitnúceho na jazere, ktoré kedysi obklopovalo Káthmandu. Stúpa leží na kopci a vedú k nej strmé kamenné schody, ktoré sú pre nás celkom výzvou. Odmenou nám je už spomínaný výhľad na mesto a množstvo budhistických a hinduistických pamiatok.

Vynechať netreba ani Chandragiri Hill. Lanovkou, ktorá je pre miestnych za 6 dolárov a pre turistov za 22, sa dostávame do výšky 2551 metrov nad morom. Panoramatický výhľad nielen na mesto, ale aj na oblasť Himalájí od Everestu až po Annapurnu stojí za všetky peniaze. Rozmáhajúci turizmus však, žiaľ, už aj na tomto mieste začína nechávať stopy – tesne pod výhľadom sa stavia obrovský nový hotel. Večer pred odchodom si ešte užívame posledné pivko – aj kvôli jeho cene bude táto cesta naozaj „očistou“.

Z Káthmandu sa vydávame autobusom do mesta s názvom Arughat Bazar a následne do dedinky Soti Khola, kde sa začína naša približne 177 kilometrov dlhá púť Himalájami. Z plánovanej 7-hodinovej cesty je necelých 11 hodín a kvôli rozbitej vozovke a nepohodlnému autobusu je to pre naše telá dosť náročné. Čerešničkou na torte je samozrejme veľké množstvo prachu, ktorý sa víri v interiéri autobusu. Unavení z cesty mierime rovno do malého guesthouseu, kde nás cena za noc vychádza približne 3 eurá na osobu.

Ráno o 8:30 sa vydávame na prvú časť cesty dlhú 13,5 kilometra. Normálne by to pre nás nebolo nič náročné, ale teploty od 25 do 30 stupňov a všadeprítomný prach nám dávajú celkom zabrať. Môj batoh vážiaci takmer 19 kilogramov ani nebudem spomínať, už v prvých kilometroch som preklínal všetku techniku, ktorú so sebou brávam na cesty. V kľudnom tempe so zopár zastávkami sme po piatich hodinách cesty dorazili do miesta ďalšieho prenocovania – Machka Khola.

Na tomto mieste sa lúčime so signálom na telefónoch a najbližšie dni trávime offline. Opúšťame teda svet, kde je „in“ byť stále pripojení a užívame si naplno ten reálny svet okolo nás. Prvé dni sú štandardne plné bolesti a nadávok, odmenou je nám ale nádherná krajina. Cestou vidíme mnoho vodopádov a skalnatých útesov, zdolávame lanové mosty vedúce ponad hlbokú a dlhú riečnu roklinu a prechádzame malými dedinkami uprostred ničoho.

Cestou nás zaujmú robotníci v strede skalných útesov vo výškach aj 200 metrov nad zemou, prípadne divou riekou bez akéhokoľvek istenia. Chlapi, pracujúci 10 – 12 hodín denne v extrémnom teple za 20 dolárov na deň pomocou bežných kompresorových zbíjačiek razia cestu cez desiatky, respektíve skôr stovky kilometrov skál do Čínou ovládaného Tibetu. Každú chvíľu sa zastavíme a nechápavo sa prizeráme. Už sa nikdy viac nebudeme sťažovať na nejakú prácu.

Lanové mosty nie sú po ceste ničím výnimočným, jeden nám však skutočne berie dych. Nie je síce priamo súčasťou treku okolo Manaslu, no keď ho vidíme, nevieme mu odolať. Odbiehame si teda na pár minút z trasy a skúšame, aké to je stáť v strede 301 metrov dlhého lanového mosta vo výške približne 150 metrov nad riekou. S rovnakým údivom prechádzame aj okolo divoko rastúceho cannabisu, ktorým by sa dalo zaplniť menšie nákladné auto.

Ľudia v tejto oblasti žijú naozaj v strašnej chudobe a v podmienkach, aké sú pre bežných Európanov nepredstaviteľné. Nezateplené drevené, kamenné či plechové chatrče, o toalete či sprche ani nehovoriac... Domáci sú väčšinou ufúľaní a zapáchajúci, no zároveň neuveriteľne usmiati a milí. Samozrejme nemyslíme to nijak zle, no chceme vám priblížiť naozajstnú realitu na nepálskom vidieku. Strašnú radosť nám robia úsmevy detí, ktorým rozdávame malé hračky z kinder vajíčok, ktoré sme priniesli z domu. Tak málo, no pre nich predsa tak veľa.

Po piatich dňoch šliapania a prekonaní približne 75 kilometrov sa prebúdzame v dedinke Lho do krásneho slnečného rána. Keďže nadmorská výška už presahuje hranicu 3000 metrov, teplota je aj napriek ostrému slniečku konečne príjemnejšia a ideálna na turistiku s ťažkým nákladom na chrbte. Hneď na úvod dňa sa kocháme výhľadom na budhistický chrám, ktorý sa týči na kopci rovno nad dedinou. To ale zďaleka nie je všetko!

To najdôležitejšie sa skrýva priamo za ním – obrovská a majestátna hora Manaslu. Táto krásavica, okolo ktorej máme v pláne šliapať dokopy približne 2 týždne nám spríjemňuje cestu ešte niekoľko desiatok minút. Aj keď to možno niekomu nepripadá nijak zvláštne, pre nás je to vzácnosť, keďže pohľad na horu, podľa ktorej sa celý trek nazýva, sa naskytne po ceste iba dvakrát (trikrát, ak má človek šťastie). Cestou križujeme rozsiahle zelené pasienky, na ktorých sa pasú stovky jakov. Pre túto oblasť je to typické zviera.

Po prekonaní príjemných a slnečných 8 kilometrov končíme v hlavnom meste tejto oblasti Samageon. Plán na ďalší deň je jasný, presun do malej dedinky Samdo, ktorá je ideálnym miestom na aklimatizáciu, keďže sa nachádza vo výške tesne pod hranicou 4 000 m n.m. Po výdatnom spánku sa púšťame na cestu.

Dĺžka a prevýšenie treku sú ideálne. 8 kilometrov a 500 výškových metrov hravo zvládame. Energiu a dobrú náladu nám trochu dodáva aj lietanie s dronom, ktoré už nie je tak striktne obmedzené ako v oblastiach, v ktorých sa nachádzajú policajné a vojenské základne. To nakrúcanie z vtáčej perspektívy nás veľmi baví.

Z obydlí popri ceste a takisto aj oblečenia miestnych ľudí máme pocit, že už sme viac v Tibete ako v Nepále. Po ceste opäť prechádzame pastvinami, kde sa pasú jaky a prvýkrát vidíme aj zopár svišťov a kamzíky. Tie tu majú oveľa bledšie sfarbenie ako tie naše. K nášmu zvieraciemu dňu ešte pribúda pár orlov a v poslednom kilometri pred miestom ďalšieho prenocovania aj zopár desiatok supov, hľadajúcich nejakú tú zdochlinu. My to dnes ale nebudeme, zatiaľ to zvládame s prehľadom.

V dedine máme možnosť zúčastniť sa miestneho mini festivalu, ktorý sa tu práve koná. Jeho súčasťou sú dva plachtové stany s rozmerom 6x3 metre a kopa opitých domácich, ktorí sa na záver pobili. Festival trvá 3 dni a my sme mali možnosť pozrieť si súťaž na koňoch – úlohou je zdvihnúť šatku zo zeme počas jazdy. Všetci domáci sú milí, priateľskí a vysmiati od ucha k uchu.

Ráno sme sa rozhodli, že i napriek našej doslova nulovej kondícii a mizernej životospráve aklimatizačný deň nepotrebujeme a smerujeme ďalej. Našou poslednou zastávkou pred vrcholom (Larke Pass) je miesto s názvom Larke Phedi, ktoré sa nachádza o 8 kilometrov ďalej, no už vo výške 4450 m n.m. Toto miesto najlepšie vystihne len zopár slov – zima, plechová búda, elektrina 0, svetlo 0 a sneženie 3 z 5.

Ráno sa prebúdzame v ľadovej ubytovni a prekvapuje nás čerstvá, približne 15 centimetrov vysoká pokrývka snehu. Veľmi na ňu nie sme pripravení, nakoľko v tomto čase tu snežiť nezvykne. Vyrážame zavčasu, tesne po 4tej hodine rannej. Kráčame približne hodinu s čelovkami, keď s východom slnka prichádza aspoň čiastočné oteplenie.

Necelých 8 kilometrov a 700 výškových metrov nám aj so zastávkami na nakrúcanie trvá približne 4 hodiny. Po ceste zažívame niečo neuveriteľné. Ešte nikdy v živote sme nevideli tak obrovské, nekonečné a dychvyrážajúce veľhory.

Vrchol našej ceste Larke Pass nám už síce slnečné počasie neponúka, no i tak je to skvelý pocit, dosiahnuť výšku nad 5 000 m n.m, otvoriť si tam vínko, zapáliť si zaslúženú cigaretku (áno, nie sme veľmi typickí turisti) a povedať si ZVLÁDLI SME TO. Ten pocit nám dáva vnútorné sebauspokojenie a pokoj a kľud na duši.

Pri zostupe dolu sa už iba tešíme do najbližšej dediny, kde si dáme čaj a zaľahneme do postele. Klesáme o viac ako 1 400 výškových metrov pri vzdialenosti 8.5 kilometrov, takže kĺby dostávajú zabrať. Hmlu strieda sneženie, terén je pokrytý mokrým snehom a neskôr blatom. Okrem toho nám celý deň cestu znepríjemňuje neuveriteľná bolesť hlavy, pravdepodobne spôsobená vynechaním aklimatizačného dňa. Každopádne pocit spokojnosti a šťastia zostáva.

Po dosiahnutí vrcholu Larke Pass nás čakajú ešte dva pohodovejšie dni s ruksakom na chrbte. Z malej dedinky Bimtang nás nohy nesú do miesta ďalšieho prenocovania – Gowa a následne do našej finálnej destinácie Dharpani. Počasie máme pekné a slnečné, po ceste nestretávame ani nohu. Táto časť treku už pre nás ale nie je až taká zaujímavá ako prvých 9 dní pred vrcholom, ale i napriek tomu bolo čo vidieť.

Dokončujeme teda posledných 21 kilometrov a tým uzatvárame náš 11 dní dlhý trek okolo hory Manaslu s celkovým počtom kilometrov 137. Manaslu circuit trek síce pokračuje ešte pár desiatok kilometrov, my sa však rozhodneme, že našu cestu končíme. Sme si istí, že by sme ešte v pohode tieto zvyšné kilometre prešli, no akosi v nich už nevidíme význam, nakoľko sme naspäť v civilizácii, kde už sú opäť cesty, autá, motorky a veľké množstvo turistov, ktorí tu začínajú svoj trek okolo Anapurny.

Posledné dni ešte trávime v meste Pohkara a potom smer Kathmandu.

S Nepálom sa lúčime s prísľubom, že sa do Himalájii určite raz vrátime. Veď predsa platí, že cesta je cieľ. Namasté.

Text, foto a video: Viktor Baláž

INSTAGRAM : http://instagram.com/vixandtrips/

FB FANPAGE : http://www.facebook.com/VixandTrips/

FB PROFIL : https://www.facebook.com/viktor.vixbalaz

 

Zdieľať článok na Facebooku