Od kriminálnikov ku guvernérovi: Slovenka Nita pozná Jamajku lepšie ako domáci

29.09.2018 |   |    | 

Slovenka Nita Kimuri (39) žije na Jamajke s prestávkami už 18 rokov. Za túto dobu si ostrov podmanila, napísala o ňom štyri knihy a množstvo reportáží a vytvorila si cenné konexie. Dnes je jediným cudzincom, ktorý Jamajku pozná lepšie než samotní Jamajčania… A vítajú ju tak v kriminálnych getách, ako aj v paláci guvernéra, kam ju nedávno pozvali za jej zásluhy o rozvoj turizmu.



 

Nita bola už od detstva samorast a divoška, ktorá miluje riziká a nepozná strach. “Ak dobrodružstvo nie je aspoň trochu nebezpečné, potom to nie je žiadne dobrodružstvo. V Dominikánskej Republike som zažila hurikán, v uliciach Bogoty ma naháňali gangstri, na Kube ma uštipol v horách jedovatý had, otrávila som sa jedovatým ovocím, lovila som barakudy, no najviac dobrodružstiev predsa len zažívam na Jamajke a tak na dôchodku budem mať aspoň na čo spomínať!,” hovorí so smiechom Slovenka.

V roku 2000 sa prvýkrát ocitla v Jamajskom Kingstone, ktorému sa turisti vyhýbajú ako čert krížu. “Nikdy som nebola ani turista, ani dovolenkár; prišla som sem, aby som spoznala Jamajku takú, aká naozaj je. Neturistickú, skutočnú a bez komerčného pozlátka…. O Jamajke v tom čase Slováci a Česi veľa ešte nevedeli a to bol odrazový mostík pre mňa,” spomína Nita, ktorá nám o dobrodružstve svojho života porozprávala viac.

 

S hlavňou pri bruchu

“Ty si masochistka?,” opýtala sa ma vtedy moja hostiteľka, staršia dáma, u ktorej som bývala v luxusnej vilke, keď som vyrukovala s nápadom ísť robiť reportáž do geta. “Prečo nejdeš radšej do Marleyho múzea? Vieš, že je to najnebezpečnejšie geto na ostrove?” Isteže som o tom vedela! Bolo mi jasné, že belosi v gete nemajú čo hľadať, i to, že tí lumpi vás tam odkrágľujú za bieleho dňa. No ten, kto nič neriskuje, nič nezíska. Nemôže sa zdokonaľovať, učiť sa, ani rásť. A tak som sa v ten deň prvýkrát v živote ocitla v najkriminálnešjom gete Kingstonu. Úplne sama…

Zrazu som kráčala ulicami, kde medzi horami odpadu v katastrofálnych podmienkach žijú najchudobnejší Jamajčania a zvádzajú svoj každodenný boj o prežitie. Bezcieľne sa ponevierajú prázdnymi ulicami, strach a hlad odháňajú ganjou za pár dolárov, vyčkávajúc na voľby, kedy sa politické strany plesknú po vrecku, zasponzorujú geto a kúpia si ich voličské hlasy… Netušia, či sa dožijú zajtrajška a či ďalší náboj nie je určený práve pre nich. Títo ľudia každého fotografa ihneď považujú za policajného špicľa – ktokoľvek sa ich snaží vyfotiť, môže rátať s útokom. Nestihla som sa ani len spamätať a zrazu stál oproti mne narkoman so skleneným pohľadom zoschnutej sardinky a s odistenou  Magnum devinou mi mieril do brucha! Stačilo stlačiť spúšť a v strede tela by som mala kráter! To bol okamih, kedy som si uvedomila, že hrať sa na dobrodruha na Jamajke sa nováčikom nevypláca.

 

V kingstonskom gete

Heslo geta znie: buď ranu dáš, alebo dostaneš. Každý deň sa tu ozýva streľba a policajti sa sem chodiť boja, lebo domáci tu majú lepší arzenál zbraní a viac nábojov než polícia… To nebola scénka z akčného filmu, ktorý vždy skončí happyendom – to bola tvrdá realita! Zoznam nezvestných turistov, ktorí precenili situáciu i svoje schopnosti, je na Jamajke siahodlhý... Keď po pár minútach šialeného strachu narkoman na mňa zvrieskol “Zmizni odtiaľto!” a prášila som odtiaľ rýchlejšie než vorvaň s harpúnou v chrbte, povedala som si, že raz príde deň, kedy bude Nita v tomto Kingstonskom gete vítaná.

A stalo sa. Dnes, o 18 rokov neskôr, sa len pousmejem, keď práve sem vodím v rámci mojich dobrodružných extrémnych výletov slovenských a českých turistov. Súčasní bossovia geta sú rodinou môjho partnera, majú všetko pod palcom, takže belosi sú s nami v absolútnom bezpečí. Ukazujeme im domáce manufaktúry rôzneho druhu, aby pochopili, že nie každý sa živí kriminalitou.

Keď vidím, ako si fotia, koho len chcú, hrajú s našimi “bad boys” domino, veselo debatujú pri poháriku rumu pri dobrej hudbe a sú s najchudobnejšími Jamajčanmi ako jedna rodina, viem, že toto je štýl spoznávania Jamajky, ktorý má zmysel.Hoci majú spočiatku strach, nakoniec vždy usúdia, že návšteva tohto miesta bola pre nich najzaujímavejším zážitkom z celej Jamajky! Peniaze vždy boli, sú aj budú, no najdôležitejšie v živote je pochopiť, že skutočne bohatý je len ten, kto k šťastiu potrebuje najmenej... A to najrýchlejšie pochopia práve tu v gete.

 

Jamajská chudoba

Kto nepozná jamajskú chudobu, ten ani nikdy nepochopí, čo je to skutočná Jamajka. Lebo krásne pláže, vyčačkané hotely, plážoví predavači cédéčiek a  gigolovia, či výlet pre turistov na loďke po mori, to nemá s realitou ostrova absolútne nič spoločné! Na Jamajku prichádzajú ročne 3 milióny turistov a len v roku 2017 tu minuli 27 miliárd dolárov. No jamajský národ hladuje a 70 percent ľudí živorí z 15 dolárov na týždeň! Pýtate sa, kde tie miliardy dolárov teda sú? V amerických hoteloch a v cirkusantských komerčných atrakciách typu Dolphin Cove či Dunn´s River Falls - všetky totiž vlastnia Američania…

Ja toto podporovať odmietam, preto ľudí vodím preč, ďaleko od turistických letovísk. Prišla som totiž na to, že Slováci milujú dobrodružstvo! Mladí, aj starší. Dnes, keď už sú letenky od 350 Eur, páči sa im odtrhnúť sa od stereotypu všedného života a zažiť niečo iné než ostatní dovolenkári - prežiť celú jamajskú dovolenku v našom Kingstone, kde za celý čas nestretnú žiadnych iných turistov a vidia a spoznajú toľko, o čom sa iným ani nesníva.

Kingston, toto kráľovské mesto tak odlišné od zvyšku Jamajky, je obrovské ihrisko pre dospelých, kde sa našinci nikdy nenudia! Vodím ich na také exkluzívne miesta, kam by sa s nikým iným jakživ nedostali – novinkou je Guvernérov palác a najkriminálnejšie geto, klasikou famózny Jahodový vŕšok, kde sa pred svetom ukrýva Holywoodska smotánka aj Usain Bolt, sirotinec, alebo naša utajená rasta osada, jediná svojho druhu na Jamajke, kde vás bez konexií nepustia, lebo ortodoxní rastamani nepotrebujú vaše peniaze, ale pokoj pre svoje modlitby…

Kingston má skrátka všetko a každý deň tu turisti s nami objavujú čosi nové - pulzujúci pestrofarebný Downtown Kingston plný umeleckých a historických skvostov, noblesné nábrežie ako v Miami, luxusný Uptown, kde žijú najbohatší Jamajčania, Marleyho múzeum, prekrásny Devon House, najväčšiu botanickú záhradu v Karibiku, strhujúci nočný život, majestátne hory Blue Mountains, najlepšiu jamajskú kaviarničku a kávové plantáže, starodávnu romantickú pláž, indiánske jaskyne i opustený ostrov pri pirátskom prístave Port Royal, kde je nudapláž aj skvelé potápanie v koralových útesoch k potopenému krížniku.

 

Z geta do paláca guvernéra

Keď mi nedávno v gete ponad hlavu v spálni prebehol potkan ako mačka, vravím si – tu a takto by som nemohla žiť! No oni musia. Nemajú veľmi na výber. Preto im pomáham, ako môžem. Nosím im z Európy oblečenie, obuv, kupujem jedlo pre celé rodiny, učím ich dopestovať si na dvoroch zeleninu, ktorá je na Jamajke drahá, no hlavne – dávam šancu tým Kingstončanom, ktorí sú bystrí, šikovní a pracovití! Je mi fuk, aká je ich minulosť a čo všetko majú za ušami – vybrala som ich do môjho sprievodcovského teamu, profesionálne ich vyškolila a neverili by ste, ako sa snažia, akí sú na seba dnes hrdí, že si zarábajú pre svoje celé rodiny slušnou poctivou prácou! Byť špičkovým tourguidom pre nich znamená vykročiť na cestu úspechu. Na cestu k lepšiemu životu…

Keď som v júli v schránke objavila list od jamajského guvernéra Jeho Excelencie Patricka L. Allena, ktorý na Jamajke reprezentuje britskú kráľovnú Alžbetu, priznávam, s počudovaním som si ho obzerala ako kura teflónovú panvicu… Nemohla som tomu skrátka uveriť! Ja, obyčajný človek zo Slovenska, som bola za zásluhy mojej práce pozvaná do King´s Housu ako čestný hosť! A zrazu som tam bola a prechádzala sa tam spolu s jeho dcérou, akoby sme sa poznali odjakživa! Bola to pre mňa obrovská pocta najmä preto, že do King´s Housu sa človek nedostane len tak; stráži ho čestná stráž a pri vstupe sa musíte preukázať pozvánkou. A keď mi guvernérova dcéra napokon povedala, že “Ty si si, Anita, adoptovala Jamajku a Jamajka si adoptovala teba, náš ostrov by potreboval viac takýchto Anít!, tie slová ma dojali k slzám!

Najkrajší pocit je ten, že úspech sa nedá kúpiť ani skopírovať, ale si ho musite ťažko vydrieť a vybudovať. Začínala som od piky pred 18 rokmi a keď sa obzerám dozadu, vidím za sebou kusisko práce, na ktorú som hrdá. A mám obrovskú radosť, keď vidím šťastné tváre mojich turistov a mojich spokojných tourguidov, ktorí sa každý deň učia niečomu novému, aby rástli a aby sa stali tými najlepšími, akými len môžu byť. Šťastie nie je len o peniazoch - ale o spokojnosti so životom, ktorý si vytvárame len my sami...

 

Zdielať článok na Facebooku


Foto: archív Nity Kimuri
Zdroj: ako, Nita Kimuri

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)
Piatok, 19. október. 2018. Meniny má Kristián.

Najnovšie príspevky

Foto dňa