Katka pozná Miláno lepšie ako domáci: Jej 6 tipov na najzaujímavejšie miesta

12.08.2019 |   |    | 

Asi žiadny turista v Miláne neobíde tunajšiu gotickú katedrálu, svetoznáme divadlo La Scala a pri troche šťastia ani slávny obraz Leonarda Da Vinciho Posledná večera. Futbaloví fanúšikovia možno pridajú k itineráru ešte návštevu štadióna v štvrti San Siro. Priamo v metropole Lombardie však môžete vidieť aj originál Sochy slobody, dom s ľudským uchom či kŕdeľ plameniakov, ktorý zdedil storočnú vilu.



 

Miláno, ako ho nepoznáte, približuje na svojej webstránke Moje Miláno blogerka Katarína Antenozio. Tu sú niektoré vychytávky, o ktorých mnohokrát netušia ani samotní starousadlíci a ktoré vám môžu spestriť vaše prechádzky po tomto zaujímavom meste.

 

Originál newyorskej Sochy slobody

Ak ste už boli v Miláne a odfotili si nádhernú fasádu tunajšej katedrály, je veľmi pravdepodobné, že ste na svojich snímkach zachytili aj Sochu slobody. Nejde pritom o nijakú napodobeninu. Aj keď nemá také impozantné rozmery ako americké dielo francúzskeho sochára Fréderica Auguste Bartholdiho, medzi ďalšími vyše 3000 sochami na najväčšom gotickom chráme sveta ju poľahky rozoznáte.

Je totiž umiestnená na jedinom balkóne priamo nad hlavnou bránou. A keď si ju pozorne prezriete, musíte uznať, že podoba s jej newyorskou dvojníčkou je neuveriteľná. Sochu roku 1810 vytvoril taliansky umelec Camillo Pacetti a znázorňuje Nový zákon. Rovnako ako Socha slobody v New Yorku, táto tiež zviera v pravej vzpriamenej ruke pochodeň. Aj vedľajšia socha na balkóne milánskeho dómu, stelesňujúca Starý zákon, inšpirovala Bartholdiho pri tvorbe newyorského monumentu. Od nej pochádzajú dosky, ktoré drží pod pazuchou.

 

Domčeky pre trpaslíkov

Na Via Lepanto v štvrti Maggiolina neďaleko milánskej hlavnej stanice môžete naraziť na kuriózne obydlia, ktoré akoby vystúpili z rozprávky o Snehulienke a siedmich trpaslíkoch. V skutočnosti ide o kuriózny projekt mestskej zástavby od architekta Maria Cavallého. Domčeky tu postavili v roku 1946 a pôvodne ich bolo dvanásť. Mali tvar pologule silne pripomínajúci eskimácke iglu a dva dokonca  podobu hríba, konkrétne muchotrávky červenej.

Žiaľ, potomok extravagantného staviteľa nemal veľký zmysel pre podobné výstrelky a v šesťdesiatych rokoch dal niekoľko príbytkov zbúrať. Dnes sa ich zachovalo osem, aj keď väčšina z nich prešla rekonštrukciou. Interiér pozostáva zo suterénu a nadzemného podlažia a okrem kuchynky a kúpeľne majú dve izby. Hoci sú domčeky naozaj miniatúrne a nezvyčajne tvarované, vraj sa v nich býva dobre.

 

Falošný chór

Milánčania boli odjakživa známi tým, že ich nijaký problém hneď tak nezaskočí a s ťažkosťami sa vedeli vždy originálne vysporiadať. Dôkazom toho môže byť Kostol Santa Maria presso San Satiro nachádzajúci sa na centrálnej Via Torino. Zvonku nenápadný chrám ukrýva vnútri skutočnú raritu. Renesančný staviteľ Donato Bramante ho zamýšľal vybudovať v tvare kríža, no na takýto projekt nebolo dosť miesta.

Popasoval sa s tým svojsky. Čo nebolo možné postaviť, jednoducho domaľoval. A to tak dokonale, že pri vstupe do kostola máte naozaj pocit, že presbytérium má majestátne rozmery. Ide však len o optickú ilúziu. Keď sa postupne približujete k oltáru, zistíte, že je to len majstrovsky pomaľovaná stena a celý priestor nemeria ani meter.

 

Plameniaky, ktoré zdedili vilu

Neďaleko námestia Porta Venezia v centre mesta stojí pekná secesná vilka. Vlastnil ju Romeo Invernizzi, majetný milánsky podnikateľ, ktorý mal veľkú slabosť pre exotické vtáctvo, konkrétne plameniaky. V roku 1980 si preto nechal dopraviť z Afriky a Čile dvanásť exemplárov ružových operencov a v záhrade svojho domu pre ne vybudoval parčík s magnóliami a umelým jazierkom. O kŕdeľ sa príkladne staral a keď sa vtáky premnožili, daroval niekoľko kusov do  zoologickej záhrady na severe Talianska. Invernizzi nemal potomkov, no do svojej poslednej vôle zahrnul milované plameniaky. Budúcich majiteľov nehnuteľnosti zaviazal postarať sa o pokojný život a budúcnosť  exotického kŕdľa. A tak, hoci vila za čas vystriedala niekoľko majiteľov, plameniaky v jej záhrade žijú nerušene dodnes. Darí sa im pomerne dobre, keďže niektoré z nich už majú vyše 25 rokov.

 

Dom 770

Podobných domov ako je ten na Via Poerio 35 v Miláne, je na svete okolo pätnásť a všetky sú takmer identické. Volajú ich „domy 770“ a ich história siaha do roku 1945, keď istá americká židovská rodina zakúpila budovu v newyorskej štvrti Brooklyn a poskytla ju ako útočisko rabínovi Yosephovi Yitzchak Schneersonovi, ktorý sa sem uchýlil na úteku z Európy pred nacistami. Stavba dodnes stojí na Eastern Parkway č. 770 (odtiaľ názov „dom 770“) a po rabínovej smrti sa stala centrom štúdia ortodoxného judaizmu. Ako sa hnutie šírilo po USA a neskôr aj do iných častí sveta, stavali si jeho prívrženci rovnaké domy, aby sa na prvý pohľad odlíšili. Môžete na ne natrafiť napr. v Los Angeles, Jeruzaleme, Melbourne, Buenos Aires alebo v Montreale. Milánsky „Dom 770“ je jediným v západnej Európe. Milánčania nazývajú stavbu aj „holandský dom“ pre prvky príbuzné architektúre tejto krajiny.

 

Dom s ľudským uchom

V milánskom dialekte „Cà dell’oreggia“, teda Dom s uchom nájdu návštevníci na Via Serbelloni neďaleko zastávky metra Palestro. Za svoje meno vďačí veľkej bronzovej ušnici na fasáde. Hoci vyzerá bizarne, v skutočnosti ide o jeden z vôbec prvých domácich telefónov. Aparát je dnes už nefunkčný, ale traduje sa, že keď do veľkého ucha zašepkáte svoje želanie, určite sa vám vyplní.

 

Zdielať článok na Facebooku


Foto: Katarína Antenozio
Zdroj: Katarína Antenozio

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)
Sobota, 19. október. 2019. Meniny má Kristián.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa