CYPRUS - Lazár patrí k najznámejším svätcom, najmä vďaka zázračným uzdraveniam, ktoré popisuje Biblia. Jeho ostatky sú uložené v cyperskej Larnake, kam za nimi putuje aj množstvo turistov z celého sveta. Veria, že sa im alebo ich blízkym konečne uľaví od chorôb a bolesti.
Kto bol sv. Lazár?
Lazár bol podľa Biblie priateľom Ježiša, ktorý žil v meste Betánia neďaleko Jeruzalema. Keď ochorel, jeho sestry Mária a Marta poslali Ježišovi správu, aby prišiel, pretože vedeli, že by mohol ich brata uzdraviť. Keď však dorazil, Lazár už bol štyri dni po smrti a jeho sestry Ježišovi vyčítali, že keby prišiel skôr, mohol ich brat ešte žiť.
Ježiš im však povedal, že Lazár vstane z mŕtvych. Prišiel k jeho hrobu, prikázal z neho odvaliť kameň a po modlitbe k Bohu zvolal: „Lazár, poď von!“. Ten na prekvapenie všetkých skutočne ožil a vyšiel z hrobu. Jeho ďalší osud Biblia nespomína, legendy však tvrdia, že neskôr Lazár údajne Betániu opustil, lebo ho tam chceli zabiť, aby umlčali dôkaz Ježišovej moci.
Podľa západnej katolíckej tradície sa spolu so sestrami vydal loďou do dnešného Provensálska, kde sa stal biskupom v Marseille a kde zomrel ako mučeník. Východná pravoslávna cirkev však hlása čosi iné. Podľa nej Lazár po svojom vzkriesení utiekol na Cyprus a stal sa biskupom mesta Kition (dnešná Larnaka). Tam žil ďalších 30 rokov, zomrel prirodzenou smrťou a jeho relikvie boli neskôr uložené v tunajšom kostole.
Stredoveký chrám
Kostol svätého Lazára (Ierós Naós Agíou Lazárou alebo Agios Lazaros) je jednou z najstarších a najdôležitejších náboženských pamiatok na Cypre. Bol postavený v roku 890 na mieste, kde krátko predtým objavili údajnú hrobku s ostatkami svätca, ktorý dal meno špitálom a je vnímaný ako symbol nádeje, viery, zázrakov a Božieho milosrdenstva.
Kostol má podobu trojloďovej ranokresťanskej baziliky s polkruhovými apsidami, neskôr však pri prestavbách získal aj mnohé románske, renesančné a barokové prvky. Tri impozantné kupoly a pôvodná zvonica boli, naopak, odstránené - pravdepodobne v prvých rokoch osmanskej nadvlády (1571), keď sa kostol na dve desiatky rokov zmenil na mešitu. Súčasná kamenná zvonica pochádza až z roku 1857.
Interiéru kostkola dominuje jeden z najkrajších a najstarších ikonostasov Stredomoria. Bol vytvorený v 2. polovici 18. storočia a medzi zložito vyrezávanými drevenými časťami sú vložené maľby, ktoré zobrazujú rôzne biblické scény a postavy. „Svätého Lazára rozoznáte ľahko,“ hovorí Olga, sprievodkyňa cestovnej kancelárie TUI. „Jeho ikona je totiž celá pokrytá zlatom.“
Vzácnymi materiálmi sa v tomto svätostánku rozhodne nešetrí a okrem žltého kovu upúta pozornosť všetkých veriacich aj turistov tiež bohato zdobená schránka zo striebra. Práve tá dnes ukrýva kosti a časť lebky sv. Lazára.
Silná viera
Cyperčania sú silno veriaci a k ostatkom svätca prichádzajú nielen cez sviatky, ale aj v bežné dni. Pred našimi očami sa tak odohrávajú dojemné scény, keď prevažne starší ľudia pristupujú k striebornej schránke, hlboko sa pred ňou skláňajú, viackrát ju obchádzajú a oddane bozkávajú sklo, za ktorým sú vzácne relikvie.
„Miestni veria, že keď sú v kostole ostatky svätca, napríklad kosti, musia ich pobozkať,“ vysvetľuje naša sprievodkyňa a my sa nevyhneme myšlienke na to, že to asi nie je veľmi hygienické. Ľudia pritom sv. Lazára väčšinou prosia práve o zdravie.
Nielen pri striebornej schránke s ostatkami, ale aj v podzemí kostola, kde je dodnes umiestnený údajný Lazárov sarkofág. Vlastne sú v krypte dnes až dva, ten správny rozoznáte podľa nápisu „Lazár, priateľ Krista“ na jeho boku.
Je umiestnený bližšie k stene a od zvyšku priestoru oddelený druhým sarkofágom, ktorého účel je trochu nejasný. Mohol patriť nejakej inej významnej osobnosti, ale tiež slúžiť pre ostatky sv. Lazára ako záložný a podľa našej sprievodkyne bolo jeho účelom zmiasť Osmanov a ochrániť skutočné ostatky svätca.
Splnené prosby
Vedci oba vápencové sarkofágy datovali do obdobia rímskej doby, a to vieru domácich, že tu bol skutočne pochovaný sv. Lazár, ešte posilnilo. Atmosféra tohto miesta však pôsobí aj na nevercov. Priestor je veľmi stiesnený, s nízkymi stropmi a bez zdobenia, no z každého rohu cítiť čosi mystické.
Modlitby, viera, nádej v beznádeji, to všetko akoby za stovky a stovky rokov priam nasiaklo do múrov. Olga nás upozorňuje ešte na jedno miesto, potvrdzujúce výnimočnosť tohto miesta - ikonu priamo oproti schodisku do krypty, na ktorej sú zavesené plechové doštičky.
Sprievodkyňa vysvetľuje, že ich sem prinášajú veriaci s prosbou, aby im svätec pomohol s uzdravením tej časti tela, ktorú zobrazujú. „Pliešky sú jednou možnosťou, veľmi obľúbené sú však aj rôzne sošky z vosku, napríklad v tvare hlavy, nohy či srdca, ktoré vyrábajú miestni remeseleníci,“ vysvetľuje Olga a vyťahuje spod ikony čosi, čo vyzerá ako bábika.
Zrejme ju tu nechali rodičia s prosbou o zdravie dieťaťa, alebo manželia s túžbou počať. Pri pohľade na sošku cítime dojatie, no predsa sa tvárime trochu skepticky. Sprievodkyňa však vysvetľuje, že nádej a viera skutočne dokážu zázraky - minimálne v našom vnútri. A v tom má nepochybne pravdu.
