Dojmy z Číny

22.06.2008 |   |    | 

ČÍNA - Pred rokom v máji som navštívila Čínu. Nie ako bežný návštevník s cestovnou kanceláriou, ale s úžasnými ľuďmi – členmi slovenskej federácie wushu na Slovensku.



Ako iste tušíte z názvu organizácie, nebol to hocijaký výlet. Šli sme cvičiť bojové umenie – Tchai ti. To množné číslo berte, prosím, s nadhľadom, osobne som sa pasovala radšej za fotografa výpravy.

Nabalení na tri týždne sme sa odlepili z budapeštianskeho letiska a deväťhodinový let do Pekingu ubehol celkom rýchlo a príjemne. V skorých ranných hodinách s posunom času plus 6 hodín nebol problém nájsť taxík za prijateľnú sumu zopár juanov a dopraviť sa ďalej do hotela v centre, priamo na námestí Nebeského pokoja.

Dvanásťmiliónový Peking je okrem iného aj mestom taxíkov. Šnúry vozidiel sa vlečú ulicami do nedohľadna a preprava je lacná ako v podstate celý pobyt v Číne. Strava, ubytovanie i kultúra sú na naše pomery za smiešny peniaz. Neskôr prišiel náš sprievodca Zhan Shanmin, ktorý priletel z Moskvy, kde vyučuje Tchai ti. Rodený Pekingčan bol našou výhrou, vďaka nemu sme sa vedeli dohovoriť nielen rukami a nohami, ale aj prostredníctvom jeho tlmočenia. S ním sme sa rozprávali po rusky.

Každé doobedie taičisti veselo cvičili v nádherne rozkvitnutých a upravených parkoch. Ja som zatiaľ obdivovala ich nádheru, umenie našich cvičiacich i domorodcov, ktorí sa húfne venujú bojovým umeniam v každom veku. Parky boli hotovou pastvou pre oči. Čínski starčekovia „venčili“ svojich domácich miláčikov – vtáčikov v klietkach povešaných po stromoch, cvičiteľ Pa kuy obiehal do nekonečna okolo jedného stromu, kde už mal doslova vyšľapanú cestičku, smetiari tlačili svoje typické káry a veselo trkotali a môj objektív cvakal o dušu spasenú vo vidine budúcej výstavy, ktorú mi po návrate sľúbila šéfka.   

Jednou z prvých pamiatok bohatej kultúrnej histórie Číny, ktoré sme v Pekingu navštívili, bol kláštor Bieleho oblaku. Kláštory v Pekingu sú sprístupnené návštevníkom a obývané taoistickými, prípadne budhistickými mníchmi. Kláštor Bieleho oblaku je taoistickým kláštorom a tento prvý dotyk s čínskym duchovným svetom vo mne zanechal najhlbšie dojmy. Nebol preplnený zahraničnými turistami, iba zopár domorodých návštevníkov dopĺňalo atmosféru jeho exteriérov a interiérov.

Úžasná a dovtedy pre mňa nepoznaná architektúra, dym z veľkých kadidelníc, kde domorodci pálili vonné tyče (nie tyčinky, pretože veľkosť týchto predmetov  si toto pomenovanie nezaslúži), samotný obrad s klaňaním sa pri ich pálení i prítomní mnísi v tradičnom oblečení a účese s drdolčekom na temene hlavy (veria, že v ňom sídli božstvo) tvorili neopakovateľný kolorit.
 
Fotografovanie interiérov je zakázané, mnísi toto pravidlo prísne strážia a nerozpakujú sa zahriaknuť návštevníkov pri jeho porušení. Takisto si treba pýtať povolenie od osoby, ktorú chceme zvečniť objektívom, pretože zvyšky starých animistických kultov premiešané s filozofickými smermi starším Číňanom diktujú, že snímka môže človeku ukradnúť dušu. Zažila som na vlastné uši nadávky (našťastie v čínštine, ale ich zmysel nebolo ťažké pochopiť) a skoro bitku na vlastnej koži od pána, ktorého som si dovolila odfotiť bez výslovného povolenia. 

Na nádvorí kláštora Bieleho oblaku však vznikla jedna z mojich najobľúbenejších fotografií - mnícha čítajúceho knihu. Keď som ho videla, sediaceho na lavičke a zahĺbeného do textu, spomenula som si na môjho niekdajšieho profesora východných filozofií Egona Bondyho, nech mu je jeho filozofické nebo ľahké. Pri východe z kláštora sedel v plnom lotosovom sede staručký mních a ponúkal ľuďom lósy, kde si mohli prečítať za pár drobných svoj osud.
O týždeň sme sa presunuli do pohoria Wu-tang-shan, kolísky taoistických bojových umení a liečiteľstva. Kláštory zo 7. – 17. storočia sú postupne reštaurované a tvoria okrem Veľkého čínskeho múru a Zakázaného mesta, ktorého rozsiahly areál s expozíciami je už sprístupnený dávnejšie aj verejnosti, ďalší šperk z klenotnice čínskej histórie.

Za všetky spomeniem aspoň kláštor na vrchole štítu Zlatá strecha, ktorý sme dosiahli po skoro celodennej schodovej turistike (kláštory totiž nespájajú lesné cestičky, ale nekonečné kilometre schodov) a je snáď najviac navštevovaný a čo do rozsiahlosti najhonosnejší. Zaujímavá bola aj 24-hodinová cesta vlakom cez čínsky vidiek, cez okná sa mihali  ryžové polia obrábané sedliakmi s volskými záprahmi a z pohľadu Európana do očí bijúca veľká chudoba.

Po návrate do Pekingu sme si nenechali ujsť večeru s typickou pochúťkou – pekingskou kačkou, ba dokonca sa nám podarilo dostať vďaka čínskym priateľom do vychytenej Tibetskej reštaurácie, usídlenej neďaleko slovenského veľvyslanectva v Pekingu. Okrem bohatej tabule, kde si prišli na svoje všetky zmysly, spestrením boli spevy a tance tibetskej folklórnej skupiny.

O Pekingu a Číne by sa dalo písať veľa, veľa a ešte viac, o Veľkom čínskom múre, Zakázanom meste, Chráme nebies, zoologickej záhrade a lenivých pandách, obrovskej botanickej záhrade, staručkých pôvodných uličkách – hutongoch, bohužiaľ kvôli olympiáde zrovnávaných so zemou, typických trhoviskách, pitoreskných vozidlách domácej výroby, pekingských žobrákoch, zvykoch, tradíciách,  samozrejme kulinárskom umení,  čajoch, porceláne, hodvábe, dnešnom živote Číňanov a mnohých ďalších témach z pestrofarebnej palety čínskych námetov.

Čínu sme po troch týždňoch opúšťali nabití dojmami a s nádejou, že sa o rok, dva či tri vrátime. Teraz doma nostalgicky pozeráme fotografie a cez Google Earth miesta, kde sme boli a že jedno pivo sa po čínsky povie íg pitio.


Autor: Vlnka

Príspevok je uverejnený v rámci súťaže o dovolenku v Miláne, bližšie informácie o súťaži nájdete TU. Text neprešiel textovou a jazykovou korektúrou.

 

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
1.0/5 (1 hlasov)

Sobota, 22. september. 2018. Meniny má Móric.

Najnovšie príspevky

Foto dňa