Vzácny hosť v Bratislave: Vyspovedali sme najmladšieho cestovateľa, ktorý navštívil všetky krajiny sveta

 

James Asquith je oficiálne najmladším cestovateľom na svete, ktorý navštívil všetkých 196 krajín. Od roku 2013, kedy svoje putovanie zavŕšil, tento rekord nikto neprekonal. James sa dostal k cestovaniu vďaka otcovi, ktorý pracoval ako pilot, mama zas kedysi žila v Hongkongu. Spolu s nimi veľa cestoval. Prvou krajinou, ktorú navštívil na vlastnú päsť, bol Vietnam, kde strávil tri mesiace ako dobrovoľník. Cestovanie ho stálo asi 125.000 libier a všetko si financoval sám. Spočiatku využíval úspory, ktoré si šetril už od detstva, neskôr počas svojich ciest príležitostne pracoval v hoteloch či baroch. Jeho najobľúbenejšími krajinami sú Spojené štáty americké (pre ich rôznorodosť), Taliansko (kvôli jedlu) a Irán.

James naďalej veľmi veľa cestuje. Pôsobí ako zástupca UNICEF pre Jemen, píše pre magazín Forbes. Jamesa na Instagrame sleduje 725.000 ľudí, s ktorými sa neváha podeliť o svoje tipy či triky. K nim patrí aj použitie jeho aplikácie Holiday Swap, vďaka ktorej si môžete na pár dní vymeniť svoj domov trebárs s niekým na druhom konci sveta.

 

Z Bratislavy vašich fanúšikov na Instagrame pozdravila plyšová koala. Cestuje s vami pravidelne?

Je to pomerne čerstvá záležitosť. Asi pred rokom som zas raz niekam cestoval sám, dlho som čakal na letisku, a tak som si dal pár pohárov šampanského a skončil v Duty Free obchodoch nakupovaním plyšákov. Stal sa z toho zvyk - obvykle šla so mnou do lietadla tá najhlúpejšia hračka, ktorú som našiel, napríklad obrovský tučniak. Pretože ale cestujem dosť naľahko a som stále v lietadle, všetko som musel dať preč, obvykle niekomu na Instagrame. Asi pred tromi mesiacmi som si v Austrálii kúpil túto koalu a tá jediná so mnou zostala. Čiastočne preto, že je tak malá a nezaberá veľa miesta a čiastočne preto, že áno, pravdepodobne potrebujem priateľa, keďže cestujem väčšinou sám.

 

 

V minulosti to ale bolo rôzne. Niekedy ste cestovali sám, inokedy s priateľmi. Ktorá z možností vám vyhovuje viac?

To je rôzne. Tu v Bratislave som s kamarátom, zajtra budem v Londýne opäť sám a celkom sa  na to teším. Ale predtým som bol sám asi mesiac a nevedel som sa dočkať, kedy zas budem mať na cestách spoločnosť. Takže je vždy príjemné byť sám so sebou, mám to rád, ale potom som zase rád s ľuďmi. A keď niekam letím, mám vyslovene rád samotu. Nasadím si slúchadlá, prechádzam letiskovou halou, bezpečnostnou kontrolou... Iní ľudia ma niekedy zdržujú a ja rád všetkým prechádzam plynulo. Mám rád svoj obvyklý postup.

 

Zvyknete si pred cestou pripravovať presný itinerár a zoznam toho, čo chcete vidieť, alebo sa rozhodujete skôr na mieste?

Väčšinou to bolo dosť spontánne. Obvykle som hľadal najlacnejšie letenky, raz sa mi napríklad podarilo letieť do Thajska a späť za 260 dolárov. V poslednom roku mojej cesty po svete to bolo aj o tom, kam sa mi podarí získať víza. Nechcel som skrátka míňať peniaze na to, aby som len tak niekam vyrazil, ale chcel som sa dostať do tej-ktorej konkrétnej krajiny, ktorá mi na zozname ešte chýbala.

 

 

A po príjazde do krajiny?

Tam som už väčšinou vedel, čo chcem vidieť. Čas je vzácny. Ale keď som napríklad prvýkrát prišiel do juhovýchodnej Ázie, tam som žiaden itinerár nemal. Vedel som len to, že budem pracovať s dvomi najlepšími kamarátmi vo Vietname ako dobrovoľník a stavať domy a že potom budeme mať dva mesiace voľno. Ale nevedeli sme, čo chceme vidieť. Iným príkladom je moja 5-mesačná cesta Južnou Amerikou. Po príchode na každé miesto som hneď rozmýšľal nad ďalším a ako prvé som si vždy kúpil lístok na autobus do ďalšej destinácie. Chcel som si byť istý, že uvidím všetko, čo som si naplánoval. Presné poradie som ale nemal.

 

Itinerár so sebou teda nenosíte. Je však niečo, bez čoho sa na cestách nezaobídete?

V podstate potrebujem len pas a peniaze. Najmä v niektorých krajinách v Afrike som mal naozaj len pas vo vrecku, kreditnú kartu a trochu peňazí. A to je všetko. Cestujem úplne naľahko. Donedávna som so sebou nosil len malú tašku, lenže mi na nej praskol popruh, tak som si kúpil malý kufor. Ale len preto, že ma k tomu prinútili moji kamaráti a rodina: „Už máme dosť toho, že máš na fotkách na Instagrame stále to isté oblečenie.“ (smiech). Takže jediný dôvod, prečo som si kúpil trochu väčšiu batožinu, je zmena odevov. Ešte pred štyrmi mesiacmi som cestoval len s malou príručnou batožinou, takže sa mi napríklad stalo, že sa mi raz náhle zmenili plány a ja som sa na dva dni ocitol v Toronte, kam som priletel z Blízkeho Východu. Bolo tam 21 stupňov pod nulou a ja som nemal bundu, lebo by sa mi nezmestila do tašky. Tak som bol len v pulóvri, na dva dni sa mi nechcelo niečo kupovať...

 

 

Ako najmladší človek ste precestovali celý svet. Ako to vnímali vaši rodičia?

Myslím, že s tým nemali problém. Úplne na začiatku mi síce hovorili: "Čo to robíš, práve si sa vrátil z výletu, prečo balíš znova?" Myslím, že sa báli, že vyletím zo školy a nebudem pracovať, len cestovať. Keď som ale dokázal, že viem dokončiť štúdium, boli v pohode. Nikdy som od nich nechcel žiadne peniaze, svoje cesty som financoval úplne sám, takže nakoniec spravili to, čo by podľa mňa urobili všetci dobrí rodičia – podporili ma.

 

Nemali strach?

Moja mama sa o mňa bojí aj dnes. Som dospelý, ale keď niekam letím, musím jej vždy dať vedieť, že som dorazil. Ale nikdy mi nič nezakazovali. Jasné, keď som šiel začiatkom tohto roka do Jemenu, boli tam otázky. Ale nielen od mojich rodičov, aj od ostatných. Nie je to tam najbezpečnejšie, takže sa pýtali, či to myslím vážne.

 

 

A vy s vašimi skúsenosťami, ktoré ste počas cestovania nadobudli, by ste súhlasili s tým, keby chcel jedného dňa precestovať svet napríklad váš 18-ročný syn?

Určite by som povedal: „Choď do toho!“ Ja by som nič nemenil. Niektoré krajiny sú papierovo najnebezpečnejšie, napríklad Irak alebo Afganistan, ale ja som sa cítil menej bezpečne v Paríži alebo v Londýne než tam. Podobne je to s Afrikou. Ľudia si myslia, že Čad, Stredoafrická republika alebo Kongo sú nebezpečné, ale pravdepodobne je oveľa väčšia kriminalita vo veľkých mestách v USA alebo v Európe. Takže to záleží na uhle pohľadu. Ak ste citlivý, budete sa cítiť ohrozený kdekoľvek na svete. Ja som na to nemyslel, ani ma to nemohlo zastaviť.

 

Takže by ste pokojne odporúčali tieto „nebezpečné krajiny“ aj ostatným?

Samozrejme. Vždy existuje bezpečný spôsob, ako sa tam dostať. Jeden z mojich dobrých kamarátov je práve v Sýrii. A vyzerá to tam krásne. Ak ste opatrní a rozumiete miestnym problémom, mali by ste byť v poriadku. Všetko je to o zdravom rozume.

Práve preto som sa napríklad veľmi neukazoval na univerzite, pretože sa mi nepáči ten systém. Musíte získať titul, aby ste mohli ísť do práce (u mňa je to finančníctvo). Ak sa pozriete na fotky čohokoľvek na svete z minulosti, od počítača až po fľašu vody, všetko sa zmenilo. Jedna vec ale vyzerá presne rovnako, a tou je trieda. Vzdelávací systém všade na svete je rovnaký ako pred sto rokmi. Nič sa na ňom nezmenilo. Deti dostanú papier a pero, zapisujú si veci, niekto stojí vpredu v triede pri tabuli a je to úplne rovnaké. A to treba zmeniť, to sa musí zmeniť! Pretože nakoniec ľudia, ktorí sú papierovo najlepší a dostávajú najlepšie známky na škole a na univerzite, patria k tým najblbším, akých som v živote stretol. A platí to aj naopak.

Vyjdete zo školy, máte 21 alebo 22 rokov, stanete sa lekárom... Študovali ste sedem rokov, ale nemáte žiadne skúsenosti zo skutočného života, nevideli ste svet, neboli ste v situácii, ktorá mohla byť nebezpečná. Neviete, ako sa v takom prípade zachovať. Takže by to mala byť kombinácia oboch prístupov a vzdelávací systém na celom svete musí ľudí učiť viac zručností zo skutočného života, než len počítať vzorce. Buďme úprimní, to v skutočnosti nikdy nevyužijú.

 

 

Dá sa pri všetkých tých prejdených krajinách ešte pamätať detaily o nich?

Samozrejme. Mám fotografickú pamäť, takže sa mi niekedy vynoria všetky spomienky na konkrétne miesta. Teraz som napríklad v Bratislave po deviatich rokoch, ale keď som šiel po jednej z ulíc, zrazu som si uvedomil, že si ju pamätám, akoby to bolo včera. Mnohé, mnohé miesta sú ale zahmlené, no to je tiež dobré, lebo sa mi potom pri opakovaných návštevách stane, že ich vnímam úplne nanovo. A mení sa aj môj vzťah k nim. V roku 2009 som napríklad strávil Silvestra v Sydney, ktoré ma očarilo. Druhýkrát sa mi už páčilo oveľa menej a potom som ho vyslovene neznášal. Pred tromi mesiacmi som ale do Sydney cestoval opäť a  absolútne  som sa zamiloval. A to je dobré, lebo mestá by sa mali meniť, názory sa môžu meniť... Treba dať každému miestu jeho čas a vychutnať si daný moment.

 

Takže si cestovanie ešte stále užívate... Myslíte, že jedného dňa ho budete mať po krk a radšej sa usadíte?

Áno, stále ho milujem. Ale raz som sa už usadil. Keď som prešiel všetky krajiny sveta, štyri – päť rokov som pracoval v kancelárii, z čoho som sa šiel zblázniť. Teraz by som radšej hovoril o spomalení. Minulý rok som lietal štyrikrát týždenne a často to boli dlhé vzdialenosti cez polovicu sveta, takže som teraz naozaj spomalil a snažím sa stráviť asi týždeň na jednom mieste. Budúci rok sa možno aj usadím, ale to neznamená, že nebudem šesť mesiacov v roku cestovať. Ale bude to skôr taká dovolenka, nechcem stále baliť a vybaľovať.

 

 

Zapôsobila na vás niektorá krajina tak, že by ste sa tam chceli presťahovať?

Veľa miest na mňa zapôsobilo, ale nie tak, že by som tam chcel žiť. Jediná krajina, kde sa pravdepodobne usadím, sú Spojené štáty americké. Opäť to ale súvisí aj so zlým vzdelávacím systémom. Veľmi totiž neovládam cudzie jazyky. Viem trochu po španielsky a trochu po francúzsky. Milujem síce Taliansko, ale problémom je reč. Áno, mohol by som sa ju naučiť, ale pravdepodobne by som hovoril prinajlepšom priemerne. Takže aj preto to musí byť anglicky hovoriaca krajina a v Kanade by som nežil, takže to musí byť USA.

 

Pred deviatimi rokmi ste navštívili Slovensko prvýkrát. Ako sa vám tu páčilo?

Musím sa priznať, že som doteraz videl len Bratislavu a ešte sa len budem musieť niekedy vybrať aj ďalej. Prvýkrát som tu strávil štyri dni, rovnako ako aj teraz, s jedným z najlepších kamarátov a len sme si tak užívali jedlo a ľudí a historické centrum... Práve to pre mňa najviac reprezentuje východnú Európu - história a veľmi pekné mestá. Veľmi sa mi tu páčilo. Najmä to, že sa tu dá chodiť pešo. Pred tromi mesiacmi som strávil mesiac v Los Angeles a myslel som, že sa zbláznim. Každý presun tam trvá dve hodiny, ľudia strávia tri - štyri hodiny denne v zápchach. To je šialené. Takže je milé, že sa tu všade dostanem pešo.

 

 

 

Jamesove tipy na cestovanie po svete

1. Počas cestovania buďte flexibilní, čo sa týka času, miesta i výdavkov. To vám pomôže ušetriť veľa peňazí, pretože bez predošlého plánovania sa môžete v daný moment rozhodnúť pre akúkoľvek lacnejšiu alternatívu.

2. Cestujte veľa po zemi, čiže snažte sa vyhýbať leteckej doprave a pozerajte lacné miestne autobusové alebo vlakové spojenia, ktoré vás dostanú aj do ďalšej krajiny. Pretože najlacnejšie letenky sú často v skorých ranných hodinách, keď nemáte dobré spoje na letisko. Kvôli tomu sa vám cesta predraží o náklady na taxík a iné drobnosti naviac.

3. Urobte si prieskum o krajine, do ktorej sa práve chystáte. Sledujte rady iných cestovateľov a hľadajte možnosti, ako ušetriť na ubytovaní, strave alebo v ktorom čase a za akých podmienok môžete zadarmo navštíviť niektoré atrakcie.

4. Poddajte sa dobrodružstvu. Nespoliehajte sa na overené reťazce a vždy sa snažte žiť čo najviac lokálne. Domáci sa nepôjdu najesť do luxusného zahraničného reťazca, oni si nájdu pouličný bufet s vynikajúcou domácou stravou, ktorá stojí tretinu výdavkov. Takto sa navyše skôr prispôsobíte domácej kultúre.

5. Choďte na bezplatné prehliadky po mestách. Sprievodcami sú často študenti, ktorí taktiež nemajú veľa peňazí a tí vám prezradia, ako môžete ušetriť, kde nájdete lacné podniky, čo zaujímavého môžete vidieť bez ďalších investícií a hlavne vám povedia o miestach, ktoré nenájdete v oficiálnych sprievodcoch.

6. Snažte sa počas cestovania zarobiť. Hlavne v hotelových a reštauračných službách nikdy neodmietnu dočasnú výpomoc. Ak chcete zostať niekde dlhšie, takto usporíte peniaze na ďalšie cestovanie. Jednou z výhod zároveň je, že hotely pre svojich zamestnancov ponúkajú často aj ubytovanie zadarmo, takže máte postarané o stravu, nocľah a ešte si k tomu zarobíte aj vreckové navyše.

Autor: © Zoznam/ako

Zdieľať článok na Facebooku