Morbídny zvyk v Indonézii: Svoju lásku vyjadrujú vykopávaním mŕtvol

30.10.2020 |   |    | 

Ľudia po celom svete si zvyknú svojich zosnulých pripomínať a uctievať rôznymi spôsobmi. U nás napríklad zapálením sviečky, kvetmi na hrobe či fotografiou, ktorá nám blízku osobu neustále pripomína. V indonézskej provincii Tana Toraja však lásku, ktorá víťazí nad smrťou, dokazujú trocha extrémnejšie - pravidelnou exhumáciou tela.



 

Región Tana Toraja, známy ako „Krajina nebeských kráľov“, leží v severnej časti indonézskej provincie Južné Sulawesi. Jej obyvatelia žili odnepamäti v horských oblastiach prakticky nedotknutých vonkajším svetom. Mnohé sa ale zmenilo začiatkom 20. storočia s príchodom holandských misionárov, ktorým sa podarilo väčšinu obyvateľstva odviesť od animizmu ku kresťanstvu.

Niektoré zvyky a tradície však našťastie zostali zachované – predovšetkým tie, ktoré sa spájajú so smrťou. Rozlúčky so zosnulými (rambu solo) sú významnou spoločenskou udalosťou, ktoré odrážajú jeho spoločenský status a bohatstvo. Niektorí si na dôstojný pohreb šetria celý život, často sa ale stáva aj to, že sa kvôli nemu zadlžia príbuzní.

Rozlúčka so zosnulými sa obvykle koná na veľkej lúke, kde príbuzní postavia prístrešky pre hostí a na ryžu. Zúčastňujú sa jej stovky, ba až tisícky ľudí, ktorí svoj zármutok prejavujú pohrebnými chválospevmi, piesňami a básňami, plačom a nárekom. Pohreb začína porážkou čo najsilnejších vodných byvolov a prasiat, ktorá má zaistiť rýchlu cestu zosnulého do večnosti a jeho pokojný spánok. Rohy zvierat sú potom umiestnené pred dom jeho rodiny. Súčasťou pohrebu je aj súboj aspoň 25 dvojíc kohútov (bulangan londong).

Ďalšie rituály obvykle trvajú niekoľko týždňov či mesiacov, no niekedy aj celé roky, kým rodina zosnulého zoženie dostatok financií na pohreb. Telo zabalené v niekoľkých vrstvách látky zatiaľ odpočíva v tzv. tongkonane, zvláštnej budove na pilieroch, ktorú pre túto príležitosť vybudujú príbuzní spolu s priateľmi a známymi. Torajania však veria, že smrť nie je náhla, ale ide o postupný proces, ktorý vedie do krajiny duší (Puya). O mŕtvom počas tohto obdobia hovoria, akoby len spal, alebo bol chorý.

Na konci ceremoniálu mumifikované telo uložia do truhly a tú zas do veľkej jaskyne na vrchole útesu alebo do vytesaného kamenného hrobu. V minulosti umiestňovali na terase hrobky drevenú alebo bambusovú figurínu človeka (tau tau), ktorá mala dohliadať na ostatky. Stávali sa však častým cieľom zlodejov, a tak si ich teraz rodiny nechávajú doma. Truhla ale obsahuje veci, ktoré by sa zosnulému mohli zísť na druhom svete.

Deti ale do skál nepochovávajú. Rakvu zavesia priamo na útes alebo na strom, kde visí, až kým sa laná nepretrhnú. Ak zomrie bábätko, ktorému ešte nenarástol prvý zub, telíčko zabalia do látky a umiestnia ho do vydlabanej dutiny v kmeni rastúceho stromu. Veria, že počas jeho hojenia sa duša dieťaťa stane súčasťou stromu.

Výber miesta posledného odpočinku je veľmi dôležitý. Telo by malo byť pochované tam, kde zosnulý strávil väčšinu života. Niekedy sa však samotní príbuzní nezhodnú na tom, kde by to malo byť a vnímajú ho ako tzv. stratenú osobu (topusa). Ak zomrel na nejakom vzdialenom mieste, rodina tam odcestuje, aby dušu odprevadila späť do rodnej dediny.

Telo je možné „vyrušiť“ len počas rituálu Manene (Ma´nene), ktorý sa odohráva raz za tri roky. Je prejavom lásky, ktorú neukončí ani smrť, no nezvyknutého človeka mô, čže pohľad naň mátať ešte dlho. Torajania totiž v daný deň vykopú zosnulého príbuzného, vyčistia jeho hrob a postarajú sa o telo.

Niektorí hovoria o niekoľko stáročnom rituále, portál MailOnline ale cituje fotografa Agunga Parameswaru, ktorý od miestnych zistil trochu iné pozadie tohto zvyku. Údajne pochádza z dediny Baruppu, kde pred vyše sto rokmi istý Pong Rumasek lovil v horách, keď našiel pod stromom rozkladajúce sa telo. Obliekol ho do vlastných šiat a riadne pochoval a odvtedy ho vraj sprevádzalo šťastie.

Ostatní Torajania tiež uverili, že sa im duchovia zosnulých odmenia za ich starostlivosť, a tak vznikol Manene – „Obrad umývania tiel“. Vtedy rodiny exhumujú ostatky svojich príbuzných, telo učešú a oblečú do nových moderných šiat a spravia si s ním zopár rodinných fotografií. Opravia a vyčistia staršiu truhlu, prípadne potom telo uložia do úplne novej.

Pre dedinčanov je to znak lásky, ktorú stále cítia k tým, čo síce zomreli, ale duchom sú stále prítomní. Je to spôsob, ako im dať vedieť, že sú stále dôležitou súčasťou rodiny a miestnej spoločnosti,“ vysvetľuje fotograf Paul Koudounaris, ktorý sa tohto netradičného rituálu zúčastnil.

 

Autor: © Zoznam/ako

Zdielať článok na Facebooku


Foto: Getty Images, SITA/AP

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Nedeľa, 29. november. 2020. Meniny má Vratko.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa