Autobusár Ondrej jazdí v Nórsku, jeho zážitky sú hitom: Pri tomto som sa musel smiať (ROZHOVOR)

03.01.2021 |   |    | 

Od malička ho fascinovali autobusy, až sa stal vodičom. Pred vyše desiatimi rokmi odišiel do Nórska, z jeho zážitkov vznikli nakoniec dve knihy Ako som vozil Nórov. Budúci rok by Ondrejovi Sokolovi mala vyjsť tretia kniha Ako som vozil Kórejčanov.



 

Ako si spomínate na začiatky, keď ste príbehy písali len pre jednu internetovú stránku a ešte ste netušili, že nakoniec ich vydáte aj knižne?

Začal som ich písať iba kvôli tomu, že internetovej stránke, ktorá funguje na základe obsahu čitateľov, čiže viac-menej vydá to, čo jej čitatelia pošlú, došli články. Padla výzva, že hocijakú "blbosť" nám pošlite. Povedal som si, že hocijakú blbosť dokážem napísať aj ja. Ale nič som si od toho nesľuboval, chcel som to len skúsiť. Sadol som si za počítač a začal som ťukať. Nejako som sa rozbehol a ani neviem ako, mal som napísaných deväť strán. Sám som bol prekvapený, ako mi to ľahko išlo, kreatívny pretlak bol veľký. Nostalgicky na to spomínam.

 

Príbehy však mali veľkú čítanosť a prišiel návrh na knihu. Váhali ste?

Váhal som, lebo to znelo, že by s tým mohlo byť veľmi veľa roboty. Ja som hlboko vnútri lenivé 'hovädo'. Vydavateľ trocha na mňa tlačil, aby sme to skúsili, že nemáme čo stratiť. On predtým nič nevydal, ja som predtým nič nenapísal, tak sme to brali tak, že čo môžeme pokaziť. Vychádzali sme z toho, že vytlačíme 500, možno tisíc výtlačkov, v snoch som si dovolil odhadovať, že možno 2000 výtlačkov by sa mohlo predať. Určite nám nenapadlo, že to budú čítať aj normálni ľudia.

 

Ľutovali ste s odstupom času, že ste do toho šli?

Nie. Skôr som rozmýšľal nad tým, či to bude vôbec niekto čítať, či by to niekoho zaujímalo. Zjavne to ale ľudí zaujíma.

 

 

 

Pre váš štýl písania je charakteristický špecifický a sarkastický humor. Kde sa vo vás berie?

Netuším, ja som bol vždy takýto. V reáli možno nie som až také cynické 'hovädo', ako sa tvárim, ale je to môj štýl humoru.

 

Typické sú pre vás aj konštrukcie a prirovnania, ktoré sú na jednej strane trefné, na druhej ich ale bežne človek za pochodu nevymyslí, ako napríklad spojenie – pohyboval sa ako dlhosrstá mačka v kumbále suchých zipsov. Sypete to z rukáva?

Niekedy mi hneď niečo napadne, ale väčšinou je to skôr tak, že mi prirovnanie napadne bez kontextu ku konkrétnej súvislosti. Jednoducho mi blbosť prebehne hlavou a švihom si to zapíšem. A potom, keď píšem knihu a dôjdem niekam, kde sa mi to hodí, tak to tam jednoducho vložím.

 

A čo v bežnom živote?

Niekedy áno, niekedy nie. Som väčšinou ten typ, ktorého pri bežnej komunikácii taká dobrá jedovatá odpoveď napadne o dva dni neskôr. Ale nemal som s tým naživo problém. Akurát raz na strednej škole som dostal facku, keď som spolužiačkinu vestu prirovnal k plávacej veste. Ale mohol som si za to sám. Snažil som sa urobiť dojem, ale nejako to nevyšlo.

 

 

Príhod, ktoré ste za tie roky ako šofér rôznych autobusov zažili, je iste kvantum. Podľa čoho ich vyberáte do knihy?

Najhoršie na knihe bolo poskladať to do uceleného celku, aby to dávalo zmysel a nevyzeralo to len ako kniha vtipov. Článok, ktorý má dve alebo tri strany, pri ňom to môže byť spŕška príhod ako z brokovnice, ale kniha by už mala mať naratívny celok. Malo by to ísť odniekiaľ niekam a toto bolo veľmi ťažké. Niektoré veci, ktoré sa odohrávali počas piatich rokov, som zhustil do jedného dňa, niektoré príhody som si prehodil v čase, niektoré od jedného zamestnávateľa k druhému.

 

Mnohé príhody boli aj dosť nebezpečné, napríklad, keď ste z nejakého dôvodu zastali v polovici kopca a začali ste sa s plným autobusom šmýkať po snehu dole. Nebáli ste sa?

Báť sa človek začne, až keď mu dôjde, čo sa mohlo stať. V prvom rade riešim, čo sa vlastne deje. Je to o tom, že človek rieši situáciu, do ktorej sa dostal, ako vie a rozklepe sa až po tom, keď je po všetkom. Mne sa to, našťastie, vždy podarilo zvládnuť bez straty kytičky, ale zatuhlo mi väčšinou celkom poriadne.

 

Ako dokážete popísať aj ťažšie a nebezpečnejšie situácie ľahkým vtipným štýlom, že sa síce čitateľ pri nich obáva, ale zároveň mu šklbe kútikom?

Väčšinou to píšem s dosť veľkým časovým odstupom, keď to už človek spracoval a mozog celý zážitok asimiloval. To už sa mi potom žartuje celkom ľahko. Keby som mal o tom písať dva dni po tom, ako sa to stalo, asi by tie odseky vyzerali trocha inak. Pravdepodobne by tam bolo trocha viac vulgárnosti.

 

 

Ako vodič máte skúsenosti s MHD aj regionálnou dopravou na Slovensku, ale aj s mestskou a zájazdovou dopravou v Nórsku. Sú tam nejaké špecifiká?

Substrát je substrát, bez ohľadu na to, kde je. Povedal by som, že Nóri paradoxne, ktorí by mali byť čistotnejší, tak nie sú. Zvlášť v Osle po nich zostáva taký bordel, že človek by povedal, že na to sa Bratislava nechytá. Ale zasa sú komunikatívnejší. Netrúfam si vyvodzovať závery, ktoré by som premietal do globálu. Nevedel by som povedať, aký je rozdiel medzi Nórom a Slovákom. Neviem - dve ruky, dve nohy a jedna hlava.

 

Sú Nóri predsa len v niečom iní?

Nóri skôr trvajú na svojich právach, sú trocha priebojnejší. Majú pochopenie pre meškanie a takéto veci. Nikto napríklad nenadával, keď som v zápche prišiel o 20 minút neskôr. Na Slovensku potrebuje človek nejaký hromozvod, tak sa vybliaka na prvého, kto mu príde do rany a schytá to vodič. Na druhej strane, keď je ale služba zle spravená, keď nevychádzajú nadväznosti, Nór sa ozve. Slovák sa ozve len preto, aby urobil nejaké rošambo. Nóri si tiež pýtajú aktívne peniaze naspäť, ak sa niečo pokašle, refundácia je u nich bežná. Napríklad, keď mešká spoj viac ako 20 minút, nie kvôli doprave a sú tam aj ďalšie podmienky, tak im organizátor verejnej dopravy prepláca taxíky. Tu by to nedopadlo dobre.

 

Sú skupiny cestujúcich, ktoré naozaj "nemusíte"? Napríklad, ako uvádzate - trosky, ktoré sú hygienicky a behaviorálne neštandardné?

Sú to ľudia, ktorí sú nacenganí, narkomani, prípadne sociálne prípady, tam to ide väčšinou ruka v ruke. Vtedy netuším, čo taký človek spraví. Na sedadle sa kníše, bojím sa, že keď trocha prudšie vojdem do zastávky, je schopný zošmyknúť sa a rozbiť si hlavu. Keď vidím, ako sa stavia na tie vratké nohy a potáca sa ešte za jazdy, tak som z neho nervózny. Sám nevie, čo spraví, nieto, aby som to vedel ja. Môj súcit s tými ľuďmi je na dosť nízkej priečke.

 

 

Je rozdiel, či je to muž alebo žena?

Ani veľmi nie, aj keď mám pocit, že ženy dokážu byť ešte agresívnejšie, narobia ešte väčší bordel, keď sa im niečo nepáči. Potom lietajú malé plastové odpadkové koše po nórskom autobuse.

 

Nielen preto máte radšej skôr zájazdovú dopravu.

Pri zájazdoch mám špecifickú skupinu cestujúcich. Nie sú tam rôzne pochybné existencie pod vplyvom rôznych látok, nie je tam ten typ ľudí, ktorý nechce ísť tam, kam ide. Dospelí nechcú ísť do roboty, deti do školy a dôchodcovia nechcú dôchodcovať. Turisti sú radi tam, kde sú, tešia sa, pozerajú z okien naľavo, napravo, sú celí nadšení. Druhá vec je, že zájazdový autobus ponúka aj trocha lepšie pohodlie pre cestujúcich. Zatiaľ čo napríklad v MHD v Bratislave ste niekde nalisovaní v šiestich vrstvách, hlavu máte v niečom podpaží, chrbtom namačknutí na tyč. Psychická pohoda cestujúcich je naozaj niekde inde, a tým pádom aj psychická pohoda vodiča.

 

Boli príhody, kedy ste takmer vybuchli od smiechu?

Bolo to minulý rok na Nordkappe, exkurzia, ktorá išla neskoro večer počas polárneho dňa pozrieť polnočné slnko. Jeden z cestujúcich bol veľmi nahnevaný a nadával, že je to podvod, lebo to polnočné slnko bolo vraj úplne rovnaké, aké je cez deň. Cítil sa podvedený. Keď sme prišli do prístavu, naklusal do ich centra a začal sa sťažovať. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, o čo mu ide. Počul som, čo rozpráva, ale mozog si to nevedel spojiť dohromady. Ale keď som si uvedomil, že to myslí vážne, neudržal som sa. Nebol z mojej reakcie asi dvakrát nadšený. Pritom to slnko už bolo relatívne nízko na horizonte, krásna jasnožltá obloha, more, nad ním tmavé oblaky a prítmie. Povedal by som, že to bolo veľmi fotogenické. On ale asi čakal, že vyjde druhé slnko.

 

 

Máte aj vy nejaký nesplnený sen?

Keď som bol v Kirkenese, kde mávajú veľké mrazy, čakal som celú zimu, kým bude mínus 40 stupňov Celzia, že sa odfotím pri teplomere. Pri mínus 39 stupňov Celzia to padlo a nižšie ani za nič. Nadšený som teda nebol, veď kde to predsa u nás zažijete. Ale preniesol som sa cez to.

 

A  cestovateľský?

Minulý rok som chcel ísť do Kanady. Neskoro som sa ale spamätal, takže keď mi skončila sezóna, letenky už boli veľmi drahé. Tak som si povedal, že keď tento rok skončí sezóna, tak idem, aj keby sa čo robilo. Ale prišiel koronavírus a šiel som akurát tak do Zázrivej. Ale aj tam je veľmi pekne.

 

V akých krajinách by ste si ešte vedeli prestaviť jazdiť?

Dal by som sa ukecať na Island, tam by sa mi veľmi páčilo, ale tam by som sa chcel ísť pozrieť tak či tak. Špekuloval som nad Rakúskom, Švajčiarskom alebo časťami Nemecka. Som v stave, že by som sa dal ukecať na čokoľvek, aj na Slovensku, keby to bolo pre slušného zamestnávateľa. Som asi jediný široko – ďaleko, kto si nevyberá zamestnávateľa podľa ponúkanej mzdy, ale toho, či má vo vozovom parku niečo zaujímavé.

 

Zdielať článok na Facebooku

Foto: Facebook / O. S.
Zdroj: TASR

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Utorok, 19. január. 2021. Meniny má Drahomíra, Sára.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa