Tri kuriózne nacistické expedície: Himmler dal zmerať Tibeťanov, Hitler rečnil v Antarktíde

 

„Joseph Greiner zomrel tu 2. februára 1936 v službách nemeckému výskumu.“ Tento nápis je aj po toľkých rokoch na kríži, objavenom uprostred amazonskej džungle blízko hraníc Brazílie s Francúzskou Guyanou, dobre čitateľný. Pod ním pochovaný muž bol členom nemeckej expedície, ktorá sem krátko pred druhou svetovou vojnou prišla údajne za vedeckým účelom. Išlo ale vyslancom Hitlerovej ríše v skutočnosti o niečo iné? Otázniky vzbudzujú aj ďalšie nacistické výpravy. Okrem Amazónie sa Nemci objavia napríklad aj v Tibete či Antarktíde. Niektoré výpravy iniciuje sám veliteľ SS Heinrich Himmler (1900-1945), ktorý kvôli nim založí výskumný ústav SS Ahnenerbe.

 

1. Predohra k invázii?

Cieľová krajina: Brazília

Účel expedície: Nie je známy.

Trvanie: september 1935 – marec 1937

Vodca: Otto Schulz-Kampfhenkel

Sú 30. roky 20. storočia a záujem verejnosti o preskúmavaní „posledných bielych miest na mape“ neutícha. Póly sú už síce dobyté, ale vrcholky Himalájí doteraz odolávajú a početné tajomstvá doteraz skrývajú aj amazonské dažďové pralesy. „Vydám sa tam na vedeckú výpravu!“ nechá sa počuť nemecký cestovateľ Otto Schulz-Kampfhenkel (1910–1989). Hoci má sotva 25 rokov, už si stihol urobiť meno cestou do západoafrickej Libérie. Jeho sľubu sa okamžite chytí tlač a expedíciu finančne zaopatrí nemecká vláda, vtedy už pod vedením Adolfa Hitlera (1889–1945). Vzhľadom k tomu sa z pôvodne vedeckej expedície, ktorú Schulz-Kampfhenkel avizoval, stane čiastočne aj cesta politického rázu…

 

Hydroplán sa pokazil

O vplyv v Brazílii v rovnakom čase okrem Nemcov bojujú aj Američania a Francúzi a Schulz-Kampfhenkelova výprava má preto vylepšiť skóre jeho krajanov na úkor ostatných veľmocí. „Cesta mala zblížiť Brazíliu a Nemecko na diplomatickej, komerčnej, vojenskej a vedeckej úrovni,“ hovorí súčasný brazílsky historik André Felipe Cândido da Silva… Schulz-Kampfhenkel sa na cestu vydáva v septembri 1935. Spolu s ním sa jej zúčastňuje ešte pilot Gerd Kahle, technik Gerhard Krause a Brazílčan nemeckého pôvodu Joseph Greiner (†1936). Na mieste ich potom čaká 21 miestnych sprievodcov, ktorí im budú na ceste po ruke – navedú ich na správnu cestu, dohodnú sa s miestnymi kmeňmi a skrátka zaistia všetko potrebné. Hoci si Nemci privezú na prieskum upravený hydroplán Heinkel He 72 Seekadett, stroj sa po pár týždňoch po náraze do naplaveného dreva pokazí. Ďalej sa preto plavia na lodiach po rieke Jari.

 

 

Zostane len hrob

Schulz-Kampfhenkel na ceste smerom k hraniciam Francúzskej Guyany nazbiera pol druhej tisícky vzoriek fascinujúcej miestnej fauny a zdokumentuje domorodé kmene vrátane ich jazyka a tancov. Privezené predmety po návrate domov venuje berlínskemu Múzeu prírodnej histórie. V Brazílii po Nemcoch zostane fakticky iba hrob Josepha Greinera, ktorý pri ceste zomrel na maláriu.

 

 

Prehnané ambície

Niekedy sa píše, že Schulz-Kampfhenkelova výprava bola v skutočnosti prieskumnou misiou, ktorá mala do Berlína priniesť informácie ohľadom možnej invázie do Francúzskej Guyany. Súčasný nemecký historik Holger Stoecker to ale odmieta. K nedorozumeniu vraj došlo kvôli Schulz-Kampfhenkelovej prehnanej ambicióznosti. Heinrich Himmler sa ho vraj, ako nového prírastku do radov SS, iba spýtal na názor ohľadom plánu invázie, ktorý vypracoval iný nemecký cestovateľ, a Schulz-Kampfhenkel sa v snahe prominentného nacistu zaujať začal kasať, že mu to isté napadlo už skôr. „Pre Schulza-Kampfhenkela bolo typické, že zneužil cudzí nápad vo vlastný prospech,“ uvádza Stoecker. Mladému cestovateľovi vraj pri výprave nešlo o vojenské plány ani o vedu, o čom svedčí aj fakt, že privezený materiál nijako neskúmal.

 

2. Hľadanie predkov

Cieľová krajina: Tibet

Účel expedície: potvrdenie mýtov o árijskej rase

Trvanie: máj 1938 – august 1939

Vodca: Ernst Schäfer

„Krajina sa chvela tak dlho, až sa aj tie najkrajšie paláce rozdrobili na prach. Dielo skazy dokonalo more, ktoré celý ostrov za pár okamihov spláchlo a navždy nad ním uzavrelo svoju hladinu,“ rozpráva holandský historik Herman Wirth (1885–1981) o skaze bájnej Atlantídy. Nejde podľa neho o žiadnu rozprávku, ale skutočnosť! Verí, že pár preživších Atlanťanov stihlo pred katastrofou utiecť a rozpŕchli sa do všetkých kútov sveta. Časť z nich do himalájskeho pohoria, kde ich už more nikdy ohrozovať nebude. Wirthovej prednáške pozorne naslúcha aj Heinrich Himmler, ktorý žije pre všetko okultné a tajomné. „To je ono!“ zaraduje sa. Práve našiel historický podklad pre svoju teóriu o nadradenosti árijskej rasy. Árijci sú podľa neho práve starí Atlanťania a Nemci zase ich priamymi potomkami. Na overení svojich domnienok nešetrí...

By Bundesarchiv, Bild 135-KB-14-082 / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, Link

 

Nové náboženstvo

Na jar 1938 dáva Himmler dohromady skupinu piatich vedeckých príslušníkov SS a pod vedením skúseného zoológa a cestovateľa Ernsta Schäfera (1910–1992) ich pošle do Himalájí, aby tam hľadali miestnych potomkov árijcov, hoci zmiešaných s Tibeťanmi. „Himmler chcel presadiť nové náboženstvo, vrátane uctievania Slnka a starých bohov. Chcel z SS vytvoriť druh kultu, akúsi árijskú aristokraciu,“ uvádza súčasný britský historik Richard Evans z univerzity v Cambridgi… Nemecká expedícia sa objaví v Himalájach v júni 1938. Cesta prebieha od začiatku hladko. Zoženú si nosičov, dokonca ani Briti, od ktorých potrebujú povolenie na vstup na územie Indie, im nerobia zbytočné problémy.

 

Odlievajú tváre

Schäfer priloží dievčaťu mierku k tvári. Chvíľu kontroluje, či oba konce smerujú na správne miesta – na koreň a špičku nosa – a potom si zistenú hodnotu zapíše do bloku. Následne zmerajú ešte ďalšie tvárové rysy a potom dievča „prepustia“. Po nej sú na rade ďalšie. Takto Nemci zmerajú celkom 376 miestnych obyvateľov. Niektorým dokonca robia odliatky tvárí. „Hitler a jeho antropológovia verili, že meraním hláv sa dá spoznať, ku ktorej rase ľudia patria,“ vysvetľuje Evans. Okrem toho Nemci nafotia tisíce snímok, natočia kilometre filmového materiálu a nazbierajú peknú zbierku artefaktov. S blížiacim sa vypuknutím vojny ale expedíciu narýchlo ukončia a odletia späť domov.

By Bundesarchiv, Bild 135-KB-15-089 / Krause, Ernst / CC-BY-SA 3.0, CC BY-SA 3.0 de, Link

 

Stratené záznamy

Schäfera a jeho tím Himmler privíta ako hrdinu. Splnila ale ich cesta svoj cieľ? Aké výsledky vlastne reálne priniesli? Nacistická stranícka tlač si všíma predovšetkým privezené artefakty tibetskej kultúry a prírodnín a výpravu už pred návratom cestovateľov popisuje ako „veľmi úspešnú“. Čo sa týka kvázivedeckých poznatkov o fyziológii Tibeťanov, tie žiadne presvedčivé dôkazy o árijskej rase v Himalájach nepriniesli. Pôvodné dokumenty o expedícii sa počas vojny navyše stratia.

 

3. Výprava za tukom

Cieľová krajina: Antarktída

Účel expedície: zaistiť dodávky tuku

Trvanie: december 1938 – apríl 1939

Vodca: Alfred Ritscher

 

Tuk. Ľudský organizmus ho potrebuje pre správne fungovanie orgánov aj ako zdroj energie. Navyše sa v ňom rozpúšťajú niektoré vitamíny. Bez tuku skrátka človek nemôže dlhodobo fungovať. Toho si je vedomý aj Berlín. Nemecko dlhé roky kupuje veľrybí tuk od Nórska, do budúcnosti sa ale môže ľahko stať, že severská krajina dodávky preruší, Hitler preto poverí svoju pravú ruku Hermanna Göringa (1893–1946), aby krajine zaistil lepšiu tukovú sebestačnosť. „K prípravám na vojnu potrebovali veľrybí olej,“ zhŕňa nemecká historička Cornelia Lüdecková z univerzity v Hamburgu.

 

Voľné miesto

Problém je, že severný Atlantik už obsadila konkurencia, takže Nemci sa zamerajú na juh. Ten je ale zase príliš vzdialený od domovských prístavov, takže sa začne hľadať miesto pre námornú základňu v Antarktíde. Tá by slúžila ako oporný bod pre lov veľrýb. „Tu, medzi britskou a nórskou zónou, je voľné územie,“ prezentujú v auguste 1936 kartografi Göringovi nález doteraz nikým neprivlastneného územia na južnom póle (Antarktída bola vyhlásená za medzinárodne spravovanú neutrálnu oblasť až v roku 1959). Ide o časť Antarktídy s rozlohou asi 2,5 milióna kilometrov štvorcových, dnes známu ako Krajina kráľovnej Maud. 82-členná nemecká posádka pod vedením kapitána Alfreda Ritschera (1879-1963) sa na miesto vydáva o dva roky neskôr. Ritschera ideológie nacizmu príliš nezaujíma, posádku vyberá výhradne podľa skúseností a kompetencií. Napriek tomu s ňou na palube musí byť prítomný aj nacistický referent. „Vyhradil si, že všetci musia na Vianoce počúvať Hitlerov rozhlasový prejav,“ uvádza Lüdecková.

 

Odhodia svastiky

Plavba k brehom Antarktídy trvá asi mesiac. Ďalšie dva mesiace potom Nemci pomocou dvojice lietajúcich člnov Dornier Do X preskúmavajú vytýčenú oblasť a pomenujú ju Nové Švábsko. „Počas prieskumov pokryli veľkú časť Antarktídy a rozšírili doteraz známu oblasť o 16 percent… Preskúmali väčšie územie, než malo Nemecko,“ vysvetľuje Lüdecková. Expedícia sa ale nezaobíde bez problémov. Pri jednej ceste cez antarktickú pustinu jednému lietadlu začalo kriticky dochádzať palivo. Posádka preto za letu vyhodila nepotrebnú záťaž, medzi ňou aj debny s malými kovovými svastikami.

 

Prosondujú dno

Nemci sa vydajú na spiatočnú cestu vo februári 1939. Ani teraz ale ich vedecká práca nekončí a cestou sondujú dno oceánu. Objavia pri tom sériu podmorských vulkánov, ktorá je o desiatky rokov neskôr rozpoznaná ako tzv. Stredoatlantický chrbát, teda rozdeľujúca hranice dvoch tektonických dosiek. Väčšina záznamov z výpravy je počas vojny držaná v tajnosti a následne zničená či stratená. Po konci tejto expedície Nemci stratia o Antarktídu záujem a naďalej sa tak musia v zásobovaní tukom spoliehať na dovoz.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise   HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl

Zdieľať článok na Facebooku