Synonymum hrôzy: V koncentráku Dora väzni sabotovali výrobu superzbraní

Je to zbraň, ktorá mala zmeniť priebeh vojny v prospech nacistického Nemecka. Raketa V-2, „Zbraň odplaty“, predstavuje novú generáciu striel, ktorá dokáže rýchlosťou zvuku doletieť a relatívne presne zasiahnuť daný cieľ na veľkú vzdialenosť. S jej vývojom, pod dohľadom popredného konštruktéra Wernhera von Brauna (1912–1977), sa začína v lete 1943 vo vojenskom výskumnom centre Peenemünde na ostrove Usedom v Baltskom mori. Už v auguste sa ale ústav stáva cieľom plošného náletu (v rámci operácie Hydra) britského Kráľovského letectva (RAF). Čoskoro sa preto rozhodlo, že sa projekt takéhoto významu musí presunúť do nemeckého vnútrozemia, kde má byť proti náletom viac chránený. Nové výskumné stredisko bude navyše disponovať vlastným koncentračným táborom.

Továreň v jaskyniach

Koncentrák Mittelbau-Dora (skrátene tiež Dora) vyrastá v centrálnom Nemecku, neďaleko mesta Nordhausen. Výskumné stredisko potom bude z bezpečnostných dôvodov umiestnené do jeho podzemia. Ako základ k nemu poslúži rozsiahly jaskynný komplex pod kopcom Kohnstein, ktorý Nemci rozšíria pre potreby raketovej výroby. „Malo ísť o najväčšiu podzemnú továreň na svete. Tábor samotný sa postupne rozrástol na štyridsať menších táborov a žilo v ňom približne šesťdesiat tisíc väzňov,“ uvádza dvojica bádateľov Gretchen E. Schafftová a Gerhard Zeidler v knihe Commemorating Hell. Dora nebude táborom vyhladzovacím (aj keď by sa to mohlo s ohľadom na tunajšie dianie v posledných mesiacoch vojny zdať), ale pracovným.

Nositelia tajomstva

Času nie je nazvyš. Prví väzni preto prichádzajú do Dory už na konci augusta 1943, medzi nimi aj pár Čechov. Židia tu zatiaľ nie sú – tí putujú spravidla rovno na smrť do Osvienčimu. Prvá várka väzňov je do Dory prevezená z neďalekého koncentračného tábora Buchenwald a ich počty rýchlo stúpajú. V októbri už tunajšia populácia číta cez 30 000 väzňov a číslo rastie prakticky každým mesiacom až do marca 1945, kedy sa ich v tábore tiesni na 60 000 (niektoré zdroje však hovoria až o 86 000). Dora je však špecifická tým, že akonáhle nešťastníci prejdú jej bránami, stávajú sa z nich automaticky tzv. geheimnisträgeri, teda „nositelia tajomstva“, v tomto prípade o tu vyvíjaných zbraniach. To zároveň znamená, že je len veľmi malá pravdepodobnosť, že sa odtiaľ kedy dostanú živí - tajomstvo musí zostať zachované!

Synonymum hrôzy

Počas prvých mesiacov existencie Dory sa tu ale zbrane ešte nevyvíjajú. Na pustom mieste je potrebné tábor ešte len postaviť, čo robia samozrejme dennodenne dovážaní väzni z Buchenwaldu. Doteraz tu chýba akékoľvek zázemie. „Vzduch bol studený, vlhký a páchol výkalmi… Neboli tu žiadne latríny, iba nedostatočná zásob vedier. Ležadlá potom predstavovala tenká vrstva slamy na studenej kamennej podlahe… Mnohí väzni boli bosí,“ opisuje otrasné podmienky v podzemí tábora súčasný britsko-kanadský spisovateľ Martin Kitchen. O chabýc prídeloch jedla a vody ani nehovoriac. Niet divu, že sa k zmesi zápachov z tunelov čoskoro pridáva aj pach rozkladajúcich sa mŕtvol. „Už samotné meno Dora budilo v dušiach ľudí hrôzu,“ uvádza novinár Jan Hajšman (1882–1962).

Otrasený minister

Stavbu tábora má na povel Hitlerov popredný architekt a nový minister zbrojného priemyslu Albert Speer (1905-1981). Doru prvýkrát osobne navštívi až 10. decembra 1943, keď sa začne šepkať o tom, ako to v tábore v skutočnosti vyzerá. Akonáhle na vlastné oči zbadá, ako väzni žijú medzi výkalmi a mŕtvolami a na čerstvý vzduch sa dostanú len raz za týždeň pri nástupe, urobí sa mu zle. „Je tým najhorším miestom, aké som kedy videl,“ okomentuje návštevu Dory. Podľa svojich neskorších slov pred norimberským tribunálom Speer následne naliehal na predstaviteľov SS, aby sa podmienky v tábore zlepšili. K tomu začiatkom roka 1944 skutočne dôjde. Ubikácie na povrchu sú už totiž hotové a väzni sa do nich môžu presunúť zo zatuchnutých tunelov. V rovnakom čase sa tu začína pracovať aj na samotnom vývoji rakiet.

Mučivá sprcha

Všeobecné zlepšenie podmienok iba zaistí, že väzni môžu odvádzať väčší kus práce. Brutalita strážcov zostáva rovnaká. „Už dosť, prosím, prestaňte!“ volá zúfalo na kosť vychudnutý muž, schúlený v rohu sprchovacieho kúta. Esesáci naň striedavo púšťajú ľadovú a takmer vriacu vodu. Potom ho nahého odvedú na otvorené priestranstvo uprostred tábora, na appellplatz, kde väzeň musí v pozore stáť, kým nepadne vysilením. Nielen takými metódami si sadistickí dozorcovia v Dore krátia dlhú chvíľu pri strážení objektu, táto je ale podľa výpovedí preživších jedna z tých najhorších. Napriek vyhliadkam na mučenie sa mnohí väzni odhodlajú k záškodníckej činnosti, konkrétne sabotujú vývoj rakiet V-2, na ktorom sa musia nedobrovoľne podieľať.

Mŕtvi nesú odkazy

Bránou do Buchenwaldu prichádza nákladné vozidlo, už tretie tento týždeň, a na korbe pod plachtou vezie hrozný náklad. Ide o telá zosnulých väzňov z Dory. Tá totiž nemá vlastné spaľovacie pece, takže mŕtvoly vozia na likvidáciu sem. „Postarajte sa o to!“ rozkáže esesák skupinke väzňov a tí, ako to už poznajú, začnú mŕtvoly odnášať do krematória. Pred spálením im ale ešte prehľadajú obväzy na tele, pretože väzni z Dory do nich ukladajú tajné správy pre svojich kamarátov v Buchenwalde. Výskyt ilegálnych organizácií v koncentračných táboroch nie je neobvyklý. Väzni si ich prostredníctvom jednak vzájomne pomáhajú, a jednak si dohadujú koordinovaný postup pri sabotážach a podobnej činnosti. Na komunikáciu nielen vo vnútri tábora, ale aj medzi jednotlivými tábormi sú potrebné dômyselné spôsoby, aby Nemci tajné správy neodhalili.

Spomaliť a poškodiť

Keď s pošťastí, ilegálne organizácie dokážu zabezpečiť, aby boli ich členovia pridelení na kritické pozície v raketovej produkcii – inými slovami tam, kde dokážu najviac záškodníčiť. Samozrejmosťou je, že taký sabotér musí mať zodpovedajúcu kvalifikáciu, inak by ho Nemci na miesto nenasadili. Zatiaľ čo totiž v prvých mesiacoch existencie Dory mali esesáci záujem hlavne o silných mužov na hrubé fyzické práce, s otvorením výrobnej linky sa stále častejšie obzerajú po väzňoch, ktorí majú nejakú odbornosť. „Elektroinžinieri slaboprúdari boli hneď podchytení, bolo im pridelené pracovisko pre montáž riadiaceho zariadenia na zadnej časti torpéd a prikázané všetkými prostriedkami spomaľovať výrobu, napríklad meniť napätie v okruhoch prijímacích aparátov po kontrole, poškodzovať ohňovzdorné trysky, a keď prichádzali časti dodaného materiálu, odosielali ich ako omylom na rôzne miesta, ktoré boli najčastejším cieľom náletov Spojencov,“ opisuje šírku sabotážnej činnosti dorských väzňov Jan Češpiva, ktorý sám v tábore nejaký čas pobudol.

Gramáž smrti

Češpiva nie je elektroinžinier, ale lekár. V tábore sa stará o zdravie spoluväzňov a dohliada na to, aby sa medzi nimi nešírili infekčné choroby. Zároveň ale rozhoduje o tom, ktorí väzni sú spôsobilí práce a ktorí nie. To mu dáva relatívne veľkú moc nad tým, aby sa zasvätení sabotéri dostávali na kľúčové pozície. Sám seba preto Češpiva označuje za „dispečera sabotáže“… Ďalší pôvodom český väzeň František Jelínek zase pracuje ako úradník v sklade súčiastok. Výrobu rakiet sa snaží zámerne spomaliť tým, že dobré dieliky vracia ako závadné, a naopak tie závadné schvaľuje na použitie. Jeho počínanie sa Nemcom podarí odhaliť, zhodou náhod ale Jelínek prežije. Také šťastie nemá napríklad trojica väzňov – Čech, Poliak a Rus –, o ktorých sa vo svojej knihe Arsenal grobów (Arzenál hrobov) zmieňuje ďalší dorský väzeň, Poliak Adam Cabała. Nemci ich popravia za to, že strelu vyrobili o 200 gramov ťažšiu, než mala byť.

Utajené útoky?

Vďaka odhodlanosti sabotérov sa produkcia rakiet v Dore znateľne oneskorí. Ich vývoj ale nemožno zdržiavať donekonečna. Hoci mnoho kusov trpí defektmi a exploduje už na odpalisku či krátko po vzlete, niektoré strely chyby nemajú. 8. septembra 1944 Nemecko posiela prvé rakety V-2 na Londýn. „Ničivé raketové útoky, pred ktorými sa nedalo ani dostatočne včas varovať, sa spočiatku pokúšala britská vláda pred verejnosťou kvôli zachovaniu morálky utajiť. Explózie zvádzala na havárie plynového potrubia, ale tomu veril len málokto,“ píše novinár Radek Folprecht. Až o mesiac neskôr z Downing Street, sídla britského premiéra, priznajú farbu. Celkom Londýn zasiahne cez 1300 rakiet typu V-2, ešte viac ich Adolf Hitler (1889-1945) pošle na Belgicko, zlomok potom na ciele vo Francúzsku. Raketovú smršť zastaví až koniec vojny. Tábor Dora oslobodia Američania v apríli 1945. V tej chvíli už tu zostáva len asi 20 000 väzňov, z toho okolo 2000 Čechov, najviac je však Rusov a Poliakov.

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

Autor: © HISTORY revue / Filip Krumphanzl