Grécko-turecký konflikt: Na násilné rozdelenie Cypru doplatilo 200 000 ľudí

12.03.2022 |   |    | 

Nedovolia im ani sa zbaliť. Osud gréckej rodiny Paniotu a tisícov ďalších sa v roku 1974 podobá ako vajce vajcu. Ocitajú sa tvárou v tvár samopalom vojakov tureckej armády. Opúšťajú celý svoj majetok, pozemky a domy na severe Cypru. V návrat domov ale veria aj po desiatkach rokov.



 

Situácia v Stredomorí od začiatku roku 1974 povážlivo hustne. Grécky vojenský režim v Aténach aj turecká vláda v Ankare razia ostrý zahranično-politický kurz. Nevraživosť sa skrýva hlboko v mysliach obyvateľov, veď Grécko sa vymanilo z nadvlády Osmanskej ríše až v roku 1830. Vzťahy oboch štátov preto patria k mimoriadne výbušným. „Spočiatku sa to prejavovalo najmä vo vzájomných sporoch ohľadom ťažby ropy v oblasti Egejského mora, kedy si Grécko nárokovalo územie, ktoré Ankara považovala za medzinárodné vody, ako súčasť svojho kontinentálneho šelfu,“ píše súčasný historik Jan Koura. Hlavným ohniskom zvaru sa ale čoskoro stane Cyprus – ostrov, ktorý až do roku 1960 ovládali Briti.

 

Bomby zaistia nezávislosť

Ani ich takmer 100-ročná nadvláda (Briti ostrov získali od Osmanov do správy v roku 1878, definitívne si ho privlastnili roku 1914) tu nebola vítaná. Cyperčania proti nej bojovali všetkými prostriedkami. Len v rokoch 1956 – 1957 podnikla organizácia EOKA (Grécko-cyperská nacionalistická organizácia) 104 bombových útokov s jasným cieľom – vymaniť ostrov z područia Spojeného kráľovstva a pripojiť ho ku Grécku. Briti Cypru nakoniec udelili nezávislosť na základe zmlúv, uzatvorených v roku 1959 v Londýne a švajčiarskom Zürichu. Prezidentom Cyperskej republiky sa vtedy stal ortodoxný kňaz a arcibiskup Makarios III. (1913 – 1977). Jeho vláda však pokoj nepriniesla. Dostal sa pod silný tlak Grékov i Turkov (ich menšina mala v polovici 20. storočia 18 – 20 % cyperského obyvateľstva). Násilností zo strany oboch národnostných skupín pribúdalo, čo na jar 1964 viedlo k vytvoreniu tzv. zelenej línie, neutrálneho nárazníkového pásma pod kontrolou jednotiek OSN. Metropola Nikózia sa stala rozdeleným mestom. Prítomnosť medzinárodných mierových zborov však problém aj tak nevyriešila. Konflikt tlie pod povrchom…

 

Zmena kurzu

Na prelome rokov 1973–1974 národnostné trenice na Cypre opäť vybublávajú na povrch s novou intenzitou. Grécko ovládla vojenská junta na čele s nacionalistom Dimitriom Ioannidisom (1923–2010), ktorého jednoznačnou prioritou sa podľa historika Pavla Hradečného (1938–2006) stáva „nová cyperská politika Atén, ktorá sa už neusilovala o nastolenie kontroly… na zvrhnutie Makarovho režimu a na následné zjednotenie Cypru s Gréckom cestou jednostranného a jednorazového aktu“. Ioannidis volí vojenský prevrat. Akciu pripravujú príslušníci Cyperskej národnej gardy, ktorým prezident Makarios nie je po chuti, alebo ilegálne polovojenské sily – organizácia EOKA B (militantnejšia nástupkyňa skoršej EOKA). Pomôcť majú aj grécke jednotky na ostrove…

 

Nóta ako rozbuška

Cyperčania nebudú schopní vzdorovať,“ myslí si Ioannidis. Kalkuluje aj s pomermi na medzinárodnej scéne, presnejšie s tým, že Spojené štáty americké vzhľadom na orientáciu svojej politiky zvrhnutie prosovietsky a proarabsky orientovaného prezidenta Makariosa uvítajú. Predpokladá tiež, že sa Turci nevzmôžu k žiadnej protiakcii. „Po pár slovných prestrelkách sa zmieria so situáciou,“ odhaduje. Čaká iba na zámienku, ktorá by mu umožnila operáciu spustiť. Príležitosť prichádza 2. júla 1974. Makarios III. vtedy posiela prezidentovi Grécka Faidonovi Gizikisovi (1917–1999) nótu, v ktorej ho síce diplomaticky, ale zároveň dôrazne žiada: „Stiahnite gréckych vojakov z Cypru.“ Zároveň si v dokumente neodpustí ostrú kritiku zásahov gréckej vlády do záležitostí Cyperskej republiky. „Toto mi presne hrá do kariet,“ uvedomí si okamžite Ioannidis a vydá povel k akcii.

 

 

Jeden veľký omyl

K vojenskému prevratu na Cypre dochádza 15. júla 1974, lenže bleskové víťazstvo sa k veľkému sklamaniu Ioannidisovej junty nekoná. Priaznivci vlády v cyperskej Nikózii sa útočníkom zubami-nechtami bránia. Makarios III. ale nakoniec predsa len ujde zo svojho paláca na britskú základňu v Akrotiri na juhu ostrova a 17. júla 1974 odletí do Londýna. Vojenská junta zatiaľ dosadí na Cyprus novú bábkovú vládu na čele s ultranacionalistom Nikosom Sampsonom (1935–2001). Kabinet si ale nezíska žiadne sympatie doma ani v zahraničí. Grékom nevyjde ani stávka na politiku Spojených štátov. Názor, že keď USA prevrat neodsúdili, vlastne ho podporujú, sa ukáže ako veľký omyl...

 

Scéna pred vyslancom

Americká diplomacia, vedená vtedy Henrym Kissingerom (*1923), prostredníctvom svojho veľvyslanca Henryho J. Tascy (1912–1979) posiela Grécku jednoznačné varovanie pred tým, aby sa pokúsilo o pripojenie Cypru. To sa aténskej vláde samozrejme nepáči. „Generál vyslovene vybuchol, vyskočil, cúvol, kopol do stola, až sa prevrátil, rozbil prázdny pohár a prednášal vulgárne slová,“ referuje veľvyslanec o búrlivej Ioannidisovej reakcii na depešu. „My sme v puči prsty nemali. Podporili by sme cyperských Grékov až pri budovaní nového usporiadania štátu,“ snaží sa následne presvedčiť diplomata, ktorý ale len sucho odsekne: „To sotva môže byť pravda!

 

Nechcú si páliť prsty

Tiež pred Ankarou sa snažia Atény hrať, že s prevratom nemajú nič spoločné. Avšak turecký premiér Bülent Ecevit (1925–2006) im to „nezbaští“. Turecká vláda "od prvého okamihu kvalifikovala protimakariovský prevrat ako grécku ozbrojenú inváziu na Cyprus," píše Hradečný. To isté 19. júla 1974 vyhlási na pôde OSN v New Yorku aj utečený prezident Makarios. Medzitým už Ecevit odletel do Londýna, aby požiadal o pomoc britskú vládu na čele s Haroldom Wilsonom (1916 – 1995). Briti sa však do vecí Cypru už pliesť nechcú. Turkom sa ponúka možnosť na vlastný vojenský zásah. Američania na čele s Kissingerovým námestníkom Josephom Siscom (1919–2004) sa hlavne snažia zabrániť otvorenému konfliktu medzi Gréckom a Tureckom, ktorý by sa mohol rozšíriť na celé Stredomorie.

 

Rokovania bez výsledku

Turecké jednotky sa 20. júla 1974 vylodia na severocyperskom pobreží. Zatiaľ čo v Turkoch invázia vzbudia nacionalistické vášne a súzvuk s premiérom a jeho krokmi, v Grécku sa odohrá pravý opak. Ioannidis, ktorý namiesto pripojenia Cypru k Grécku zadal príčinu na rozdelenie ostrova, stráca podporu. Prezident Gizikis povoláva z exilu opozičnej politiky vrátane vodcu pravice Konstantinosa Karamanlisa (1907–1998), aby pomohli situáciu upokojiť. Na Cypre je 22. júla 1974 vyhlásené prímerie a padne vláda Nikosa Sampsona. V Ženeve sa už tri dni potom schádzajú na rokovanie delegácie cyperských Grékov a Turkov. Snažia sa nájsť riešenie, diskusie ale k ničomu nevedú. 14. augusta 1974 dôjde k ďalšiemu útoku tureckej armády a všetko vyústi v jasný koniec – sever ostrova zostáva pod správou Turkov.

 

Odchod v plavkách

Jediný, koho sa nikto nepýta na názor, sú samotní Cyperčania. Celkom 200 000 ľudí stráca domov, z toho asi 150 000 cyperských Grékov mieri zo severu na juh a 50 000 cyperských Turkov opačným smerom. Obe strany dodnes bolestne spomínajú, ako si museli zbaliť svojich pár sliviek a odísť. „Mali sme veľký majetok, vtedy sme všetko stratili. Vtedy som prišiel do Limassolu v plavkách,“ opisuje svoj príbeh Panikos Paniotu. 11. novembra 1983 severocyperský parlament vyhlasuje nezávislú Severocyperskú tureckú republiku. Jej existenciu síce uznáva jedine Turecko, napriek tomu pretrváva do dnešných dní.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Helena Stejskalová

Zdielať článok na Facebooku


Foto: TASR/AP

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Streda, 25. máj. 2022. Meniny má Urban.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa