Husársky kúsok v réžii CIA: Američania vyzdvihli vrak sovietskej ponorky z hĺbky piatich kilometrov

06.05.2022 |   |    | 

Studená vojna je v plnom prúde. Svetové oceány križujú americké a sovietske ponorky. Vzájomne sa strážia a čakajú na príležitosť zistiť o protivníkovi čo najviac dôležitých informácií. Na jar 1968 patroluje v Tichom oceáne blízko Vladivostoku americká jadrová ponorka Barb. Jej pokojnú plavbu 8. marca prerušia v rádiu nie práve obvyklé nekódované ruské výkriky: „Červená hviezda, ozvite sa! Červená hviezda, ozvite sa!“ Čoskoro vychádza najavo, že Sovietom chýba ponorka. Nevedia, kde presne sa potopila, a horlivo po nej budú pátrať niekoľko týždňov. Neúspešne, a tak sa ponúknutej príležitosti chopia Američania...



 

O krok vpred

Je to ako hľadať ihlu v kope sena. Avšak americké vojnové námorníctvo má oproti Sovietom veľkú výhodu. Pred niekoľkými rokmi sprevádzkovalo akustický sledovací systém (SOSUS), tvorený hustou sieťou podmorských naslúchadiel. S jeho pomocou – as využitím sústavy antén na pevnine – dokáže monitorovať pohyb všetkých nepriateľských ponoriek pri ich bežnom hliadkovaní. Vďaka analýze rádiových odpočúvaní spravodajcovia zistia, že sovietskemu námorníctvu chýba ponorka K-129 triedy Golf, vybavená tromi balistickými raketami s atómovými hlavicami a s posádkou obsahujúcou 96 mužov. Systém SOSUS potom Američanom s presnosťou na sedem kilometrov lokalizuje oblasť, kde sa vinou menšieho výbuchu pravdepodobne potopila. Sovietsky stroj skončil na dne Tichého oceánu necelých 3000 kilometrov severozápadne od Havaja. Podrobná správa o „kauze K-129“ sa dostáva na stôl amerického prezidenta, ktorý má rozhodnúť o ďalšom postupe. „Pusťte sa do toho!“ súhlasí vtedajší šéf Bieleho domu Lyndon Johnson (1908–1973) s návrhom, aby námorníctvo začalo po sovietskom vraku pátrať.

 

Nedal o sebe vedieť

V Japonskom mori prebieha v marci 1984 námorné cvičenie, na ktorom sa zúčastňuje aj americká lietadlová loď Kitty Hawk. Sovieti poveria ponorku K-314, aby ju sledovala. Po niekoľkodňovej hre na mačku a myš sa obe plavidlá zrazia. Vinu za incident nesie sovietsky kapitán Vladimir Evseenko, ktorý pri vynorení ignoroval stanovené bezpečnostné pravidlá. Akonáhle zistí, že sa na neho „rúti“ nič netušiaci Kitty Hawk, dá rozkaz na ponorenie. Už je ale neskoro. Pri nehode našťastie nikto nezomrie, avšak Evseenko je suspendovaný a preradený k pozemnému vojsku.

 

 

Mravčia práca

Pár rokov plnila bojové úlohy. V 60. rokoch minulého storočia však Američania prestavali jadrovú ponorku Halibut tak, aby sa mohla zaoberať špionážou. Vybavili ju najmodernejšou elektronikou, akustickou, fotografickou a zobrazovacou technikou a dvoma hlbinnými plavidlami, ktoré dokážu zbierať „drobnejšie predmety“ z hĺbky až šiestich kilometrov! Práve toto oceánografické plavidlo, ako je oficiálne prezentované na verejnosti, má stratenú ponorku K-129 nájsť. Halibut svoju misiu zaháji v júli 1968. Na amerických špecialistov čaká vo vytipovanej oblasti úmorná mravčia práca. Cez videokamery niekoľko týždňov preskúmavajú dno v hĺbke okolo piatich kilometrov. Zaobstarajú aj množstvo fotografií a na jednej z nich sa po vyvolaní objaví veža sovietskej ponorky. Američania vrak a jeho okolie podrobne zdokumentujú. Na ďalších snímkach uvidia kúsok za veliteľskou vežou asi trojmetrovú dieru spôsobenú výbuchom. Viac ich ale zaujíma pohľad na šachty s raketami. Zistia, že jedna z nich zostala zatvorená. V septembri 1968 sa posádka Halibutu vracia do USA. Privezie cez 20.000 fotografií. Spravodajcovia z nich vyrobia panorámu, ktorú opäť dostáva do rúk americký prezident.

 

Kongres to riešiť nesmie

Biely dom a spravodajské služby sa dohadujú o ďalšom postupe. Má vôbec zmysel loviť z oceánu ponorku, ktorá je zastaraná? „Veď o triede Golf už skoro všetko vieme. Investujme peniaze radšej inam!“ namietajú kritici. Tím nového prezidenta Richarda Nixona (1913-1994) a velenie námorníctva tento argument zmetú zo stola. Veria, že v útrobách K-129 nájdu okrem jadrových hlavíc aj dôležité dokumenty. Po dlhotrvajúcej debate padne v roku 1970 verdikt začať tajnú operáciu s krycím názvom Azorian, ktorú dostáva na starosť CIA (americká Ústredná spravodajská služba). Zodpovedný tím musí hneď na začiatku rozhodnúť, akým spôsobom sa vrak z hĺbky piatich kilometrov vlastne vyzdvihne. Carl Duckert (1923-1992), ktorý v CIA šéfuje odboru pre vedu a techniku, presadí na prvý pohľad neuskutočniteľný plán. Takmer stometrovú K-129 má dostať na hladinu špeciálne plavidlo so žeriavmi, ktorých laná dosiahnu až na dno! Problém je, že takú loď doteraz nikto nepostavil. Jej vývoj bude drahý, a kto vie, či vynaložené financie nakoniec nevyletia komínom. Preto by potrebný rozpočet nemal schvaľovať Kongres USA. Zákonodarcovia by určite vznášali množstvo nepríjemných otázok. Prezident Nixon našťastie pozná riešenie zapeklitej situácie. Desiatky miliónov dolárov vezme z fondu na boj proti ponorkám. Avšak Duckerta trápi ešte jedna vec, ktorá môže operáciu Azorian ohroziť...

 

Krycí manéver

Sovietski špióni nespia. Bude veľmi ťažké utajiť dôvod výstavby špeciálnej lode na prácu vo veľkých hĺbkach. Chcelo by to nejaké „šikovné“ krytie. CIA preto spojí sily s miliardárom Howardom Hughesom (1905 – 1976), ktorý v minulosti uskutočnil hneď niekoľko priekopníckych projektov. Prieskum oceánskeho dna kvôli nerastným surovinám má byť ďalším z nich. Koniec koncov o možnej podmorskej ťažbe sa na začiatku 70. rokov medzi ekológmi veľa hovorí. Aby bol tento krycí príbeh „nepriestrelný“, plavidlo bude vyrobené v Hughesových lodeniciach na rieke Delaware v Pensylvánii. Náročný projekt zamestná desiatky inžinierov na niekoľko rokov. Musia skonštruovať aj stabilný podmorský žeriav, ktorý bude ukotvený do lode. Takmer 200 metrov dlhý obor, pomenovaný Hughes Glomar Explorer, je na vodu spustený koncom roku 1973. Úspešne prejde všetkými testami a budúci rok v lete vyrazí na tisíce kilometrov dlhú plavbu. Sovieti tušia, že jeho posádka nebude na dne Tichého oceánu kopať mangánovú rudu. Pravý účel misie však odhaliť nedokážu. Odmietajú uveriť, že Američania chcú vyzdvihnúť ponorku K-129. Podľa nich to nie je možné, jednoducho na ňu „nedosiahnu“. Veď aj anonymný list, ktorý pred časom dorazil na sovietske veľvyslanectvo vo Washingtone, to hovorí jasne: „Americké námorníctvo vie, kde vrak leží. Dostať na hladinu ho ale nedokáže.

 

Zvedavý kapitán

Plavba bola pokojná. 4. júla 1974 Hughes Glomar Explorer „zakotví“ nad hrobom K-129. V doku ukrytom vo svojich útrobách priviezol cez 50 metrov dlhý podmorský čln s obrími „kliešťami“. Clementine, ako si ho posádka pomenovala, je počas dvoch dní pomocou rúr, ktoré sa automaticky spájajú, spustený na dno oceánu. Jeho obsluha na diaľku uchopí vrak do ôsmich „chápadiel“ a tie najdôležitejšie časti spevní oceľovým pletivom. Zatiaľ čo vzácny náklad pomaličky stúpa k hladine, na obzore sa objaví sovietska vojnová loď. Kapitána zaujíma, čože to tam Američania robia. Uspokojí sa s historkou o ťažbe mangánovej rudy, avšak ešte nejaký čas bude hliadkovať neďaleko…

 

Hirošima pod vodou

Sovietsku flotilu posilní v roku 1960 jadrová ponorka K-19, ktorá si neskôr vyslúži nelichotivú prezývku Hirošima. Už počas jej stavby prišlo o život niekoľko robotníkov a ku katastrofe takmer dôjde aj v priebehu skúšobných ponorov. Narýchlo a nekvalitne postavený „zmätok“ je napriek tomu zaradený do služby a v lete 1961 operuje pri pobreží Grónska. Nad ránom 4. júla ponorke zlyhá chladiaci systém. V snahe odvrátiť jadrový výbuch posádka manuálne ochladzuje reaktor vodou. Už ale nedokáže zabrániť úniku rádioaktívnej pary, ktorá sa rozšíri po celom plavidle. Na ožiarenie zomiera cez 20 členov posádky.

 

 

Čakanie na výbuch

Hlboko pod hladinou oceánu medzitým všetko prebieha podľa plánu. Vyzdvihovaná ponorka každú hodinu prejde 100 metrov. Zrazu ale všetkým stuhne krv v žilách. Tri ramená „klieští“ od Clementine odpadnú. Vrak ponorky sa rozlomí a jeho väčšia časť opäť klesne ku dnu. Spolu s ňou zmizne v tme aj jedna z jadrových rakiet, ktorá „vypadla“ z útrob. Ak vybuchne... Čas zrazu ubieha strašne pomaly. Potom prístroje konečne zaznamenajú jej náraz do dna. Američanom spadne kameň zo srdca. Hlavica našťastie vydržala. Za pár hodín prichádzajú ďalšie komplikácie. Už zase ich otravujú Sovieti. Clementine, nesúci zvyšok vraku, sa zastaví. Pre prípad, že by pod hladinou chceli sliediť potápači. Znovu začne stúpať až potom, čo sa sovietske plavidlo stiahne. Po viac ako 50 hodinách je hotovo. Zachránený kus vraku vkĺzne do doku vo vnútri americkej lode.

 

Nájdu mŕtvych

O vyzdvihnutie zvyšnej časti ponorky K-129 sa už Američania nepokúšajú. Hughes Glomar Explorer odpláva na Havaj. Z ukoristeného kusu vraku sa medzitým odčerpáva voda, zaberie to pol dňa. Potom armádni špecialisti vstúpia do jeho útrob. Musia si obliecť špeciálne skafandre, pretože prístroje zachytia miernu rádioaktivitu. Vynesú von všetky veci, dekontaminujú ich, prezrú a uložia do debien. Objavia aj telá šiestich sovietskych námorníkov, ktoré s vojenskými poctami pochovajú do oceánu. Nasleduje podrobný prieskum samotného vraku. Odborníci zistia, že „trup bol vyrobený zo zlého materiálu, ani technológia konštrukcie ponorky nebola príliš kvalitná. Sovieti sa evidentne snažili postaviť čo najviac ponoriek s atómovými zbraňami bez ohľadu na bezpečnosť posádky“, rozpráva publicista Karel Pacner (1936–2021).

 

Hra na mŕtveho chrobáka

V CIA zavládne mierne sklamanie. To najcennejšie – časti trupu s raketami, pohonnou jednotkou či veliteľský mostík – zostalo na dne Tichého oceánu. Američania naopak získali dve torpéda s jadrovými hlavicami, palubný denník, kódovacie knihy a množstvo dokumentov. Ešte v roku 1974 dostane sovietska ambasáda vo Washingtone ďalší anonym so stručnou informáciou o vyzdvihnutí vraku K-129. Nasledujúci rok vo februári sa potom v amerických novinách objavuje správa, ktorá vcelku presne informuje o priebehu tajnej misie. Nasledujú ďalšie články a reportáže, ale úrady vytrvalo mlčia. Vysvetlenia sa nedočká ani sovietsky veľvyslanec Anatolij Fjodorovič Dobrynin (1919–2010), Biely dom jeho otázky ignoruje. Moskva však na rozmazávaní pálčivého prípadu nemá záujem, a tak k žiadnej diplomatickej prestrelke nedôjde. Každopádne CIA z „prezradenia“ projektu Azorian šťastná nie je. Chcela naň nadviazať, čo vinou „otravných“ novinárov zrejme nepôjde…

 

Novinári kazia plány

Bolo v pláne, že sa Glomar Explorer do Tichého oceánu vráti. Ešte v roku 1974 Američania poslali k hrobu K-129 prieskumnú ponorku. Na urobených záberoch a fotkách je vidieť, že sa zvyšok vraku rozpadol na mnoho častí, ktoré sú rozosiate na obrovskej ploche. Je jasné, že „kliešte“ Clementine sa pre novú misiu použiť nedajú. Alternatívny postup však odborníci CIA už vymyslieť nestihnú. Operáciu Matador, plánovanú na júl 1975, prezident Nixon odpíska. Kvôli záujmu médií by sa dala len ťažko utajiť. Biely dom na vyzdvihnutie zvyšku ponorky K-129 rezignuje a projekt Azorian definitívne uzavrie. Náklady na jednu z technicky najzložitejších a najdrahších tajných operácií studenej vojny sa vyšplhali na 800 miliónov dolárov, čo je v prepočte na súčasnú menu zhruba 80 miliárd korún. CIA odovzdá loď Glomar Explorer americkému vojnovému námorníctvu, ktoré ju zaradí do rezerv. Neskôr bude kolos so 60 metrov vysokou vrtnou vežou využívaný na vedecký výskum a ťažbu ropy. V roku 2015 jeho služba skončí a je zošrotovaný.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Milan Uram

Zdielať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)

Streda, 25. máj. 2022. Meniny má Urban.

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa