Nemravný génius Lippi: Dieťa s mníškou a ďalšie škandály zaňho žehlil Medici

 

Mladučký Michelangelo (1475-1564) si s obdivom prezerá obraz Madony s Dieťaťom. Ide o dielo jedného z prvých veľkých renesančných majstrov. Jeho meno znie Filippo Lippi (1406-1469) a preslávil sa práve maľbami s cirkevnou tematikou. Jeho Panny Márie sa vyznačujú mimoriadnou krásou. Nie je sa ani čomu diviť. Maliar sám je veľkým obdivovateľom a znalcom nežného pohlavia. „Mal takú záľubu v ženách, že akonáhle sa mu niektorá páčila, bol by dal všetko, čo mal, aby ju dostal,“ myslí si taliansky životopisec renesančných velikánov Giorgio Vasari (1511–1574). „A keď to nešlo inak, aspoň ju maľoval a tíšil žiar svojej lásky rozhovormi,“ dodáva. Okrem toho si Lippi údajne rád aj prihne. Privedú ho jeho neresti až do hrobu?

 

Sirota v kláštore

Mnísi vo florentskom kláštore Panny Márie Karmelskej sa chystajú na spoločnú modlitbu. Je medzi nimi aj Filippo Lippi. Osud sa s ním v detstve totiž vôbec nemaznal. „Narodil sa vo Florencii ako syn mäsiara, ktorý zomrel, keď mal chlapec dva roky,“ uvádza britský historik Christopher Hibbert (1924–2008). Lippi navyše čoskoro príde aj o matku. Starostlivosti o chlapca sa ujme milujúca, ale chudobná teta Lapaccie, ktorá sa o temperamentného chlapca zvláda starať až do roku 1414. Potom jej dôjdu peniaze aj sily, a Filippa preto odovzdá do výchovy karmelitánskeho kláštora, kde mladík roku 1421 zloží rehoľný sľub.

 

Robí neplechu

Deň čo deň mieri Lippi do tunajšej kaplnky Brancacciovcov, kde s otvorenými ústami hľadí na nedávno dokončené fresky, ktoré vytvoril geniálny umelec Masaccio (1401–1428), považovaný za priekopníka renesancie. Jeho diela ho tak fascinujú, že sa tiež rozhodne stať maliarom. Vzhľadom na to, že je inak málo učenlivý a už vtedy robí v kláštore neplechu, sám prior sa údajne nad jeho zámerom zaraduje a zaobstará mu všetky potrebné veci, aby mohol maľovať. Na stenách kláštora Filippo postupne vytvorí podobizeň pápeža a fresky Jána Krstiteľa a sv. Marciána. Život v kláštore sa mu však veľmi nepozdáva. Roku 1432 preto zdvíha kotvy a zamieri preč. „Bol to klamár, opilec, smilník a podvodník a jeho predstaveným sa hlboko uľavilo, keď opustil kláštor,“ možno sa dočítať v Hibbertovej knihe Vzostup a pád rodu Medici.

 

V zajatí pirátov

Neveľká bárka sa odrazí od móla a vypláva na more. Čoskoro po tom, čo Lippi opustí kláštor, vyrazí s priateľmi na krátku prechádzku okolo pobrežia. Nie je to dobrý nápad. Vodu práve križujú maurskí piráti, ktorí maliarov aj jeho spoločníkov zajmú. „Odviezli ich do Berberska, kde ich uvrhli do reťazí a držali ako otrokov. Filippo tak strávil za veľkých útrap osemnásť mesiacov,“ píše Vasari. Maliar sa údajne na slobodu dostane len vďaka svojmu talentu. Na stenu väzenia totiž jedného dňa namaľuje podobizeň svojho pána. Ten je uchvátený, zbaví ho pút a nechá vytvoriť množstvo ďalších obrazov. Potom Lippiho pustí na slobodu úplne. Historici však nie sú zajedno, či sa príhoda skutočne odohrala, alebo nie.

 

Na povesť nedá

Obraz pre mníšky od svätého Ambróza je takmer hotový. Akonáhle sa maliar dostane na slobodu, odpláva do Neapola, kde pre tamojšieho kráľa vytvorí nejedno majstrovské dielo. Mesto mu však neprirastie k srdcu, a čoskoro preto odíde späť do milovanej Florencie. Tu získava zákazku na vytvorenie plátna pre kostol sv. Ambróza. Obraz učaruje bankárovi a mecenášovi Cosimovi Medicejskému (1389–1464), prezývanému Starý, ktorý nedbá na Lippiho povesť „kurevníka a falošného hráča“. Mladíkovi ponúkne, aby pracoval preňho. Ten súhlasí. Pre jedného z najbohatších ľudí sveta vytvorí množstvo diel, okrem iného aj slávnu Pannu s Dieťaťom. Pracuje aj pre jeho ženu, pre ktorú namaľuje Adoráciu Dieťaťa a sv. Jána Krstiteľa.

 

Uteká do nevestinca

„Ten obraz mal byť už dávno hotový,“ sťažuje sa mierne nakvasený Cosimo. Bankár je totiž zvyknutý, že keď si niečo objedná, dostane to včas. Lenže chlípny Lippi sa kvôli ženám nedokáže vždy sústrediť na prácu a termíny veľmi nedodržiava. To je aj tento prípad. Cosimo, ktorý si uňho objednal aj niekoľko drobnejších vecí pre pápeža, to vyrieši tak, že maliara v jeho izbe zamkne s tým, že ho pustí, až keď bude dielo hotové. Lippi sa chvíľ činí, potom ho však opäť prepadne nezvládnuteľná túžba po ženskom tele. Vezme nožnice, rozstrihá plachtu a uteká oknom do najbližšieho nevestinca. O Cosimovu priazeň prekvapivo nepríde. Mecenáš si uvedomí márnosť svojho počínania a vezme skvelého umelca na milosť so všetkým, čo k nemu patrí...

 

Unáša mníšku

Lippiho srdce bije ako o preteky. Keď sa prechádza kláštorom sv. Markéty v Prate blízko Florencie, zazrie mladú mníšku, do ktorej sa na prvý pohľad zamiluje. Ide o novicku Lucréziu Butiovú. Lippi okamžite zamieri za predstavenou kláštora. „Dovoľte mi namaľovať jej podobizeň. Urobím potom podľa nej Madonu na vašom obraze,“ žiada. Abatiša mu zrejme nevyjde hneď v ústrety. Zamilovaný Filippo na ňu ale nalieha tak dlho, až kapituluje. Nemala to robiť. Umelec totiž dievča zvedie, a keď sa ide do mesta pozrieť na pás Panny Márie, unesie ju. Spoločne potom majú chlapčeka Filippina (1457-1504), z ktorého sa neskôr tiež stane uznávaný maliar. Nebyť Cosima, nedopadol by zmyselný Lippi podľa všetkého dobre. Bohatý Medici ale obrí škandál svojimi peniazmi a vplyvom zahladí.

 

Bol otrávený?

Práce na vymaľovaní katedrály v stredotalianskom Spolete idú rýchlo dopredu. Zákazku Lippimu opäť dohadzuje Cosimo. Maliar, medzi ktorého žiakov patrí aj Sandro Botticelli (1444–1510), v dóme síce vytvorí sériu nádherných fresiek Výjavy zo života Panny Márie, dokončenia celého chóru sa však už nedožije. V októbri roku 1469 umiera. „Hovorí sa, že ho dali otráviť príbuzní ženy, ktorú miloval,“ upozorňuje Vasari. Maliar síce o skoro 30 rokov mladšiu Lucréziu zbožňuje, zostať verný jej ale napriek svojmu pokročilému veku nedokáže. Nikdy ju ani nepojme za svoju právoplatnú ženu. Povolenie na sobáš im totiž Cosimo od pápeža obstará až roku 1469. A než stačí listina doraziť do Florencie, Filippo je už na onom svete.

 

Spor o pozostatky

„Lippiho pozostatky by mali byť uložené vo florentskom chráme,“ hovorí vyslanec Cosima Medicejského. Maliarovo telo je totiž pochované v spoletskej katedrále a miestni na tom nechcú nič meniť. „Florencia má prebytok slávnych mužov, bez Filippa sa zaobíde. My ich máme málo,“ nariekajú Spoletskí, ktorým sa nakoniec podarí Cosimovho ambasádora presvedčiť, aby pozostatky nechal tam, kde sú. Keď sa neskôr v meste zastaví Lippiho syn, navrhne a vytvorí pre svojho otca pôsobivý mramorový náhrobok. „Tu som pochovaný ja, Filip, sláva všetkej maľby... Svojimi umnými prstami som dokázal oživiť farby tak, že pred nimi každý oklamaný čakal hlas,“ je možné dočítať sa v epitafe od slávneho básnika Angela Poliziana (1454–1494).

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Pavel Besta

Zdieľať článok na Facebooku