Gigantické stavby staroveku: V Caligulovom plávajúcom paláci nechýbali vinice

2023-10-04 00:00:00 |   |    | 

„Ten, kto sa pokúsi kanál prekopať, zomrie strašnou smrťou!,“ varuje filozof Apollonios z Tyany. Rimania, ktorí územie Grécka vtedy ovládajú a ktorým sa plán na možný prieplav cez Korintský prieplav veľmi pozdáva, naň príliš nedbajú. A možno to je chyba. Hneď traja vládcovia Ríma, ktorí sa projektom začnú zaoberať, zomrú neprirodzenou smrťou. Caesar je zavraždený, Caligula tiež. Nero má však vlastnú hlavu…



 

Do budovania Korintského prieplavu sa podľa historikov pustia s veľkou vervou. V roku 67 Nero (37–68) nariadi 6000 otrokom, aby schmatli rýle a začali kopať. Podarí sa im vyhĺbiť zhruba 26 desaťmetrových vrtov, niekoľko priekop a takmer kilometer dĺžky, práce však skomplikuje cisárova vynútená samovražda. Nerov nástupca Galba (3 pred n. l. – 69 n. l.) v projekte bohužiaľ nepokračuje. „Toľko peňazí! Také rozhadzovanie! Koniec s tým!“ rozčuľuje sa vtedy. O dostavbe potom premýšľa až Herodes Attikos (101-177), bohatý aténsky filozof a senátor, ani on ale kanál neprekope. Blýskať na lepšie časy sa začne až v 19. storočí. V roku 1882 začnú stavbu Francúzi, viac ako šesť kilometrov dlhý prieplav však po 11 rokoch dokončia až Gréci. Vyjdú pritom zo starých Nerových plánov, také dokonalé môžu byť stavebné projekty staroveku!

 

1. VÁŽI SKORO 1000 TON

Projekt: obelisk kráľovnej Hatšepsut

Doba: 15. stor. pred n. l.

Veľkosť: takmer 42 metrov

Zaujímavosť: Nikdy nie je dokončený.

Z lomu v egyptskom Asuáne šľahajú plamene. Robotníci rozrobili oheň zámerne, a to kvôli práci so surovou žulou. Majú totiž za úlohu vytesať z tvrdej horniny obelisk a potrebujú, aby kameň na povrchu rozpraskal a dal sa ľahšie opracovať. Žula im rukami prechádza dnes a denne, faraóni z nej koniec koncov nechávajú tesať skoro všetko, obeliskami počnúc, stélami a sarkofágmi končiac. Tentoraz sa ale aj tí skúsení pekne zapotia. Kráľovná Hatšepsut (vláda v rokoch asi 1479 – 1458 pred n. l.) ich totiž poverila výrobou obelisku, ktorý má merať viac ako 40 metrov na výšku! Dole na Níle už dokonca čaká čln, určený na jeho prepravu. Je viac ako 60 metrov dlhý a 20 metrov široký…

Veľkosť obelisku je skutočne úctyhodná. Veď taký si zatiaľ nenechal zhotoviť žiaden faraón. „Niektoré úspešné monumenty z Novej ríše dosahujú cez 30 metrov výšku a vážia cez 450 ton, zatiaľ čo Hatšepsutin obelisk… mal merať cez 41 metrov a vážiť odhadom 1000 ton,“ spomína súčasná britská egyptologička Joyce Tyldesleyová. Obrí kus žuly sa tak má stať vôbec najväčším obeliskom všetkých čias! Bohužiaľ však zostane nedokončený. Počas prác sa na jeho povrchu objavia hlboké trhliny, čo znemožní jeho dorobenie a vyzdvihnutie. Rozštiepený obelisk tak v asuánskej bani leží dodnes.

 

2. PRI KOPANÍ SA MINÚ

Projekt: Eupalinov tunel na ostrove Samos

Doba: 525 pred n. l.

Veľkosť: 1350 metrov

Zaujímavosť: Na výpočtoch sa snáď podieľal Pytagoras.

Tyran Polykrates (574-522 pred n. l.) z ostrova Samos nie je rozhodne žiadny ľudomil. Napriek tomu sa prejaví ako veľký obdivovateľ umenia a zapálený staviteľ. Začne pomerne veľkoryso. Skonštruuje nový typ rýchlych vojnových lodí, s ktorými hravo pokorí protivníkov zo susedných ostrovov, nechá opraviť množstvo pamiatok i verejných budov. Trápi ho však nedostatočný prísun vody na výstavbu kúpeľov a večne zelených záhrad, ktorými sa pýši mnoho iných miest. Poverí údajne preto slávneho matematika Pytagora (asi 570 – asi 495 pred n. l.), aby navrhol podzemnú štôlňu, ktorá by slúžila ako privádzač vody pre hlavné mesto ostrova z neďalekej rieky. Tá síce nie je ďaleko, ale nachádza sa za obrovským kopcom Kastro. „Privádzač musí viesť cez neho,“ navrhne Pytagoras a nešetrí ani ďalšími detailmi. Štôlňa má podľa neho merať najmenej jeden kilometer a má byť asi dva metre vysoká, aby v prípade núdze poslúžila obyvateľom aj ako úniková cesta. Polykrata nápad nadchne, a tak neváha ani minútu a zahajuje stavbu.

Tej sa ujme jeden z najslávnejších inžinierov a architektov tej doby, slávny Eupalinos. Razenie tunela však nie je také jednoduchá, ako sa spočiatku zdá. Začne sa s ním roku 525 pred n. l. na oboch zamýšľaných koncoch a všetko prebieha hladko až do okamihu, kým sa robotníci priblížia k sebe. Zhruba po desiatich rokoch práce totiž zistí, že sa obe šachty míňajú. „Stáli však našťastie proti sebe natoľko blízko, že celý tunel mohli prepojiť aspoň dodatočne,“ vysvetľuje britská spisovateľka Patricia Sechi-Johnsonová. Aj napriek tejto komplikácii je však razba pomerne presná, ak sa vezme do úvahy, že vtedajší robotníci nemali k dispozícii žiadnu ťažkú techniku či moderné stroje. Vystačili si s krompáčmi, kladivami a dlátami!

 

3. SKONČÍ NA DNE JAZERA

Projekt: Caligulov plávajúci palác

Doba: okolo 30 n. l.

Veľkosť: 120 metrov

Zaujímavosť: Disponuje vykurovaním aj kanalizačným systémom.

Doneste mi ďalšie víno,“ rozkáže rímsky cisár Caligula (12–41), keď sa usadí na jednom z bohato zdobených lehátok na prove svojej obrovskej lode. Plaví sa s ňou rád, najčastejšie po hladine sopečného jazera Nemi, kam jazdí na „rekreáciu“. Nádherná prírodná scenéria mu dáva zabudnúť na horúčavy a politické intrigy hlavného mesta. Na palube mu nechýba vôbec nič, jeho loď totiž pripomína doslova plávajúci palác. Disponuje vykurovaním aj kanalizačným systémom, je zdobená mramorom, zlatom a mozaikami. „Paluba je veľmi priestranná, plná kúpeľov, a dokonca aj viníc a ovocných stromov,“ opisuje rímsky historik Suetonius (asi 75–130). Okrem toho nemá Caligula len jednu takú galéru, ale rovno tri!

Po jeho vražde sú však potopené a na dne jazera potom tlejú až do 30. rokov 20. storočia. Dve z nich, zrejme tie menšie, sú za vlády Benita Mussoliniho (1883-1945) vyzdvihnuté, čiastočne zrekonštruované a uložené do novovybudovaného múzea. To však v roku 1944 padne za obeť ohňu, rozpútanému v dôsledku vojnového konfliktu. Spolu s ním sú spálené na uhoľ aj obe slávne lode. Možno však na dne jazera leží ešte posledný, viac ako 120 metrov dlhý staroveký klenot…

 

4. BRONZOVÝ KOLOS MNOHÝCH TVÁRÍ

Projekt: obria socha cisára Nera

Doba: 64 n. l.

Veľkosť: 35 metrov

Zaujímavosť: Niekoľkokrát zmení vzhľad.

Konečne byt, dôstojný človeka,“ vyhlási nadšený Nero, keď sa prechádza svojim palácom. Ten vtedy skutočne nemá obdobu. Rozľahlé chodby sú vykladané zlatom a drahými kameňmi, hlavný priestor dopĺňa rad samostatných pavilónov a altánkov, súčasťou je aj nádherná záhrada, veľké umelé jazero a súkromné kúpele. Nebol by to však Nero, aby sa uspokojil iba s týmto okázalým príbytkom, ktorému začnú Rimania hovoriť „Zlatý palác“. Chýba mu tu jeho podobizeň, a tak priamo pred vstupnú halu nechá umiestniť svoju 35-metrovú bronzovú sochu. Tá vstúpi do dejín ako Nerónov kolos.

Vzhľad monumentálnej sochy sa však niekoľkokrát rapídne zmení. Rok po Nerovom potupnom páde nechá jeho štvrtý nástupca Vespasianus (9–79) kolos bez žmurknutia oka sťať a opatriť novou hlavou slnečného boha Helia. 50 rokov nato si cisár Hadrián (76–138) uvedomí, že socha stojí na mieste, kde by rád postavil Venušin chrám, a preto ju neváha previezť o kus ďalej. S tým, koľko váži, si hlavu rozhodne neláme. „Hadrián najal dvadsaťštyri slonov, ktoré bronzový gigant odtiahli o sto metrov ďalej,“ píše nemecký spisovateľ Reinhard Raffalt (1923–1976). Za vlády cisára Commoda (161-192) potom obria socha pre zmenu vyobrazuje práve tohto panovníka v prevleku za slávneho Herkula. Pôvodný vzhľad je soche vrátený až po jeho smrti.

 

5. PRÁCA PRE 6000 OTROKOV

Projekt: Korintský prieplav

Doba: 67 n. l.

Veľkosť: 6,4 kilometra

Zaujímavosť: Leží na ňom kliatba.

Sen o kanáli, ktorý by lodiam výrazne skrátil cestu z Egejského do Iónskeho mora bez toho, aby museli zdĺhavo oboplávať polostrov Peloponéz, snívajú námorníci a vládcovia už od staroveku. Dokonca už v 7. storočí pred n. l. sa do stavby pustil korintský samovládca Periandros (asi 665-585 pred n. l.). Je veľmi schopný a ambiciózny, ale čoskoro pochopí, že budovanie prieplavu je technicky také náročné, že bude vhodnejšie zvoliť jednoduchšie riešenie. Preto prikáže zanechať kopanie a namiesto kanála postaví pre lode akúsi provizórnu cestu. Tak vznikne asi šesťkilometrová kamenná rampa, pomenovaná diolkos, čo v preklade znamená preťahovanie, ktoré vedie cez Korintskú šiju. Tovar, ale aj menšie lode sú po nej presúvané pomocou drevených koľajníc potretých tukom, čím si námorníci skrátia čas plavby a vyhnú sa nebezpečným nástrahám vo vlnách. Koľko otrokov táto úmorná práca stojí život, nie je známe.

Periandrova vízia ožije opäť až po troch storočiach. Stavbu sa pokúsi obnoviť grécky vládca Demetrios I. (337-283 pred n. l), ale od svojej vízie čoskoro upustí. Zľakne sa totiž varovanie svojich radcov, ktorí sa domnievajú, že by prekopanie kanála mohlo spôsobiť ničivé záplavy. Dve storočia nato navyše filozof Apollonios z Tyany (4–96 n. l.) vyhlási, že toho, kto sa pokúsi kanál vybudovať, stihne krutý osud. A nemýli sa. Gaius Julius Caesar (100 – 44 pred n. l.), ktorý sa projektom v minulosti tiež zaoberal, sa v roku 44 pred n. l. stane obeťou vraždy. Podobne dopadne aj jeho následník Caligula, ktorý je zavraždený svojimi gardistami. Najďalej v projekte tak pokročí cisár Nero. Ten v roku 67 nariadi šiestim tisíckam otrokov, aby kanál vykopali rýľmi. Zvládnu asi necelý kilometer, ďalšie plány pokazí cisárova smrť.

 

6. HROBKU VYPLIENIA BARBARI

Projekt: Hadriánovo mauzóleum

Doba: 135 n. l.

Veľkosť: 64 metrov

Zaujímavosť: Zdobí ho záhrada s cyprusmi.

Bude oveľa väčší a dôstojnejší,“ zmyslí si cisár Hadrián a po 18 rokoch svojej vlády vydá rozkaz na vybudovanie nového cisárskeho mauzólea. To doterajšie, Augustovo, funkčné už od roku 23 pred n. l., sa mu nezdá dosť reprezentatívne. V roku 135 preto začne na brehu rieky Tiber budovať novú cisársku hrobku. Stavba je to skutočne monumentálna, zvonku je obložená parským mramorom. Hrobka samotná má priemer neuveriteľných 64 metrov a je olemovaná dórskymi stĺpovými sieňami.

Vrchol kruhovej stavby je upravený ako záhrada s cyprusovými stromami, v strede ktorej sa skvie ďalšia štvorcová stavba. Na nej je potom umiestnená obria zlatá socha cisára ovládajúceho štvorzáprah, ktorého veľkosťou je očarený aj rímsky historik Cassius Dio (asi 163–asi 230), tvrdiaci, „že bol taký veľký, že aj ten najväčší muž mohol preliezť okom akéhokoľvek z koní“. Vo výstavnej hrobke nakoniec nespočinie len Hadrián, ale aj ďalších šesť cisárov, ktorých telá tam zostanú až do osudného roku 410, kedy mauzóleum vyplienia barbari. Neskôr sa z budovy stane pápežská pevnosť a získa úplne nový názov - Anjelský hrad.

 

Tento a ďalšie zaujímavé články nájdete v časopise  HISTORY Revue.

 

 

 

 

Autor: © HISTORY revue / Aneta Bartoníková

Zdieľať článok na Facebooku

Hodnotenie článku:
0.0/5 (0 hlasov)


Novinky.sk

Gurman.sk

Streda, 17. apríl. 2024. Meniny má Rudolf.
Stream naživo

TV program TV program Telkáč.sk
Nenechajte si ujsť svoje obľúbené filmy a seriály.

Foto dňa