Svet sa skláňa pred umením trojročného chlapca: Jeho diela kupujú za desiatky tisíc!

Drobček, ktorý je veľký ako mnohé z jeho plátien, na ktorých pracuje, svoju "kariéru" začal vo veku trištvrte roka na rodinnej dovolenke v detskom výtvarnom kútiku hotela v Taliansku. Odvtedy ho nemožno od farieb odtrhnúť, hovoria rodičia Lisa a Philipp. Aj na poslednú dovolenku museli so sebou vziať plátno a akrylové farby. Inak by "nenastúpil do auta", tvrdí otec Philipp. Maľovalo sa v parku.

Doma, v 500 rokov starom pamiatkovo chránenom dome v Neubeuerne, mu rodičia zariadili ateliér. Na zemi je maliarske rúno, všade farebné striekance, modré machule sú aj na televízore. Začína sa vždy už ráno o 6:00: "Mami, maľovať, maľovať."

Otec, ktorý so svojou ženou už vo štvrtej generácii prevádzkuje firmu na stavbu kachlí, usporiadal dom sám – osobito, do najmenšieho detailu. Na stenách visia nielen Laurentove obrazy. Maľuje aj otec, mnohé diela aj stvoril predovšetkým starý otec.

Štetce, maliarske valčeky, špachtle, maliarske mriežky, drevené kúsky: Laurent - ako ukazuje video na instagrame - siaha po všetkom, čo sa nájde - predovšetkým ale po farbách vo veľkom množstve. Z plných túb strieka, viditeľne veľmi rozradostnený, farbu husto na plátno: modrú, oranžovú, žltú, červenú, zelenú, čiernu. Štýlom sa podobá Jacksonovi Pollockovi, ktorý preslávil action painting.

Ruky idú do akcie. Šmahom vznikajú tvary. Tu vidíme sloníča, modré s červeným okom, vysvetľuje Laurent návštevníkovi. Slony má obzvlášť rád. Takto pomenované dielo, ladené do červenej, je jeho obľúbeným obrazom. Je tu tiež ťava a praveký jašter. A na obraze s názvom The People je možné rozoznať tri schematicky namaľované ľudské postavy.

Maľuje abstraktne aj figurálne, hovorí matka. To je na tom to zvláštne. Niekedy je obraz hotový za niekoľko minút, inokedy za týždeň. Pracuje pritom aj na zhruba piatich obrazoch súčasne. Keď je dielo z jeho pohľadu dokončené, stačí mu jedno slovo: "Hotovo!" Potom už ide do vane: farbu má na rukách, nohách, na tvári.

Laurent nie je jediným malým umelcom. Neustále sa objavujú správy o novom "mini-Picassovi" alebo "mini-Monetovi". V médiách potom kolujú porovnania s Gerhardom Richterom, Jeanom-Michelom Basquiatom alebo Cy Twomblym - aj keď deti často zrejme nepoznajú ani jeden obraz týchto majstrov.

Pablo Picasso raz povedal, že sa čoskoro naučil maľovať ako Raffael, ale potreboval celý život, než dokázal znova maľovať ako dieťa. Picasso však býva citovaný aj takto: "Ako dieťa je každý umelcom. Problém je zostať ním aj v dospelosti."

Sú aj kunsthistorici, ktorí fenomén detských umelcov relativizujú. Zdôrazňujú, že záujem o umenie je u detí vždy skvelá vec, ktorú by sme mali podporovať. Ale to, čo deti vytvorili, nemožno len tak označovať za umenie, pretože na to musí byť dielo schopné výpovede.

Podľa všeobecného chápania musí umelecké dielo ďalej rozvíjať spoločenský diskurz prostriedkami, ktoré má k dispozícii len umenie. Musí byť relevantné a podnecovať. Túto schopnosť reflexie ale dieťa ešte mať nemôže. To, že jeho obrazy sú vnímané ako krásne alebo expresívne, ešte neznamená, že sú umeleckými dielami v pravom zmysle, domnievajú sa mnohí historici umenia.

"Aby ste bol dobrý maliar - ako napríklad Gerhard Richter - musíte byť spoločensky relevantný," povedal k tomu DPA Markus Heinzelmann, bývalý riaditeľ Múzea súčasného umenia na zámku Morsbroich v Leverkusene a teraz profesor na Porúrskej univerzite v Bochume. "Keď sa spoločnosť rozhodne, že jej má trojročné dieťa čo povedať k jej vlastnému usporiadaniu, vyvoláva to určité otázky," upozorňuje Heinzelmann.

Začiatok medializácie Laurenta bol podľa jeho rodičov dielom náhody. Matka umiestnila prvý obraz syna The Fingers na instagram, aby ho mohli zdieľať príbuzní vo Švajčiarsku a babička. Ďalšie obrazy nasledovali. "Potom nás už oslovila jedna galéria. Krátko nato sa predali prvé obrazy," rozpráva rodičia.

Teraz už má drobček na instagrame viac ako 60-tisíc sledujúcich. Podľa Lisy Schwarzovej stojí v poradovníku na obrazy 20-tisíc záujemcov. Dvadsaťpäť z jeho 35 obrazov sa už predalo, okrem iného do USA, Paríža a Londýna, niektoré aj na Bahamy, do Japonska a do Singapuru.

Laurentovi má čo nevidieť jedna firma venovať vlastný farebný rad a v pláne je výroba Laurentových tapiet s výrezmi jeho obrazov. Okrem príspevkov fanúšikov prichádzajú rodine aj kritické komentáre, podľa ktorých je dieťa príliš skoro speňažované. Laurentov otec však zdôrazňuje, že syn maľovať nemusí. "Podporujeme ho tým, že smie maľovať, kedy chce, a tým, že mu dávame k dispozícii farby," hovorí otec a zdôrazňuje: "Najdôležitejšie je, že smie byť dieťaťom."

Laurentova matka už teraz s napätím sleduje, ako sa bude jej malý maliar vyvíjať. "Možno ho to za dva roky prestane baviť a skončí s tým," hovorí. Vzhľadom na jeho zanietenie si to ale nedokáže predstaviť. Keby sa to ale napriek tomu stalo, bude mať vo svojich 18 rokoch pravdepodobne dobrú finančnú rezervu: "Všetko ide do posledného centu na jeho účet."